nomes no trilho de navegação
Perception Channels: tactile ; chemical
The population of African buffaloes has decreased a little to due an increase in human activities (Nowak, 1983).
CITES: no special status
IUCN Red List of Threatened Species: least concern
Some people consider African buffaloes to be the most dangerous big game animal in Africa. Old bulls have been known to stalk and attack humans. Scientists discredit this claim and say that these stories come from hunters who were trying to hunt down a wounded animal (Nowak, 1983).
In the past, African buffaloes have been hunted for food and for sport (Nowak, 1983).
Positive Impacts: food ; body parts are source of valuable material
African buffalos are herbivorous and are grazing animals. In the dry season, the pastures diminish and the buffalos move toward water or a depression in the ground and feed off of low nutrient grass. Once the rainy season begins, grasses increase considerably and are heavily grazed by the buffalo (Mloszewski, 1983). African buffalo spend 8 1/2 to 10 1/3 hours a day grazing. These animals graze slightly more at night than in the day. African buffalo also water once every day (Estes, 1991).
The African buffalo is found in the middle of the African continent (Estes, 1991). This range stretches from just south of the Sahara to just north of South Africa (Nowak, 1983).
Biogeographic Regions: ethiopian (Native )
African buffaloes are found in arid biomes, including areas with rivers, lakes, and swamps. They are found at sea level as well as in mountainous altitudes. African buffaloes like dense cover, but are found in open woodlands as well (Estes, 1991).
Terrestrial Biomes: savanna or grassland ; forest ; scrub forest
Average lifespan
Status: wild: 29.5 years.
Average lifespan
Status: wild: 26.0 years.
Average lifespan
Status: captivity: 16.0 years.
Average lifespan
Status: wild: 18.0 years.
Average lifespan
Status: captivity: 29.5 years.
The African buffalo is an extremely large animal. The length from the head to the back ranges from 2,100 mm to 3,000 mm; tail length ranges from 750 mm to 1,100 mm; and the shoulder height ranges from 1,000 mm to 1,700 mm. African buffalos have large heads and limbs along with a broad chest. The ears on these buffalos are large and droopy. The horns of the African buffalo either spread out and downward, upward, or out and back. In males, the two horns are joined by a boss, which is a shield that covers the entire head. Size varies between subspecies of the African buffalo; S. c. caffer, found in the eastern savannahs, may be twice as large as S. c. nana, which occurs in equatorial forests. The color of buffalo hair ranges from brown to black. Young buffalos have a dense covering of hair; adults have sparce hair; and very little hair is present on the very old (Nowak, 1983).
Range mass: 500 to 900 kg.
Other Physical Features: endothermic ; bilateral symmetry
Reproduction occurs throughout the year in African buffalo, but reproduction peaks are associated with seasonal rainfall. On the Serengeti Plain, heavy rains occur from February to July. Conception usually occurs at the end of this wet season, and the birth of the calf takes place during the second half of the following wet season. Females are in heat for 23 days and estrus lasts 5 - 6 days. Once the egg is fertilized, gestation takes almost a year, 340 days.
Usually only one calf is born, and it weighs around 40 kg. Males leave their mother after two years to join a bachelor group. Females remain with the mother until they have produced their own young or longer (Nowak, 1983). Females reach sexual maturity at 5 years of age, which is 3 - 4 years before males (Estes, 1991).
Range number of offspring: 1 (low) .
Average number of offspring: 1.
Range gestation period: 11.43 to 11.53 months.
Range weaning age: 4 to 12 months.
Key Reproductive Features: gonochoric/gonochoristic/dioecious (sexes separate); sexual
Average birth mass: 44000 g.
Average number of offspring: 1.
Average age at sexual or reproductive maturity (male)
Sex: male: 1674 days.
Average age at sexual or reproductive maturity (female)
Sex: female: 1475 days.
Parental Investment: altricial ; post-independence association with parents
Die buffel of Kaap-buffel (Syncerus caffer) is 'n gelyktonige hoefdier van die familie Bovidae (beesagtiges), en die subfamilie Bovinae. Benamings in ander inheemse tale is affalo, nyati en mbogo.
* Nota: Gemeet langs die buiging af van die middel van die horingbasis tot by die punt.
Die swaarste trofeebuffel (aangeteken in die Willem Pretorius-wildreservaat) het 900 kilogram geweeg. Die rekordhoringlengte vir Suider-Afrika is aangeteken in Zimbabwe as 124,8 cm.
Die buffel is enorm groot, swaargebou en beesagtig in voorkoms. Volwasse bulle se velkleur is donkerbruin tot swart. Die koeie se velkleur is gewoonlik ligter. Jong buffels se vel het 'n rooibruin voorkoms. Die hare van die pels is kort en grof, en word yler met toenemende ouderdom.
Hulle het groot koppe, dik nekke, massiewe liggame en betreklike kort bene, met groot swaar hoewe. Die horings is swaar en enorm, en die sentrale horingbasis is veral by die bul goed ontwikkel. By ou bulle smelt die horingbasis van die twee horings oor die voorkop saam. Die horings buig eers af- en buitewaarts, en dan op- en binnewaarts, en word al dunner tot by skerp punte. Die ore is groot en hang onderkant die horings. Die stert is soortgelyk aan dié van 'n bees en het 'n kwas van lang bruin of swart hare.
Die buffel het vantevore 'n wye verspreiding in Suider-Afrika gehad, maar is nou beperk tot die noordelike dele van die streek, met 'n geïsoleerde natuurlike bevolking in die Addo-Olifant Nasionale Park, en 'n kleiner een in die Hluhluwe-Imfolozipark in KwaZulu-Natal. Hulle is wel hervestig in verskeie wildplase en natuurreservate. In die res van Afrika word hulle nog aangetref in Ethiopië, Somalië, en Zambië, en kom ook seisoenaal voor in Kenia en Tanzanië.
Buffels word aangetref in oop- en ruigveld, naby moddergate; met ander woorde, genoeg water, gras (wat tussen 5 tot 80 cm lank moet wees) en skuiling. Hulle verkies oop boswêreldsavanne en sal van grasland gebruik maak indien daar ook skuiling is. Hulle kom nie natuurlik voor in gebiede wat minder as 250 mm reën per jaar ontvang nie.
Die buffel lewe in troppe — 'n groot trop kan uit duisende individue bestaan —- en kleiner troppe kan van die hooftrop af wegbreek, om hul later weer daarby aan te sluit. Sommige troppe bestaan slegs uit vrygeselbulle, en heelwat alleenloperbulle word ook aangetref. In 'n gemengde trop het die volwasse bulle 'n oorheersingsrangorde wat die mees dominante bulle toegang gee tot die koeie wat in estrum is. Die koeie het hule eie 'pikrangorde'. Die dominante diere word gewoonlik aan die voor- en middelpunt van die trop gevind: daar is beter weiding en beter beskerming teen roofdiere. 'n Dier wys sy dominansie deur sy kop omhoog te hou, met die snoet uitgestrek na vore, en deur sywaarts te staan tot die opponent of vyand. Die horings word ook rondgeswaai. Die onderdanige dier laat sak sy kop en plaas sy neus onder die buik van die dominante dier.
Buffeltroppe het duidelik gedefinieerde tuisgebiede. Hulle wei meestal snags (ongeveer 8 ure lank per dag), en gaan drink water vroeg soggens en teen skemer saans. Hulle hou daarvan om in moddergate rond te rol: dit verlig hittestres en het ook 'n belangrike sosiale funksie. Hulle soek skadu op gedurende die warmste tye van die dag.
Die buffel is 'n baie kragtige dier wat selfs by leeus respek afdwing. Behalwe vir die mens, het hulle bittermin natuurlike vyande. Hulle is in staat om hulself te verdedig teen die meeste roofdiere, en is selfs in staat om 'n leeu dood te maak. Leeus, oor die algemeen, maak slegs jag op ou, siek, of onvolwasse buffels. Die ander roofdier wat wel ook soms buffels jag is die gevlekte hiëna. Die luiperd is 'n bedreiging vir pasgebore kalwers. As deel van die sogenaamde "Groot Vyf", word die buffel geken as 'n formidabele en onvoorspelbare teenstander. Hulle kan tot 56 km per uur hardloop. 'n Gewonde buffel is uiters gevaarlik, en verskeie jagters is al gedood in buffelaanvalle. Ou veldkenners beweer dat 'n gewonde buffel op sy spore teruggaan en die jagter voorlê.[verwysing benodig]
Die meeste van die buffel se kommunikasie is deur middel van die lyftaal hierbo beskryf. Hulle repertorium van vokalisering is nie groot nie. Die meeste klanke is steungeluide en mompelgeluide wat hulle maak terwyl hulle wei. Moeders maak 'n gorrelgeluid wanneer gevaar dreig, en die kalwers reageer daarop. As 'n buffel skrik of hom vererg, uiter dit 'n luide, ontploffende steungeluid.
Die buffel is nie 'n kieskeurige weier nie, en eet die meeste van die beskikbare gras. Dit verkies wel eerder blare as stingels, en grassoorte wat ryk is aan ru-proteïen. Die gemiddelde buffel eet tot 17,5 kg se plantmateriaal per dag.
Die buffel se dragtigheidstydperk wissel tussen 330 tot 346 dae. 'n Enkele kalf word gewoonlik gebore, enige tyd van die jaar, maar veral gedurende die somer. Die kalf se geboortegewig is 36 kg. Dit word gespeen enige tyd vanaf vyf tot 15 maande, en die tydperk is ook afhanklik van of die volgende kalf gebore word. Hulle beweeg naby die koei rond vir 'n periode van twee jaar. Koeie kalf gewoonlik elke ander jaar, of twee maal in drie jaar.
Bulle word volwasse op 8 jaar, en koeie kalf die eerste keer op 5 jaar. Die leeftyd van die buffel is ongeveer 15 jaar.
Die spoor van die voorhoef is groter as die van die agterhoef (die voorhoef is links op die diagram).
Hulle mis lyk soos die van 'n bees; meestal platgetrapte misbolle.
'n Volwasse buffel in die veld.
Jagter wat 'n buffel geskiet het.
Woudbuffel (Syncerus caffer nanus)
Soedanbuffels (Syncerus caffer brachyceros)
Die buffel of Kaap-buffel (Syncerus caffer) is 'n gelyktonige hoefdier van die familie Bovidae (beesagtiges), en die subfamilie Bovinae. Benamings in ander inheemse tale is affalo, nyati en mbogo.
El búfalu cafre (Syncerus caffer) ye una especie de mamíferu artiodáctilu de la familia Bovidae[2] qu'habita nos montes y sabanes del África subsahariana, especialmente al este del continente. Dacuando tamién se-y llama búfalu africanu o búfalu d'El Cabu, yá que foi nesa rexón de Sudáfrica onde s'afayaron los primeros exemplares.
N'altor ye daqué menor al del lejanamente emparentáu búfalu indiu (Bubalus bubalis o B. arnee), anque sigue siendo más llargu, pos el búfalu cafre tien un altor na cruz d'ente 1 y 1,7 metros y de 2,1 a 3,4 m de llargor.[3] Puede pesar hasta 1000 quilus.[3][4] Los cuernos son gruesos y bien desenvueltos, curvándose escontra riba nos estremos; la distancia ente éstos algama nos machos un metro. La pelame ye marrón escuru o negru y d'escasu llargor, namái llargu nel estremu de la cola y los cantos de les oreyes.
Al igual que la mayor parte de los bovinos, esta especie tamién presenta dimorfismu sexual, siendo les femes de color más claru y tamañu y cuernos más pequeños. Maurecen antes los machos, escontra los cinco años, ente que les femes facer con ocho. Los búfalos africanos son animales gregarios, que s'arrexunten en menaes de tamañu variable: dende cuatro o cinco individuos nes zones montiegues d'África central, a miles nes sabanes del este del continente. Los machos ocupen los marxes del grupu, ente que les femes y les críes (de normal una por partu tres una xestación de 300 a 330 díes)[5] concentrar nel interior, onde cuerren menos peligros. Les menaes cunten con un grupu de vieyos machos qu'emponen a la menada y sollertar de los depredadores. Dáu'l so tamañu y mal calter (sobremanera cuando fueron mancaos), los búfalos africanos escarecen de depredadores salvu'l lleón y el cocodrilu del Nilo. Puede algamar velocidaes d'hasta 57 km/h.[3]
== Subespecies reconocen cinco subespecies de búfalu cafre:[2]
El búfalu cafre (Syncerus caffer) ye una especie de mamíferu artiodáctilu de la familia Bovidae qu'habita nos montes y sabanes del África subsahariana, especialmente al este del continente. Dacuando tamién se-y llama búfalu africanu o búfalu d'El Cabu, yá que foi nesa rexón de Sudáfrica onde s'afayaron los primeros exemplares.
Afrika camışı (lat. Syncerus caffer) — Boşbuynuzlular fəsiləsinin öküzlər yarıməsiləsinə aid növ. Afrikada geniş yayılmışdır. Hazırda Afrika camışları (Syncerus) cinsinin yeganə nümayəndəsidir.
Afika camışı müasir iri heyvanlardandır. Fərdləri daha böyük olan yarımnövlərinin yetkin erkəklərinin kütləsi bəzən 1000 kq-ı aşsa da, kütləsi 900 kq olanlarının sayı da az deyil. Nadir hallarda bədəninin uzunluğu 3-3,4 m, kütləsi 1300 kq-a çatan yaşlı fərdlərə də rast gəlinir.[1] Eyni zamanda afrika camışının bəzi yarımnövləri nəzərəçarpacaq dərəcədə kiçik ölçülərə malikdir. Bununla yanaşı, meşə camışları Savannanın nisbətən kiçik sakinləridir.
|dil= ignored (kömək); Check date values in: |accessdate= (kömək) Afrika camışı (lat. Syncerus caffer) — Boşbuynuzlular fəsiləsinin öküzlər yarıməsiləsinə aid növ. Afrikada geniş yayılmışdır. Hazırda Afrika camışları (Syncerus) cinsinin yeganə nümayəndəsidir.
Afika camışı müasir iri heyvanlardandır. Fərdləri daha böyük olan yarımnövlərinin yetkin erkəklərinin kütləsi bəzən 1000 kq-ı aşsa da, kütləsi 900 kq olanlarının sayı da az deyil. Nadir hallarda bədəninin uzunluğu 3-3,4 m, kütləsi 1300 kq-a çatan yaşlı fərdlərə də rast gəlinir. Eyni zamanda afrika camışının bəzi yarımnövləri nəzərəçarpacaq dərəcədə kiçik ölçülərə malikdir. Bununla yanaşı, meşə camışları Savannanın nisbətən kiçik sakinləridir.
Bual Afrika (Syncerus caffer) a zo un daskirier bras hag a vev en Afrika issahara. Ar spesad nemetañ eo er genad Syncerus.
Ul loen mentek eo bual Afrika, etre 2 ha 3 metr e hirder hag ul lost etre 75 cm hag 1 m. Betek 1.70 m (live e skoaz) e c'hell bezañ. Bras eo e benn ha ledan e vruched. Kerniel ar par a vez juntet gant ur bos hag a zo ur gwir skoed a c'holo ar penn a-bezh.
Al loened yaouank zo goloet o c'horf gant ur vlevenn stank a ya war rouesaat gant an oad.
Disheñvel eo ment ar bualed hervez an isspesadoù : Hanter-vrasoc'h eo Syncerus c. caffer (a vev e savanennoù ar reter) eget Syncerus c. nana (a vev e koadeier kehederel).
A-hed ar bloaz e ouenn bualed Afrika, met aliesoc'h e c'hoarvez da goulz ar glaveier (etre miz C'hwevrer ha miz Gouere er blaenenn Serengeti da skouer).
Padout a ra an dougen ur bloavezh pe dost a-raok genel ur menn nemetañ a zo war-dro 40 kg a bouez.
Ar par a guita e vamm d'an oad a 2 vloaz evit mont gant ur strollad bualed yaouank. Ar barez a chom gant he mamm betek ma c'han he menn kentañ.
O oad gour a vez tizhet da 5 bloaz gant ar barez ha war-dro 8 pe 9 bloaz gant ar par.
Bual Afrika (Syncerus caffer) a zo un daskirier bras hag a vev en Afrika issahara. Ar spesad nemetañ eo er genad Syncerus.
El búfal africà o búfal cafre (Syncerus caffer) és un bòvid africà pertanyent a la família Bovidae i a la subfamília Bovinae.[1] Es consideren cinc subespècies diferents de búfal africà: tres d'elles viuen a la sabana, una viu al bosc i una altra viu a la muntanya.[2] Tot i que, aquestes cinc subespècies poden reproduir-se entre elles, són prou diferents pel que fa a morfologia, comportament, alimentació, hàbitat, etc. i cal tenir-ho present quan es concreten especificacions biològiques, estat de conservació, etc.
En el passat, la tendència era unificar el búfal africà i el búfal aquàtic incloent-los en un mateix subgènere. Algunes autoritats (Thenius i Hofer, 1960), però, proposaven que ambdues espècies pertanyien a subgèneres diferents. Estudis genètics posteriors demostraren que Thenius i Hofer tenien raó i que el parentesc entre ambdues espècies era menys estret del que s'havia suposat en un principi.[3][4]
L'espècie búfal africà o búfal cafre (Syncerus caffer) inclou cinc subespècies,[5]
Búfal negre de la sabana
Búfal vermell de bosc
Búfal de Sudan
Búfal centreafricà
Búfals de muntanya
En totes les subespècies el cos té forma de barril, el pit és ample i les potes són fortes. El cap és molt gran i el coll és curt i gruixut.[8][9] La cua és llarga i té una borla terminal de pèls més llargs. A part de les banyes, el caràcter més distintiu al cap són les orelles: grans, caigudes i amb pels llargs a les vores.[8][9] El búfal de bosc té uns flocs llargs de pels blancs o grogs vorejant l'orella.[10]
El búfal negre de la sabana és el bòvid africà més voluminós. Els mascles més corpulents d'aquesta subespècie poden arribar a mesurar 1,7 m d'alçada i 3,4 m de llargada i a pesar 910 kg.[11] El búfal negre pot arribar a ser el doble de gran i pesat que el búfal de bosc el qual és el més petit de totes les varietats. En aquest cas, l'altura fins a la creu és de menys de 120 cm i el pes mitjà és d'uns 270 kg.[11] El búfal centreafricà és similar al búfal negre de la sabana, però una mica més petit. Les dimensions del búfal de Sudan són relativament petites: en termes morfològics, és una subespècie intermèdia entre el búfal negre de sabana i el búfal vermell. En tots els casos, els mascles de qualsevol subespècie de búfal africà són sempre considerablement més grans que les femelles.[11][8]
El búfal africà adult té una coberta de pèl curt que tendeix a aprimar-se amb l'edat.[11][8][10] El color del cos varia de vermell a negre depenent de la subespècie.[9] Els búfals negres de sabana adults són de color marró molt fosc o gairebé negre i, normalment, els mascles són més foscos que les femelles. Un búfal negre de la sabana en fer-se vell pot desenvolupar taques blanques canoses al voltant dels ulls. El búfal centreafricà és una mica més clar que el búfal negre. Els búfals de bosc són típicament vermells. Igual que en el cas dels búfals de sabana, els búfals de bosc mascles tendeixen a enfosquir-se amb l'edat.
La barbeta i la part inferior dels animals són sovint més pàl·lides i la cara i les potes poden tenir taques de color de contrast.[11]
Els dos sexes de totes les subespècies tenen banyes, tot i que la seva mida i forma és molt variable.[9] En el búfal negre les banyes tenen forma de ganxo, corbant-se cap avall des del seu origen i aixecant-se després cap amunt i cap a dins.[10] Les banyes són enormes en els mascles i s'uneixen en el front formant un pesat escut (anomenat cap).[8] La longitud de la cornamenta dels grans mascles pot arribar a mesurar 160 cm de llarg en la corba exterior amb una extensió horitzontal de més de 90 cm.[8][9] Les banyes de la femella del búfal negre són més curtes i més primes, amb l'escut frontal incomplet o absent.[9] Les banyes dels búfals de bosc són molt més curtes, poden arribar a fer entre 30 i 40 cm de longitud, i apunten cap enrere del cap en línia amb el front. Els mascles d'aquesta subespècie no desenvolupen escut frontal.[10]
El búfal africà es reprodueix durant tot l'any si les condicions ho permeten. Quan l'aigua és escassa aleshores la majoria dels naixements tenen lloc en l'estació humida.[12] Els búfals quan acaben de néixer poden ser de color marró vermellós o de color vermell brillant segons la varietat de la qual es tracti. Les cries tenen una gruixuda capa de pèl.[8][10]
El període de gestació és de 340 dies i la mida de la ventrada és d'1 o 2 vedells. El deslletament té lloc al voltant dels 6 mesos d'edat. La maduresa sexual arriba entre els 3,5 i els 5 anys. L'esperança de vida dels búfals africans en llibertat és de 18 a 20 anys.[12]
El búfal africà és un animal de pastures. Tot i així, pot viure en una gran pluralitat d'hàbitats: en zones pantanoses, planes, herbeis, boscos, etc. Se'l pot trobar a gran altitud (fins a 4.000 m) i a nivell del mar. Prefereix zones de vegetació densa. No té requeriments especials per viure, però necessita beure aigua cada dia.[13] L'únic bioma en el qual no se'l troba és en el desert.
El búfal africà té pocs predadors: els humans, els lleons i els cocodrils.[14] Se'n defensa amb molta energia i pot arribar a matar o malferir els seus atacants.[15] Per abatre un búfal adult calen diversos lleons caçant en grup de manera coordinada i per això sembla que la millor estratègia és caçar únicament búfals joves o vells o solitaris que és la que també segueixen els cocodrils. A més, al contrari que el búfal aquàtic, el búfal africà no ha estat mai domesticat.[III] Segurament, per aquesta fortalesa i aquest coratge que mostra el búfal africà, i també pel seu caràcter impredictible, algunes autoritats el consideren un dels animals més perillosos de l'Àfrica,[8] en particular, pels éssers humans, tot i no existir una documentació definitiva que avali aquesta afirmació.[16]
Els búfals africans tenen una relació simbiòtica amb aus com els búfags i els esplugabous, que eliminen els insectes de la seva pell mossegant-los i xuclant-los.
L'estructura social dels búfals de sabana està ben estudiada.[10] i no tant la del búfal de bosc tot i que als aiguamolls de Mbeli Bai, en la República del Congo, s'hi fan seguiments i es monitoren aquests animals de manera regular des de l'any 1993.
Els búfals de sabana viuen en grans ramats de 50 a 500 individus.[8] Dins el ramat s'estableixen grups més petits compostos per femelles amb les seves cries, grups de joves adults de fins a 12 mascles, grups de mascles de més edat, un mascle amb femelles i les seves cries, mascles vells solitaris, etc.
En general els vincles entre els individus del ramat són molt forts, de manera que tots els animals responen a les crides de socors. Igualment, animals afeblits per malalties, o que han quedat cecs o coixos poden sobreviure amb el suport de la resta.[8][11] A vegades es poden formar grans ramats de 2.000 a 3.000 búfals per agregació d'altres ramats més petits, però aquests grups no tenen la mateixa cohesió social i només són possibles en les grans prades. Normalment, no són animals migratoris i viuen en una àrea concreta que pot arribar a ser molt gran. Durant el dia, els búfals de sabana estan molt actius, concentrats en la pastura i en trepitjar el terra per afavorir la regeneració de la vegetació.
Els búfals de bosc es troben en grups més petits que els seus parents de sabana, generalment entre 8 i 20 individus. Són grup compostos per femelles emparentades i els seus descendents amb mascles concomitants. El mascles de búfal de bosc també poden associar-se en grups de solters o viure sols.
L'oïda sembla ser el sentit més important per a tots els búfals africans. Es comuniquen mitjançant bramuls, tal com fan els bóvids domèstics. D'aquesta manera, s'assegura la cohesió del ramat tant en boscos densos com en pastures obertes.
A tots els búfals els agrada banyar-se en fang, cosa que fan amb molta freqüència, ja que els serveix per refredar-se. A més, en aquests banys es forma una crosta protectora que quan s'asseca serveix per curar ferides i podria tenir algunes altres virtuts.
El búfal africà viu a la selva tropical, a les clarianes i a les sabanes de l'Àfrica.[1]
Està distribuït per Angola, Benin, nord i est de Botsuana, Burkina Faso, Burundi, Camerun, República Centreafricana, sud del Txad, Costa d'Ivori, República Democràtica del Congo, Guinea Ecuatorial, Mbini, nord d'Eritrea, Etiòpia, Gabon, Ghana, Guinea, Guinea Bissau, Kenya, Libèria, Malawi, sud de Mali, Moçambic, nord-est de Namibia, sud-oest de Níger, Nigèria, República del Congo, Ruanda, el Senegal, Sierra Leone, sud de Somàlia, Sud-àfrica, Sudan, Swazilàndia, Tanzània, Togo, Uganda, Zàmbia i Zimbabwe.[1]
Tant les tres varietats de búfals de sabana com el búfal de bosc, en un percentatge que supera les tres quartes parts de la població, fan vida i es reprodueixen en zones protegides, parcs naturals i zones de caça controlades. El seu futur està, així, estretament lligat al futur de les àrees protegides i a la regulació de la caça.[2] Les diferents subespècies de búfals són un blanc freqüent dels caçadors furtius.
Algunes varietats del búfal africà estan en regressió, altres, no pateixen canvis. És molt més fàcil fer estimacions de les poblacions dels búfals de sabana que del búfal de bosc.[2] Se sap, però, que el búfal de bosc està en declivi en la majoria de regions. A Bioko[17] i Gàmbia[2] el búfal negre està extint. A Eritrea, any rere any, el nombre d'individus disminueix.[2] A altres llocs, com Sud-àfrica o Swazilàndia. s'ha reintroduït.[2] A més de la caça furtiva, algunes malalties,[II] també en són responsables de la desaparició dels búfals a certes regions.[18] Malgrat tot, segons la Llista Vermella d'espècies amenaçades de la UICN el risc d'extinció del búfal africà és baix.[2] La població total estimada en el 2015 és de poc menys d'un milió d'animals.[18]
I. ^ El gaur és l'espècie més gran de tots els bòvids silvestres, més encara que el búfal africà, el búfal aquàtic o el bisó.
II. ^ La pesta bovina segueix plantejant una amenaça important per a les subespècies de búfal en algunes regions d'Àfrica.
III. ^ Algunes fonts testimonien que el búfal asiàtic es va domesticar a la Xina fa 7.000 anys.[19]
_(11567407303).jpg)
Ramat de búfals a Sud-àfrica 
La forma de les orelles són característiques dels búfals africans 
Grup de búfals africans amb una femella, un mascle i un vedell 
Detall de la curvatura de les banyes d'un búfal negre _(6001610377).jpg)
Escut frontal _(8292038156).jpg)
Vedell de búfal africà 
El lleó és un dels depredadors naturals del búfal 
Ocell espurgador 
Bany de fang 
Distribució de les diferents subespècies de búfal africà. El búfal africà o búfal cafre (Syncerus caffer) és un bòvid africà pertanyent a la família Bovidae i a la subfamília Bovinae. Es consideren cinc subespècies diferents de búfal africà: tres d'elles viuen a la sabana, una viu al bosc i una altra viu a la muntanya. Tot i que, aquestes cinc subespècies poden reproduir-se entre elles, són prou diferents pel que fa a morfologia, comportament, alimentació, hàbitat, etc. i cal tenir-ho present quan es concreten especificacions biològiques, estat de conservació, etc.
Mamal mawr o deulu'r Bovidae yw'r Byfflo Affricanaidd (Syncerus caffer). Mae hyd at 1.7 medr o uchder, 3.4 medr o hyd ac yn medru pwyso 500–900 kg; er mai dim ond y teirw sy'n cyrraedd y pwysau uchaf. Fe'i ystyrir yn un o'r "Pump Mawr" ymysg anifeiliaid gwyllt Affrica.
Fe'i ceir mewn nifer o gynefinoedd yn Affrica, mewn ardaloedd agored a fforestydd, fel rheol mewn gyrroedd. Glaswellt yn eu prif fwyd. Credir fod tua miliwn ohonynt yn Affrica.
Buvol africký (Syncerus caffer), nepřesně označovaný také jako buvol kaferský, je mohutný býložravec afrických savan. Jeho domovinou jsou rozsáhlé oblasti na jih od Sahary.
Stavbou těla je podobný domácímu skotu. Má poměrně nízké končetiny, velmi mohutný trup a dlouhý ocas, ukončený střapcem chlupů. Obě pohlaví mají zahnuté rohy, které se na čele stýkají.
Rozlišujeme tři poddruhy: větší, savanovou formu, buvola kaferského (S. caffer caffer), menšího pralesního buvola, S. caffer nanus a středně velkého buvola krátkorohého S. caffer brachyceros . Všechny poddruhy se mezi sebou mohou křížit.
Buvol kaferský je nápadný svojí velikostí: v kohoutku dosahuje výšky 1,4 – 1,7 m, délka těla může překračovat čtyři metry. Vzrostlý býk může vážit až 900 kg, krávy jsou asi poloviční. Srst je tmavě hnědá až černá. Rohy mohou být dlouhé více než 1 m, jsou zahnuté do stran a na čele se stýkají do podoby typického štítu.
Buvol pralesní je výrazně menší, v kohoutku měří 100 až 130 cm, délka těla se pohybuje okolo tří metrů a váha se pohybuje okolo 200 kg. Samice jsou opět menší než býci. Srst je červenohnědá, u telat až žlutavá. Rohy má krátké a poměrně slabé, zahnuté dozadu. Na čele se rohy nestýkají. Stavba jeho těla je přizpůsobena pohybu v hustém porostu.
Buvol krátkorohý je vzácný a málo známý. Je poněkud menší než buvol kaferský, kterému se podobá zbarvením, ale tvarem rohů připomíná spíš buvola pralesního. Vyskytuje se v oblasti Súdánu, Čadu a Nigeru na severní hranici rozšíření buvola afrického.
Celá střední a Západní Afrika, savany a deštné pralesy. Buvol kaferský preferuje otevřené savany s travním porostem, buvol pralesní žije v primárním deštném pralese nebo v bambusových porostech. Buvol krátkorohý obývá savany a bažinaté oblasti západní a středozápadní Afriky, od okolí Čadského jezera až po Senegal.
Žije vždy ve stádě. Přestože se někdy sdružuje do tisícihlavých stád žije v menších rodinných skupinách tvořených 20-30 jedinci. Mezi kravami panuje hierarchické uspořádání, na vrcholu ale stojí dospělí samci. Staří býci žijí odděleně.
Pasou se v noci, přes den odpočívají ve stínu. Savanoví buvoli dávají přednost územím, kde mají přístup k vodě a mohou se chladit válením se ve vodě nebo v bahně.
Rozloha domovského okrsku jednoho stáda záleží na jeho velikosti, pohybuje se od 60 do 1000 čtverečních kilometrů.
Rozmnožování je vázáno na cykly období sucha a dešťů. Kráva je březí 340 dní, tele přichází na svět po období deštů, kdy je hojnost potravy. Po pěti až 15 měsících je odstaveno, s matkou zůstává až dva roky. Buvoli afričtí jsou dlouhověká zvířata, dožívají se až 30 let.
Jsou to silná a rychlá zvířata, dokážou běžet rychlostí až 55 km/h a útočícímu predátorovi se urputně brání. Jediným přirozeným nepřítelem dospělého buvola je lev, telata někdy padnou za oběť hyenám nebo krokodýlům.
Jde o jediného zástupce rodu Syncerus. Asijský domestikovaný buvol domácí a ostatní asijští buvoli proto nejsou jeho blízkými příbuznými. Prehistorickými předchůdci buvola afrického byli zástupci rodu Pelorovis, obrovská zvířata s podivně zahnutými rohy. Žili ve východní a severní Africe v období pliocénu a pleistocénu, před asi 2,5 milionu lety až 5000 lety.
Patří do takzvané „velké pětky“ nejnebezpečnějších zvířat Afriky. Společně s hrochem má na svědomí zřejmě nejvíce smrtelných nehod lovců a účastníků safari. Pokud je buvol postřelený, je skutečně nebezpečným soupeřem. Postřelený nebo i vyrušený odchází do křoví nebo do rákosí, kde čeká na svého pronásledovatele. Někdy ho dokonce obchází a napadne zezadu. Nepřítele - člověka nebo například i lvici se snaží nabodnout na rohy. Pokud se mu to podaří, několikrát svou oběť vyhodí do vzuchu a pak ji rozdupe kopyty. Pro člověka bývá útok buvola zpravidla smrtelný. Pokud ale není znepokojován, na člověka sám od sebe neútočí. Na rozdíl od slona a nosorožce také neútočí na automobily.
Buvol africký není v zoo příliš oblíbeným chovancem. Svůj výběh brzy změní v bažinu, je značně agresívní a nebezpečný, ale málo atraktivní: pro většinu návštěvníků je to jen "divná černá kráva". V současnosti je proto chován pouze v ZOO Dvůr Králové nad Labem, která chová oba poddruhy, buvola kaferského (Syncerus caffer caffer) a buvola pralesního (Syncerus caffer nanus).
Obrázky, zvuky či videa k tématu buvol africký ve Wikimedia Commons
Buvol africký (Syncerus caffer), nepřesně označovaný také jako buvol kaferský, je mohutný býložravec afrických savan. Jeho domovinou jsou rozsáhlé oblasti na jih od Sahary.
Afrikansk bøffel (Syncerus caffer) eller kafferbøffel er et parrettået hovdyr, der forekommer over store dele af Afrika og er kontinentets største okse. Den kan leve i flokke på op til flere hundrede dyr. Den afrikanske bøffel lever især af græs.
Individerne når en kropslængde mellem 170 og 340 cm, en skulderhøjde mellem 100 og 170 cm samt en halelængde på 70 til 110 cm. Vægten varierer mellem 300 og 900 kg, hunner er generelt mindre end hanner.[2][3] Der findes store forskelle mellem underarterne angående størrelse og andre kendetegn. Underarten S. c. caffer som forekommer på savannen i det østlige Afrika er næsten dobbelt så stor som underarten S. c. nana som lever i de centralafrikanske regnskove.[4]
Unge dyr har en tæt pels, men hårbeklædningen bliver mindre i løbet af dyrets liv og gamle individer er næsten nøgne. Farven hos S. c. caffer er oftest mørkebrun til sort og hos S. c. nana brun til rødlig. Der findes forskellige brunlige variationer individerne imellem.[4]
Store horn findes hos begge køn og de når hos hanner som lever på savannen en længde på op til 160 cm. Derimod er hunnens horn af underarten S. c. nana bare 40 cm lange.[2] Ørerne er placeret under hornene. Hanner har desuden et hårdt "skjold" som forbinder de to horn.[4] Hornene af underarten S. c. caffer er betydeligt større end hos den anden underart.
Underarten S. c. caffer findes udelukkende syd for Sahara. En nærtbeslægtet art, Pelorovis antiquus (eller Syncerus antiquus), levede også nord for Sahara, men uddøde for længe siden. Den afrikanske bøffel forekommer i mange forskellige habitater, for eksempel i tæt regnskov og på den åbne savanne. Dyret mangler kun i egentlige ørkner. I bjergområder findes arten op til 4.000 meter over havet. Størst er populationen i områder med våde savanner med god tilgang til vand, føde og skjulesteder (buske).[1]
Afrikanske bøfler lever i flokke som i flere år forbliver i samme revir og som vandrer gennem territoriet ad faste veje. Individerne vandrer normalt 18 timer per dag med en gennemsnitlig hastighed på 5,4 km/t. Undtagelsesvis kan de komme op på 57 km/t. Foruden græs æder de også af træernes løv.[4] Flokken består hovedsageligt af hunner med deres unger, men i parringstiden kommer også hannerne til. Desuden forekommer flokke af unge hanner. Flokke af underarten S. c. caffer består af 50 til 500 individer. Sjældent kan flere flokke samle sig til grupper på op til 3.000 individer.[4] S. c. nana lever i betydeligt mindre grupper af 8 til 20 dyr.[2] I parringstiden forekommer kampe mellem hannerne for at fastslå et hierarki.
Efter drægtighedsperioden, som varer i cirka 340 dage, føder hunnen en kalv.[4] De unge dyr af hankøn forbliver cirka to år i flokken. Unge hunner tilhører sædvanligvis hele livet den samme flok, hvor de blev født. Efter fire til fem år bliver ungdyrene kønsmodne. Afrikansk bøffel lever i cirka 15 til 25 år og i dyreparker i op til 30 år.[4]
Bortset fra mennesket har afrikanske bøfler næsten ingen fjender. Løver, plettede hyæner, geparder og leoparder forsøger af og til at tage et ungdyr eller syge individer. Raske bøfler er gode til at forsvare sig og angriberen tvinges oftest på flugt. I sjældne tilfælde er løver til og med blevet dræbt af bøfler.[5] Undertiden bliver enlige voksne bøfler offer for løver eller bliver bytte for krokodiller, når de krydser en flod.[2]
En større plage for bøflen er parasitter såsom blodmider (Ixodida) som sidder på bøflens hud. Derfor forekommer ofte de stærelignende oksehakkere (Buphagus) på bøflens ryg som lever af disse snyltere.
Den afrikanske bøffel, som tilhører de "fem store" blandt storvildt, bliver anset som et farligt vildt dyr og slår hvert år mange mennesker ihjel. Det er oftest sårede dyr eller enlige tyrer som går til angreb. Safarigæster som i dag rejser til Afrika kan komme ganske nær en flok af afrikanske bøfler uden større fare så længe man færdes i bil. Jagten mindskede bestanden i flere lande og i nogle områder blev arten helt udryddet. For eksempel regnedes arten i Sydafrika som uddød, men er i de senere år genindført i landets nationalparker. Der holdes også bøfler i mange private reservater. I det østlige Afrika er bestanden øget betydeligt. I 1989 fandtes der i Serengeti 67.500 bøfler.
Dyrets andet navn, kafferbøffel, indeholder ordet "kaffer", som er en nedsættende betegnelse for områdets oprindelige befolkning. Ordets anvendelse i nutiden er derfor omstridt. Også det videnskabelige navn består af ordet caffer på grund af at arten blev beskrevet af den svenske naturforsker Anders Sparrman (1748-1820) med dette navn. Ifølge reglerne for videnskabelige navn kan denne betegnelse ikke ændres.
Tidligere blev underarterne Syncerus caffer nana og Syncerus caffer caffer beskrevet som forskellige arter. Desuden findes ifølge nogle zoologer en underart mere, Syncerus caffer brachyceros. Andre har i tidens løb beskrevet yderligere 30 underarter som ikke godtages af de fleste zoologer.
_(6861445803).jpg)
.jpg)
_male_with_Oxpecker.jpg)
|date= (hjælp) Afrikansk bøffel (Syncerus caffer) eller kafferbøffel er et parrettået hovdyr, der forekommer over store dele af Afrika og er kontinentets største okse. Den kan leve i flokke på op til flere hundrede dyr. Den afrikanske bøffel lever især af græs.
Der Kaffernbüffel (Syncerus caffer), auch Schwarzbüffel, Afrikanischer Büffel oder Steppenbüffel genannt, ist ein sehr großer Vertreter aus der Familie der Hornträger, welcher in weiten Teilen des östlichen und südlichen Afrikas vorkommt. Dort bewohnt er offene Savannenlandschaften und bewaldete Flussgebiete des Tief- und Hochlands. Charakteristisch ist der robuste Körperbau und die großen, abwärts geschwungenen Hörner, die auf großen Hornbasen auf der Stirn aufsitzen. Das Sozialsystem des Kaffernbüffels ist komplex und umfasst Herden aus verwandten Kühen mit Jungtieren und gelegentlich Bullen, Junggesellengruppen aus männlichen Tieren und einzelne männliche Individuen. Vor allem die jeweiligen Herden zeigen ein dynamisches Verhalten durch permanentes Aufspalten und Wiedervereinen. Sie ziehen in räumlich begrenzten Aktionsgebieten in einem jährlich von Witterung und Nahrungsangebot vorgegebenen Rhythmus umher. Die sie begleitenden oder flankierenden Bullen sind regelmäßig in Dominanzkämpfe um das Paarungsvorrecht eingebunden, die mit Kopf- oder Körperrammen durchgeführt werden. Kühe bringen in der Regel ein einzelnes Jungtier zur Welt, welches rund ein bis anderthalb Jahre gesäugt wird. Der weibliche Nachwuchs verbleibt zumeist in der Herde, der männliche verlässt sie später. Die Nahrung umfasst überwiegend harte Gräser, in Trockenzeiten kann aber auch der Anteil an weicheren Pflanzen deutlich ansteigen. Dadurch haben die Tiere saisonal und regional bedingt unterschiedliche Ernährungsstrategien. Die Bestände sind im Übergang vom 19. zum 20. Jahrhundert in weiten Teilen des Verbreitungsgebietes in Folge einer Rinderpest-Epidemie zusammengebrochen. Heute ist der Kaffernbüffel weitgehend auf Schutzgebiete beschränkt, gilt aber als häufig und nicht bedroht. Die Art wurde 1779 beschrieben.
Der Kaffernbüffel stellt den größten Vertreter der afrikanischen Rinder (Bovini) dar und erreicht die Ausmaße seiner asiatischen, wildlebenden Verwandten. Er besitzt eine Kopf-Rumpf-Länge von 240 bis 340 cm (zuzüglich eines 50 bis 110 cm langen Schwanzes), eine Schulterhöhe von 148 bis 175 cm und ein Gewicht von 350 bis 900 kg. Ein Sexualdimorphismus ist deutlich ausgeprägt, die Bullen sind größer und können bis zu doppelt so schwer wie die Weibchen werden. Untersuchungen von Tieren aus Tansania ergaben ein Gewicht für männliche Tiere von 661 bis 849 kg, für weibliche von 426 bis 468 kg. Entsprechende Angaben für Tiere aus Sambia liegen bei 472 bis 723 kg beziehungsweise 386 bis 536 kg. Insgesamt ist der Kaffernbüffel sehr kräftig gebaut und besitzt verhältnismäßig kurze Gliedmaßen und einen Buckel oberhalb der Schultern. Das Fell hat in beiden Geschlechtern eine rabenschwarze Färbung, bei alten Bullen kann es ausdünnen, so dass Flecken von dunkler Haut am Kopf sichtbar werden. Der Schwanz endet in einer auffälligen, ebenfalls dunklen Quaste. Der massige Kopf ist mit einem breiten Maul ausgestattet, die Nase ist feucht und nackt. Die großen, hängenden Ohren sind gefranst. Besonders auffällig zeigen sich die großen, am Ende spitzen Hörner, die quer über den vorderen Kopf verlaufend ansetzen und seitlich nach unten biegen. Sie spannen 73 bis 134 cm weit auseinander, die Länge der einzelnen Hörner über die Krümmung gemessen ist mit 66 bis 116 cm nahezu identisch zur Spannweite. Das längste jemals gemessene Horn erreichte 163 cm und stammt von einem Bullen aus dem Lake-Manyara-Nationalpark in Tansania. Die Hörner sind nicht geriffelt und vor allem bei Männchen besonders massiv, ihre Basen dehnen sich deutlich über den Vorderkopf und treffen sich auf der Mittellinie des Schädels. Es gibt aber keine Übereinstimmung mit dem Alter der Tiere und der Größe der Hornbasis. Im Gegensatz zu weiblichen Tieren mit ihren grazileren Hörnern wachsen bei den männlichen zwischen den Hornansätzen keine Haare. Die Hufe haben eine große, gerundete Form, zudem treten Afterklauen auf. Die Hinterfußlänge beträgt 56 bis 61 cm. Bestimmte Drüsen zum Absetzen von Sekreten sind nicht ausgebildet. Kühe haben einen kleinen, gerundeten Euter mit zwei Zitzenpaaren.[1][2][3]
Der Schädel wird 44,8 bis 57,5 cm lang und am Warzenfortsatz des Schläfenbeins 24,1 bis 31,6 cm breit. Allgemein ist er kurz und breit und im Profil deutlich gerundet. Eine Voraugengrube (Fossa praeorbitalis) und eine Siebgrube (Fossa ethmoidalis) sind nicht ausgebildet. Das Gebiss besitzt die für Hornträger charakteristische Zahnformel 0.0.3.3 3.1.3.3 {displaystyle {frac {0.0.3.3}{3.1.3.3}}} 
Der Kaffernbüffel kommt in weiten Teilen des östlichen und südlichen Afrikas vor. Das Verbreitungsgebiet reicht vom südlichen Äthiopien und Somalia im Nordosten südwärts über Kenia, Tansania, Uganda und dem äußersten Osten und Südosten der Demokratischen Republik Kongo in Ostafrika sowie über Sambia, Simbabwe, Mosambik bis nach Südafrika, dem Nordosten von Namibia und Süden von Botswana. Die Art bewohnt eine Vielzahl von verschiedenen Landschaftstypen, die gut durchfeuchtete Savannen, Sümpfe und Überflutungsebenen umfassen. Daneben tritt sie aber auch in trockeneren Savannen und Auwäldern trockener Habitate auf, sofern Wasser zur Verfügung steht. Die Tiere sind auch in montanen Waldgebieten bis auf 3000 m Höhe anzutreffen, extrem hohe Nachweise liegen bei 4700 m am Mount Kenya. In besonders zuträglichen Gebieten, etwa im Lake-Manyara-Nationalpark in Tansania, kann der Kaffernbüffel mit rund 20 Individuen je Quadratkilometer in sehr hoher Anzahl auftreten, im Ngorongoro-Krater liegt die Populationsdichte entsprechend bei etwa 11, in der Serengeti bei 8 Individuen auf einer vergleichbar großen Fläche. In Trockenlandschaften wie etwa dem Lowveld in Südafrika geht sie auf bis zu 2 Individuen je Quadratkilometer zurück.[1][2]
Der Kaffernbüffel besitzt ein komplexes Sozialsystem. Typisch ist der Verband aus miteinander verwandten Weibchen und ihren Jungtieren, der als Herde bezeichnet wird und in dem sich auch Bullen unterschiedlichen Alters aufhalten können. Die Größe der Herde variiert von einigen Dutzend bis mehreren Tausend Individuen.[4] Die extrem großen Gruppen stellen aber vermutlich Herdenverbände dar, die nur temporär bestehen und keine innere Hierarchie besitzen. Ihre Bildungen sind abhängig von der Jahreszeit und dem Angebot an Nahrung und Wasser. Im Okavango-Delta in Botswana treffen sich einzelne Gruppen häufiger in relativer Gewässernähe. Eine jahreszeitliche Abhängigkeit besteht dabei nicht.[5] Es gibt jedoch eine Variation der Herdengröße über das Jahr. Im nordöstlichen und südlichen Afrika führt dies zu größeren Gruppen in der feuchten und kleineren in der trockenen Jahreszeit, wobei die Gruppen sich regelmäßig teilen und wieder vereinen.[6] Dagegen verhält sich dies im Okavango-Delta genau umgekehrt, was möglicherweise mit den besonderen örtlichen Bedingungen und den daraus resultierenden regelmäßigen Überflutungen zusammenhängt.[7] Die sich daraus ergebenden häufigen Trennungen und Neuformierungen (fission-fusion-Sozialgemeinschaft) sind aber nicht nur an äußere Bedingungen geknüpft, sondern teilweise auch an die Größe der Herde und ihre soziale Struktur, wie Untersuchungen am Lake Manyara ergaben. Die hierarchische Struktur einer Herde besteht aus dominanten Weibchen, die die Herde anführen, gefolgt von Kühen mit sehr jungen Kälbern und Jungtieren im mittleren Teil. Den Abschluss der Herde bilden Tiere mit untergeordnetem Status; die Position eines Tiers in der Herde gibt somit Aufschluss über dessen soziale Stellung. Sie bestimmt darüber hinaus auch die Qualität der Nahrung und die allgemeine körperliche Kondition der Kuh. Häufig führt die Geburt eines Kalbes zu einer höheren sozialen Stellung innerhalb der Herde.[8] Es wird meist angenommen, dass die einzelnen Herden (ohne temporäre Aufsplittung) stabile Verbände darstellen und erwachsene Kühe nur selten ihre angestammte Gruppe verlassen, einige Herden wurden über einen Zeitraum von bis zu fünf Dekaden dokumentiert. Beobachtungen aus dem Chobe-Nationalpark in Botswana zeigen aber, dass gelegentlich weibliche Tiere ihre Herde verlassen. Eine Kuh legte während eines solchen Herdenwechsels bis zu 133 km zurück. Ein Wiederaufsuchen der alten Herde wurde dabei nicht festgestellt, möglicherweise handelt es sich bei wechselnden Tieren um solche mit einem eher geringen Status.[9] Bullen leben einzeln oder schließen sich zu Junggesellengruppen mit einer Größe von 5 bis 10 Individuen zusammen, die zeitlich begrenzt bestehen. Innerhalb dieser Junggesellengruppen kommt es permanent zu Dominanzkämpfen um das Paarungsvorrecht. Kurzfristig können Bullen auch von Junggesellengruppen zu Herden und umgekehrt wechseln, innerhalb der Herde sind sie aber nicht in das dortige Sozialgefüge eingebunden. Bemerkenswert ist, dass Bullen, wenn sie sich über längere Zeit in Herden aufhalten, regelmäßig an Gewicht verlieren, da sie durchschnittlich weniger fressen. Vermutlich sind die hohen energetischen Kosten, die für die Fortpflanzung aufgebracht werden müssen, ursächlich dafür verantwortlich, weswegen Bullen die Herden nach kürzerer Zeit wieder verlassen.[10][11][1][2][3]
Die Herden des Kaffernbüffels sind nicht migratorisch und legen somit keine großen Entfernungen zurück. Sie halten sich in mehr oder weniger begrenzten Aktionsräumen von 100 bis über 1000 km² auf. Innerhalb dieser Aktionsräume folgen sie einem regelmäßigen Wanderungsmuster über das Jahr hinweg, das durch den Zyklus von Niederschlägen und Pflanzenwachstum bestimmt wird. Diese einem bestimmten Rhythmus folgenden Wanderungen auf festgelegten Pfaden und Wegen führen dazu, dass der Boden aufgearbeitet und dadurch neues Pflanzenwachstum angeregt wird, was das wiederholte Weiden in der gleichen Region ermöglicht. Typische Wanderungsbewegungen führen zu Wasser- und Weidestellen, sie sind täglich umfangreicher, je weiter zugängliches Wasser verstreut liegt. Im Kruger-Nationalpark in Südafrika werden so Distanzen von durchschnittlich 3,35 km täglich überwunden,[12] in der ostafrikanischen Serengeti sind es dazu im Vergleich bis zu 30 km.[4] Einzelne Bullen und Junggesellengruppen haben wesentlich kleinere Territorien von 3 bis 4 km² Größe. Sie flankieren den Wanderungsverlauf der Herde. Der Tagesablauf folgt ähnlichen Mustern wie bei zahlreichen anderen Wiederkäuern und ist geprägt von der Nahrungsaufnahme und der daraus folgenden Ruhe und dem Wiederkäuen. Insgesamt ist die Dauer der jeweiligen Aktivität abhängig von der Qualität und Quantität des lokalen und saisonalen Nahrungsangebots. Die hauptsächlichen Aktivitäten erfolgen tagsüber, in Gebieten mit großem Jagddruck aber auch nachts. Am Lake Manyara fressen die Tiere zwischen 10:00 Uhr und 14:00 Uhr, wobei die Dauer je nach Intensität zwischen 1,5 und 4,5 Stunden betragen kann, was etwa 22 bis 56 % der Tagesaktivität entspricht (durchschnittlich 37 %). Die Nahrungsaufnahme trennt hier zwei Ruheperioden, die meist mit Wiederkäuen verbracht werden, häufig mit dem Körper im Wasser liegend, und wiederum mehrere Stunden andauern können. Sie nehmen zwischen 11 und 49 % des täglich verfügbaren Zeitbudgets in Anspruch (durchschnittlich 31 %). Somit verbringt der Kaffernbüffel am Lake Manyara jährlich etwa zwei Drittel seiner Tageszeit mit Fressen und dem zugehörigen Verdauen. Dabei ist die Dauer der Verdauung gegenläufig zur Dauer der Nahrungsaufnahme, da ein Tier in der Regenzeit durch das üppigere Angebot qualitativ hochwertiger Nahrung in kürzerer Zeit mehr fressen kann, aber längere Zeit zum Wiederkäuen benötigt. In der Trockenzeit mit einem qualitativ minderwertigerem Nahrungsangebot frisst er länger, verdaut aber kürzer.[13] Im Chebera-Churchura-Nationalpark in Äthiopien weiden die Tiere in den frühen Morgen- und Abendstunden und verbrauchen dafür bis zur Hälfte ihres täglichen Zeitbudgets, ein weiteres gutes Drittel nimmt die Ruhe in Anspruch.[6] Ähnlich lang verbringt der Kaffernbüffel im Kruger-Nationalpark mit dem Fressen, dies erfolgt hier aber teilweise auch nachts.[12] Nach Untersuchungen im Okavango-Delta sucht der Kaffernbüffel häufig Regionen mit schattigen Bereichen wie Waldländer zum Wiederkäuen und zur Ruhe auf. Dies weicht vom Rotbüffel ab, der dafür eher offene Lichtungen bevorzugt. Die Weideplätze hingegen zeichnen sich durch eine hohe Diversität an Pflanzen aus, die zudem eine größere Gruppe an Tieren tragen können. Die Platzwahl für bestimmte Aktivitäten ist des Weiteren abhängig von Wasserstellen, sie kann aber vor allem in Überflutungsgebieten durch jahreszeitlich bedingte Ereignisse beeinträchtigt sein.[14][15][1][2][3]
Zum Komfortverhalten gehören unter anderem Schlammbäder, um eventuell Insektenbisse zu vermeiden und Ruhephasen an erhöhten Landmarken. Letzteres dient wahrscheinlich dazu, kühle Brisen zu erhaschen, da der Kaffernbüffel allgemein schlecht an Hitze angepasst ist. Generell ist der Kaffernbüffel eher still. Bekannte Lautäußerungen sind ein Grunzen und Schnaufen, letzteres wird ausgestoßen, wenn ein Tier alarmiert ist oder zu Laufen anfängt. Ein Bellen äußert der Kaffernbüffel bei starken Verletzungen, beispielsweise durch einen Beutegreifer, das andere Artgenossen häufig animiert, zur Unterstützung zu kommen. Schwer verletzte Tiere suchen zum Schutz andere Kaffernbüffel auf. Ein Warnruf bei Gefahr besteht nicht, aber vor allem in der Nacht kann eine Herde sehr still werden, so dass ein Aufspüren sehr schwierig ist. Zwischen dominanten und unterwürfigen Tieren besteht ein ritualisiertes Verhaltensmuster. Erstere halten den Kopf und die Schultern nach oben, während die Nase nach unten gerichtet ist, so dass die Hörner optimal präsentiert werden. Bei letzteren liegt der Kopf tief und parallel zum Boden, teilweise führt das unterlegene Tier auch den Kopf zwischen die Hinterbeine des dominanten und stößt ein Bellen aus. Der Sehsinn ist recht gut entwickelt, ebenso wie das Gehör. Aufgrund der fehlenden Drüsen spielen Sekrete für die innerartliche Kommunikation nur eine untergeordnete Rolle.[4][1][2]
Als weitgehende Offenlandart besteht die Hauptnahrung des Kaffernbüffels aus Gräsern. Hierbei bevorzugt er langhalmige Gräser vor breitblättrigen und toleriert auch solche mit einem hohen Faseranteil. Er meidet aber solche mit niedrigem Nährstoffgehalt oder Pflanzen, die ätherische Öle enthalten. Zu den am häufigsten verzehrten Pflanzen gehören Hundszahngräser, Fingerhirsen und Rispenhirsen sowie Vertreter der Gattungen Sporobolus und Heteropogon.[16] Bei hoher Verfügbarkeit an Gräsern – etwa zur Regenzeit – frisst ein Tier große Mengen und ist wenig wählerisch, bei geringerer Verfügbarkeit oder schlechterer Qualität geht es eher selektiv vor. In der Serengeti bevorzugt der Kaffernbüffel in der Regenzeit weitgehend Grashalme, in der Trockenzeit, wenn die Gräser verschwinden, zieht er sich in Flussniederungen zurück, wo das Nahrungsangebot umfangreicher ist. In trockenen Landschaften wie der Sukkulent-Karoo des südlichen Afrikas, wo Gräser weitaus seltener sind, stellt weicheres Pflanzenmaterial einen größeren Teil der vertilgten Menge. Hier ergaben Untersuchungen, dass während der trockenen Jahresabschnitte der Anteil an weichen Pflanzen bis zu 33 % erreichen kann, während er in der feuchteren auf etwa 28 % absinkt. Die Tiere fressen dann unter anderem auch Akaziengewächse, Sternbüsche, Rautengewächse oder den Kap-Bleiwurz.[17][18] In der grasreicheren Nama-Karoo konnten dagegen derartige Unterschiede nicht festgestellt werden, da Gräser hier 95 % der aufgenommenen Nahrung ausmachen. Allerdings konnte hier ein Wechsel an bevorzugten Pflanzen innerhalb der verschiedenen Jahreszeiten ausgemacht werden. So dominierten Sporobolus-Gräser in den feuchten Jahresabschnitten, Themada-Gräser dagegen in den trockenen.[19] Täglich muss ein Tier rund 2,2 % seiner Körpermasse vertilgen, was in etwa 14 bis 15 kg entspricht. Da der Kaffernbüffel von Wasser abhängig ist, entfernt er sich selten weiter als 8 bis 20 km von offenen Wasserstellen. Bedeutend sind darüber hinaus Salzlecken, unter anderem auch von schwitzenden Artgenossen, oder das Fressen eisenhaltiger Substrate vor allem in großen Höhenlagen wie am Mount Kenya.[1][2][3]
Die Paarung kann beim Kaffernbüffel prinzipiell das ganze Jahr über erfolgen. In Regionen mit ausgeprägten Jahreszeiten und somit einem qualitativ und quantitativ schwankenden Nahrungsangebot ist sie jedoch saisonal beschränkt. In der Serengeti werden Paarungen von November und zunehmend bis Juli beobachtet, in der südafrikanischen Provinz Limpopo sind sie von Regenfällen und dem jeweiligen Nahrungsangebot abhängig. Letzteres lässt darauf schließen, dass die körperliche Kondition der weiblichen Tiere ausschlaggebend für die Paarung und Geburt ist.[20] Kühe gebären ihr erstes Kalb mit 4 bis 5 Jahren, Bullen sind mit 8 bis 9 Jahren voll geschlechtsreif. Die männlichen Tiere sind in ein hierarchisches System eingebunden, welches die Fortpflanzung regelt. Dazu führen die männlichen Tiere regelmäßig Paarungs- und Dominanzwettkämpfe durch, die unter anderem aus Kopf- und Körperrammen bestehen; ersteres findet häufig zwischen dominanten und unterlegenen, letzteres zwischen gleichrangigen Tieren statt. Sie beginnen damit, dass ein Tier mit erhobenem Kopf und nach unten weisender Nase stillsteht, vergleichbar dem Dominanzverhalten. Oftmals wird der Kopf dabei auch ab- und aufwärts geführt. Die ganze Prozedur kann schon in 30 m Entfernung voneinander starten und ist teilweise mit einem tiefen Grummeln verbunden. Danach kommt es zum Angriff, wobei das Tier den Kopf so weit absenkt, dass beim Aufeinandertreffen die Energie auf die verstärkte Basis der Hörner gelenkt wird. Der Gewinner wird durch die Kraft und Geschwindigkeit bestimmt, der Verlierer sucht im Abschluss zumeist das Weite, wird manchmal aber vom Sieger bis zu 100 m verfolgt.[1][2][3]
Bullen testen die Empfangsbereitschaft der Kühe beständig durch Beschnuppern der Geschlechtsorgane oder des Urins und zeigen dabei ein Flehmen. Der Sexualzyklus der Kühe dauert etwa 18 bis 22 Tage, der Östrus selbst einen Tag. Paarungswillige Bullen legen ihr Kinn auf den Rumpf der Kuh und signalisieren so Bereitschaft. Die Kuh wiederum erwidert ihre Bereitschaft durch Stillstehen und Schwanzbewegung. Die Kopulation währt eher kurz und wird innerhalb von 30 Minuten mehrfach wiederholt. Die Tragezeit der Kühe dauert bis zu 11,5 Monate (durchschnittlich 340 Tage), das Geburtsintervall beträgt 15 bis 24 Monate. Meist kommt nur ein Kalb zur Welt, das 39 bis 41 kg schwer ist; Zwillingsgeburten sind sehr selten. Das Geburtsgewicht schwankt leicht mit der Jahreszeit.[21] Das Fell der Jungtiere ist schwarz oder dunkelgrau und ändert teilweise während des Wachstums die Farbe. Das Kalb benötigt mehrere Stunden nach der Geburt, um sicher zu stehen und bewegt sich in den folgenden Wochen eher langsam und behäbig fort. Mutter und Jungtier sind nach der Geburt etwas getrennt von der Herde, in dieser Zeit achtet das Muttertier sorgfältig auf das Junge. Insgesamt ist die Herde sehr aufmerksam auf Jungtiere, so dass eine Erbeutung durch Beutegreifer selten erfolgt. Das Junge saugt unregelmäßig, anfänglich bis zu 10 Minuten lang. Nach rund vier Wochen wird es etwa 5 Minuten lang gestillt. Während der Wachstumsphase spielen oder tummeln Jungtiere kaum, jungadulte Bullen führen aber Sparringskämpfe durch. Die Stillzeit endet unterschiedlich, abhängig von der Dichte der Population. Am Lake Manyara mit einer hohen Individuenzahl werden Jungtiere nach anderthalb Jahren entwöhnt, in der weniger dicht besiedelten Serengeti schon nach zehn Monaten, wenn das Muttertier im siebten Monat trächtig mit neuem Nachwuchs ist. Männliche Tiere verlassen die mütterliche Herde, weibliche verbleiben dort. Durchschnittlich liegt die Lebenserwartung bei 18 bis 20 Jahren in freier Wildbahn, einzelne Tiere in menschlicher Gefangenschaft wurden über 30 Jahre alt.[1][2][3]
Den bedeutendsten Fressfeind stellt der Löwe dar. Aufgrund des guten Augenlichts kann der Kaffernbüffel Löwen schon aus bis zu 1,5 km Entfernung wahrnehmen. Einzelne Tiere verteidigen sich gegen Löwenangriffe, indem sie sich mit dem Rücken zu einem Hindernis positionieren oder im Gebüsch verstecken, so dass die Beutegreifer nicht die verletzlichen Hinterbeine erreichen können. Auch Flucht ist möglich, da individuelle Tiere Geschwindigkeiten von bis zu 55 km/h über kurze Distanzen erreichen. Gruppen stellen sich häufig im Kreis auf und präsentieren eine Phalanx von Hörnern. Unter Umständen greift der Kaffernbüffel auch Löwen direkt an, vertreibt sie, wirbelt sie mit den Hörnern durch die Luft oder trampelt sie mitunter zu Tode. Die Raubkatzen können einen ausgewachsenen Büffel nur durch einen Kehlbiss töten, da sie nicht die Kraft aufbringen, das Genick zu brechen. Außerdem wirkt die Haut des Kaffernbüffels mit 2 bis 3 cm Dicke schützend. Der Einfluss des Löwen auf die lokalen Bestände des Kaffernbüffels ist unterschiedlich. In der Serengeti verursacht er nur 25 % der Todesfälle beim Kaffernbüffel, am Lake Manyara sind es bis zu 85 %. In der Regel fallen dem Beutegreifer ältere, einzeln wandernde Bullen zum Opfer, selten in Junggesellengruppen lebende Bullen oder Kühe und Jungtiere in Herden.[22] Bemerkenswert in diesem Zusammenhang ist, dass in Gebieten mit größerer Löwenpopulation auch größere Herden des Kaffernbüffels zu beobachten sind.[23] Überwiegend Jungtiere werden auch durch Tüpfelhyänen und Leoparden gerissen. Erstere bringen gelegentlich auch ältere oder geschwächte Tiere zur Strecke. Überlebende eines Angriffs tragen dann häufig Narben am Körper. Nach Untersuchungen im Aberdare-Nationalpark in Kenia wiesen mehr als ein Viertel der männlichen Individuen verheilte Wunden einer Hyänenattacke auf.[24][25][1][2]
Zu den wichtigsten Krankheiten, die den Kaffernbüffel befallen, gehören die Rinderpest, die Lungenseuche und die Tuberkulose, die überwiegend von Hausrindern auf die Wildtiere übertragen werden. Untergeordnet spielen auch der Milzbrand und die Maul- und Klauenseuche eine Rolle. Zudem sind die Tiere als Reservoir des Küstenfiebers bekannt. Gegen einige originär tropische oder afrikanische Erkrankungen wie die Schlafkrankheit, die durch die Tsetse-Fliege übertragen wird, ist der Kaffernbüffel immun. An äußeren Parasiten sind zahlreiche Zecken belegt, etwa die Gattungen Amblyomma, Rhipicephalus, Hyalomma und Boophilus. Einige dieser Ectoparasiten gelten auch als Überträger der bereits erwähnten Krankheiten. In der Regel leiden ältere Bullen stärker unter dem Befall als jüngere Tiere.[26][2] Zur Linderung werden Vögel wie der Madenhacker geduldet, der die äußeren Parasiten entfernt.[27]
Pseudoryx nghetinhensis (Vietnamesisches Waldrind)
Syncerus caffer (Kaffernbüffel)
Bubalus arnee (Wasserbüffel)
Bubalus mindorensis (Tamarau)
Bubalus quarlesi (Berg-Anoa)
Bubalus depressicornis (Tiefland-Anoa)
Bos (Bison) bonasus (Wisent)
Bos primigenius (Auerochse)
Bos mutus (Yak)
Bos (Bison) bison (Amerikanischer Bison)
Bos sauveli (Kouprey)
Bos javanicus (Banteng)
Bos gaurus (Gaur)
Der Kaffernbüffel ist eine Art aus der Gattung Syncerus und der Familie der Hornträger (Bovidae). Innerhalb der Hornträger gehört Syncerus zur Unterfamilie der Bovinae und zur Tribus der Bovini. Die Gattung stellt somit die afrikanischen Vertreter der Rinder dar. Die nächsten Verwandten bilden die Asiatischen Büffel (Bubalus), mit denen Syncerus eine Einheit bildet (Bubalina). Die beiden Gattungen trennten sich laut molekulargenetischen Untersuchungen im Oberen Miozän vor etwa 7,3 bis 5,1 Millionen Jahren.[29][30]
Bis zum Anfang des 21. Jahrhunderts wurde die Gattung Syncerus als monotypisch angesehen und enthielt nur den Kaffernbüffel als Art. Alle anderen heutigen Vertreter der afrikanischen Büffel galten als Unterarten des Kaffernbüffels, deren genaue Anzahl aber umstritten war, in zahlreichen moderneren Systematiken meist jedoch zwischen zwei und fünf schwankte. Eine Revision der Hornträger aus dem Jahr 2011, durchgeführt von Colin Peter Groves und Peter Grubb, erkannte insgesamt vier bestehende Unterarten als eigenständige Arten an, die neben dem Kaffernbüffel den Rotbüffel (Syncerus nanus), den Sudan-Büffel (Syncerus brachyceros) und den Virunga-Büffel (Syncerus matthewsi) betreffen.[31][1] Die Aufteilung der Gattung Syncerus in vier Arten ist aber nicht vollständig anerkannt.[3] Anhand morphometrischer und äußerlicher Merkmale können der Kaffern- und der Rotbüffel gut voneinander abgetrennt werden, sie stellen zwei unterschiedliche Ökomorphotypen dar: der Kaffernbüffel als große, kräftige Art mit massigen Hörnern einen Savannentyp, der Rotbüffel als grazilerer Vertreter mit kleineren Hörnern einen Waldtyp. Dagegen sind die anderen Angehörigen von Syncerus, die die Offenlandschaften der Sahel und die Bergregionen Ostafrikas bewohnen, in ihrem Aussehen eher intermediär zwischen diesen beiden. Molekulargenetische Studien zeigen eine gegenüber der hohen morphologischen Variationsbreite von Syncerus eher geringe genetische Diversität, lassen aber zwei deutlich voneinander getrennte Kladen erkennen, die einerseits die Populationen von West- und Zentralafrika (Rot- und Sudan-Büffel), andererseits die von Ost- und Südafrika betreffen (Kaffernbüffel). Die Trennung der beiden Linien erfolgte im Mittleren Pleistozän vor etwa 450.000 bis 145.000 Jahren. Möglicherweise besiedelte der Kaffernbüffel vom östlichen Afrika aus kommend im Verlauf des Pleistozäns infolge der klimatischen Fluktuationen und der damit verbundenen Ausbreitung der Savannen weite Bereiche des südlichen Kontinentalteils.[29][32]
Die wissenschaftliche Erstbeschreibung geht auf Anders Sparrman zurück, der diese im Jahr 1779 durchführte. Sparrmann stützte seine Beschreibung auf eigene Beobachtungen, die er während seiner Reise in das südliche Afrika getätigt hatte. Er gab dem Kaffernbüffel die Bezeichnung Bos caffer, als Typusregion wies er Seacov Rivier och Akter Brunties hoogte i Afrika ("Seekuhfluss und Akter-Brunties-Anhöhe in Afrika") aus,[33][34] was heute dem Sunday River an der Algoa Bay in Uitenhage in der südafrikanischen Provinz Ostkap entspricht.[1][2] Bereits zuvor hatte Georges-Louis Leclerc de Buffon im Jahr 1763 im elften Band seines Werkes Histoire naturelle, générale et particulière, avec la description du Cabinet du Roy ein Hornpaar eines Kaffernbüffels vom Kap der Guten Hoffnung vorgestellt und abgebildet. Dieses war von Nicolas-Louis de Lacaille von einer Afrikareise mitgebracht und der königlichen Sammlung in Paris übergeben worden. Buffon stellte das Hornpaar aber in die Nähe des Auerochsen (Bos primigenius).[35]
Der Bestand des Kaffernbüffels (und anderer Huftiere) war in der Wende vom 19. zum 20. Jahrhundert stark reduziert worden. Eine Hauptursache stellte eine Rinderpest-Epidemie um 1890 dar, die Krankheit hatte sich ab dem Beginn des 19. Jahrhunderts im Zuge der zunehmenden Besiedlung des südlichen Afrikas durch europäische Einwanderer mit ihrem Hausvieh über den Kontinent ausgebreitet. In Verbindung mit der Lungenseuche führte dies zu einer Mortalitätsrate innerhalb der einzelnen Populationen von etwa 95 %. Auch im Verlauf des 20. Jahrhunderts waren die Rinderpest und zusätzlich der Milzbrand für den Rückgang lokaler Bestände verantwortlich. Hinzu kommt ein hoher Jagddruck, da der Kaffernbüffel in zahlreichen Ländern als Nahrungsressource gilt. Die Fleischnutzung erfolgt aber nicht nur zur Eigenversorgung in der ländlichen Bevölkerung, sondern wird auch im industriellen Maßstab getätigt. Darüber hinaus gilt der Kaffernbüffel als Bestandteil der Big Five und hat den Ruf als eines der gefährlichsten Tiere der afrikanischen Savannen, womit die Trophäenjagd eine hohe Bedeutung erlangt. Nicht zuletzt hat die Zerstörung des Lebensraums einen großen Einfluss auf die einzelnen Bestände, vor allem im Randbereich von Schutzgebieten, wo es zur Konkurrenz mit Nutzvieh kommt. Heute sind die Populationen und Herden des Kaffernbüffels zum Großteil auf Schutzgebiete beschränkt. Da die Art gegenwärtig weit verbreitet ist, wird sie von der IUCN als „ungefährdet“ (Least Concern) eingestuft. Ihr Gesamtbestand wird auf etwa 670.000 Individuen geschätzt. Zu den bedeutendsten Schutzgebieten, in denen der Kaffernbüffel auftritt, gehören die Serengeti und der Lake-Manyara-Nationalpark in Tansania, der Chobe-Nationalpark in Botswana und der Hluhluwe-iMfolozi-Nationalpark sowie der Kruger-Nationalpark in Südafrika.[36][1][2]
Der Kaffernbüffel (Syncerus caffer), auch Schwarzbüffel, Afrikanischer Büffel oder Steppenbüffel genannt, ist ein sehr großer Vertreter aus der Familie der Hornträger, welcher in weiten Teilen des östlichen und südlichen Afrikas vorkommt. Dort bewohnt er offene Savannenlandschaften und bewaldete Flussgebiete des Tief- und Hochlands. Charakteristisch ist der robuste Körperbau und die großen, abwärts geschwungenen Hörner, die auf großen Hornbasen auf der Stirn aufsitzen. Das Sozialsystem des Kaffernbüffels ist komplex und umfasst Herden aus verwandten Kühen mit Jungtieren und gelegentlich Bullen, Junggesellengruppen aus männlichen Tieren und einzelne männliche Individuen. Vor allem die jeweiligen Herden zeigen ein dynamisches Verhalten durch permanentes Aufspalten und Wiedervereinen. Sie ziehen in räumlich begrenzten Aktionsgebieten in einem jährlich von Witterung und Nahrungsangebot vorgegebenen Rhythmus umher. Die sie begleitenden oder flankierenden Bullen sind regelmäßig in Dominanzkämpfe um das Paarungsvorrecht eingebunden, die mit Kopf- oder Körperrammen durchgeführt werden. Kühe bringen in der Regel ein einzelnes Jungtier zur Welt, welches rund ein bis anderthalb Jahre gesäugt wird. Der weibliche Nachwuchs verbleibt zumeist in der Herde, der männliche verlässt sie später. Die Nahrung umfasst überwiegend harte Gräser, in Trockenzeiten kann aber auch der Anteil an weicheren Pflanzen deutlich ansteigen. Dadurch haben die Tiere saisonal und regional bedingt unterschiedliche Ernährungsstrategien. Die Bestände sind im Übergang vom 19. zum 20. Jahrhundert in weiten Teilen des Verbreitungsgebietes in Folge einer Rinderpest-Epidemie zusammengebrochen. Heute ist der Kaffernbüffel weitgehend auf Schutzgebiete beschränkt, gilt aber als häufig und nicht bedroht. Die Art wurde 1779 beschrieben.
The African buffalo or Cape buffalo (Syncerus caffer) is a lairge African bovine.[2] It is no closely relatit tae the slichtly lairger wild watter buffalo o Asie an its ancestry remains unclear. Syncerus caffer caffer, the Cape buffalo, is the teepical subspecies, an the lairgest ane, foond in Sooth an East Africae. S. c. nanus (African forest buffalo) is the smawest subspecies, common in forest auries o Central an Wast Africae, while S. c. brachyceros is in Wast Africae an S. c. aequinoctialis is in the savannas o Central Africae. The adult buffalo's horns are its chairacteristic featur; thay hae fused bases, fuirmin a conteenous bane shield athort the tap o the heid referred tae as a "boss". Thay are widely regairdit as vera dangerous ainimals, as thay gore an kill ower 200 fowk every year.
The African buffalo or Cape buffalo (Syncerus caffer) is a lairge African bovine. It is no closely relatit tae the slichtly lairger wild watter buffalo o Asie an its ancestry remains unclear. Syncerus caffer caffer, the Cape buffalo, is the teepical subspecies, an the lairgest ane, foond in Sooth an East Africae. S. c. nanus (African forest buffalo) is the smawest subspecies, common in forest auries o Central an Wast Africae, while S. c. brachyceros is in Wast Africae an S. c. aequinoctialis is in the savannas o Central Africae. The adult buffalo's horns are its chairacteristic featur; thay hae fused bases, fuirmin a conteenous bane shield athort the tap o the heid referred tae as a "boss". Thay are widely regairdit as vera dangerous ainimals, as thay gore an kill ower 200 fowk every year.
Tekst üüb Öömrang Afrikoonsk büfler (Syncerus) san en skööl faan hurndiarten, diar uun Afrikoo lewe. Diar jaft at schauer slacher faan.
Jodiar slacher wurd oober miast üs onerslacher faan Syncerus caffer uunsen:[1]
Spriadkoord faan a slacher/onerslacher:
Afrikoonsk büfler (Syncerus) san en skööl faan hurndiarten, diar uun Afrikoo lewe. Diar jaft at schauer slacher faan.
Amuyag neɣ Amuyag n Tefrikt, (assaɣ usnan: Syncerus caffer) d aɣersiw meqqren n twacult n tfunasiyin maca ur ila ara (ur isɛa ara) assaɣ d umaynag n waman n Asya, Talmest-a ur tettwagrad ara.
Amugay n Tefrikt d yiwet n telmest yuddsen s waṭas, Addud-is ar tuyat yettawad seg 1 m ar 1,7 m, asallaf-is seg 75 cm ar 110 cm, ma d azuk-is yettawaṭ seg 500 ar 900 kg.
Amuyag neɣ Amuyag n Tefrikt, (assaɣ usnan: Syncerus caffer) d aɣersiw meqqren n twacult n tfunasiyin maca ur ila ara (ur isɛa ara) assaɣ d umaynag n waman n Asya, Talmest-a ur tettwagrad ara.
Syncerus caffer
Lo Bufle d'Africa (Syncerus caffer[2]) es una espècia de bovids de la sostribú dels Bubalina.
Sa talah pòt aténher 1,7 m de naut e 3,4 m en long, amb de banas de 1,5 m d'envergura e un pes de 900 kg. Es la sola espècia del genre Syncerus.
Los bufles vivon en grop dins la savana o dins las zonas boscadas. Se caracterizan per de redobtablas banas e de grandas aurelhas. Pesan en mejana 700 quilogramas e s'alimentan d'èrbas, de graminèas e unas fuèlhas.
La gestacion de la femèla dura 11 meses, lo buflon es de 40 quilogramas.
La caça de la tres varietats de l'espècia (Syncerus caffer caffer, Syncerus caffer aequinoctialis e Syncerus caffer nanus) es autorizada dins fòrça païses africans.
La genetica permet de determinar de sosespècias[3] :
Bufle d'Africa (Pargue nacional Murchison Falls, Oganda).
Bufle mascle.
Bufle mascle.
Bufle mascle.
Un bufle d'Africa acompanhat d'un Picabuòu de bec roge.
Un bufle d'Africa acompanhat d'un Bernat gardabuòu dins lo pargue nacional de Chobe.
Syncerus caffer
Lo Bufle d'Africa (Syncerus caffer) es una espècia de bovids de la sostribú dels Bubalina.
Sa talah pòt aténher 1,7 m de naut e 3,4 m en long, amb de banas de 1,5 m d'envergura e un pes de 900 kg. Es la sola espècia del genre Syncerus.
Nyati au mbogo (jina la kisayansi: Syncerus caffer) ni mnyama wa Afrika. Hana uhusiano wa karibu na nyati-maji wa Asia aliye mkubwa zaidi kidogo, lakini asili yake haieleweki. Kutokana na tabia yake isiyotabirika na inayomsabibisha kuwa hatari sana kwa binadamu, nyati wa Afrika hafugwi, kinyume na mwenzake wa Asia.
Nyati ni mnyama mkubwa. Ana mita 1.7 kwenda juu, urefu wa mita 3.4.
Nyati wa savana ana uzito wa kilo 500–900, ambapo nyati wa kiume kwa kawaida huwa mkubwa kuliko nyati wa kike, akiwa na uzito wa juu mbalimbali. Nyati wa msitu huwa nusu ya kiwango hicho.[1]
Nyati wa savana huwa wa rangi nyeusi au kahawia nyeusi na pembe zao zimejikunja katika mpevu; nyati wa msitu nao huwa wa rangi ya kahawia nyekundu na pembe zao zimejikunja nyuma na juu.
Ndama wa aina zote mbili wana ngozi nyekundu.
Nyati wa Afrika ni mmoja wa wanyama maarufu walao nyasi katika Afrika. Wanaishi katika maeneo ya vinamasi, mbuga, na misitu ya milima mikuu ya Afrika. Nyati hupendelea makazi ya vichaka au matete manene, lakini wanapatikana pia katika mapori wazi.
Makundi makubwa ya nyati hupatikana katika maeneo ya miti na mapori. Nyati hawakai katika maeneo yaliyokanyagwa au kupunguzwa kwa muda mrefu.
Nyati huhitaji maji kila siku, kwa hiyo wanategemea vyanzo vya kudumu vya maji.
Kama punda milia, nyati hula manyasi marefu. Nyati hupunguza urefu wa nyasi ili zapendelewa na wanyama wengine walao nyasi. Wakati wa kula, nyati hutumia ulimi na meno yake mapana kula nyasi haraka kuliko wanyama wengine wa Afrika walao nyasi.
Zaidi na binadamu, nyati huwa na maadui wachache na wana uwezo wa kujikinga na simba, na hata kumwua.[2] Simba huwaua na kula nyati mara kwa mara, lakini kwa kawaida huchukua simba wengi kumwangusha nyati mzima mmoja. Mamba wa Nile kwa kawaida hushambulia nyati wazee na ndama tu.[3] Chui na fisi ni tishio tu kwa ndama mchanga, ingawa fisi wamerekodiwa kumwua nyati mzima wakati mwingine.[4]
Ukubwa wa makundi ya nyati hubadilika sana. Makundi ya kawaida huwa na nyati wa kike wanaohusiana, pamoja na uzao wao, katika ukoo ambao hupangwa kwa hadhi. Makundi ya kawaida huzungukwa na makundi madogo ya madume ya cheo cha juu, madume ya chini, majike ya cheo cha juu na walio wazee. Madume vijana hukaa mbali na fahali atawalaye, ambaye hujulikana kutokana na ukubwa wa pembe zake.
Mafahali wazima hushiriki katika michezo ya kupigana au vita halisi. Fahali mmoja atakaribia mwenzake, akikoroma, kichwa chake chini, na kusubiri mwenzake kufanya hivyo. Mafahali hao wanapopigana hugeuza pembe zao kushoto na kulia. Ikiwa vita hivyo vina madhumuni ya kucheza, mafahali husuguana uso na miili katika mchezo huu. Vita halisi ni vikali, lakini ni vya nadra na vifupi. Ndama pia wanaweza kushindana, lakini ni nadra kwa nyati wa kike kushindana hivyo.
Wanapokimbizwa na wanyama wa kuwinda, nyati hukaa pamoja kufanya kuwa ngumu kwa wanyama wa kuwinda kunyang'anya mmoja wao. Ndama hukusanyika katikati. Nyati atajaribu kumnusuru mwenzake aliyeshikwa. Wito wa ndama hupata uangalifu wa mama na pia kundi lote. Nyati hupigana wakiwa wengi wanapopigana na wanyama wa kuwinda. Wamerekodiwa kuwakimbiza simba juu ya mti na kuwasumbua kwa masaa mawili, baada ya simba kuua nyati mwenzao. Inawezekana kwa watoto wa simba kukanyagwa na kuuawa na nyati. Katika tukio lililochukuliwa na picha, ndama alinusurika aliposhambuliwa na simba wachache na mamba baada ya kusaidiwa na kundi.
Nyati hujamiiana na kujifungua wakati wa mvua peke yake. Kilele cha kuzaa huwa mwanzoni wa msimu na kilele cha kujamiiana huwa baadaye. Fahali atakaa karibu na nyati aliye na joto na pia kuweka mafahali wenzake mbali. Hii ni vigumu kabisa kwani nyati huwavutia madume wengi katika eneo hilo. Wakati jike yuko tayari kabisa, fahali tu aliye na nguvu kabisa ndiye hubakia kule.
Majike huzaa mara ya kwanza baada ya miaka mitano, baada ya kipindi cha mimba miezi 11.5. Ndama waliozaliwa hufichwa katika vichaka kwa wiki chache za kwanza wakitunzwa na mama zao kabla ya kujiunga na kundi kuu. Ndama huwa katikati ya kundi kwa ajili ya usalama.[5]
Uhusiano wa mama na ndama hudumu muda mrefu zaidi kuliko wanyama wengi walao majani. Hata hivyo wakati ndama mpya anapozaliwa, ule uhusiano unaisha na mama yake huwaweka mbali watoto wengine kwa kutumia pembe.
Nyati wa kiume huacha mama zao wanapokuwa na umri wa miaka miwili na kujiunga na vikundi vya mafahali walio wachanga.
Hali ya sasa ya nyati wa Afrika hutegemea kuwepo wawindaji wa wanyama wa thamani na watalii wawindaji, wakiingilia harakati za kuhifadhi kupitia doria ya urekebishaji wa uharibifu wa mazao kijijini, na programu za marekebisho ya maeneo ya CAMPFIRE.
Idadi jumla ya nyati imeenea maeneo yote isiyo jangwa katika Afrika, kutoka kusini mwa Chad mpaka Afrika ya Kusini. Idadi ya nyati inakadiriwa karibu milioni moja, lakini hesabu sahihi haiwezekani kwani hakuna usaidizi wa fedha za kufanyia utafiti katika maeneo kama vile Sudan, Chad, Kongo na Benin. Wengi wa wawindaji wataalamu, wanaosafiri, na wataalamu wa wanyamapori huamini kuwa idadi hii inawakilisha nyati kusi, bila kuhesabu nyati wa naili, nyati-milima, au nyati-msitu.
Kama mmoja wa "Wakubwa tano" au "Kifo cheusi" katika Afrika, nyati wa Afrika anajulikana kama mnyama hatari sana, wakiua watu zaidi ya 200 kila mwaka. Nyati wakati mwingine huripotiwa kuua watu zaidi katika Afrika kuliko mnyama mwingine yeyote, ingawa wakati mwingine hudaiwa kusababishwa na kiboko au mamba.[6] Nyati huwa na sifa mbaya miongoni mwa wawindaji kama mnyama hatari sana, kwa sababu ya wanyama waliojeruhiwa wakiripotiwa kuvizia na kushambulia wawindaji.[7]
Mchoro wa karne ya 19.
Mbogo wa Kasoko ya Ngorongoro, Tanzania.
Ili kupata maelezo kuhusu masanduku ya uanapwa ya spishi angalia: Wikipedia:WikiProject Mammals/Article templates/doc.
Nyati au mbogo (jina la kisayansi: Syncerus caffer) ni mnyama wa Afrika. Hana uhusiano wa karibu na nyati-maji wa Asia aliye mkubwa zaidi kidogo, lakini asili yake haieleweki. Kutokana na tabia yake isiyotabirika na inayomsabibisha kuwa hatari sana kwa binadamu, nyati wa Afrika hafugwi, kinyume na mwenzake wa Asia.
အာဖရိကကျွဲရိုင်းကို အာဖရိကတိုက်တွင် ဆဟာရ၏တောင်ဘက်ရှိဒေသများတွင် တွေ့ရသည်။ အထီးများတွင် ဦးချိုအရင်းကြီးမားကျယ်ပြန့်ပြီး နဖူးပေါ်သို့တိုင်အောင် ပြန့်ကားလျက် ရှိသည်။ ဦးခေါင်းနှင့်ကိုယ်အရှည်သည် ၉၆ -၁၃၆ လက်မ၊ အမြီးအရှည် ၃၀ -၄၄ လက်မ၊ ဦးခေါင်းထိပ်အထိ အမြင့် ၅၄ - ၆၈ လက်မ ဖြစ်ပြီး ကိုယ်အ လေးချိန်မှာ ၁၁၀ဝ - ၁၅၀ဝ ပေါင် ဖြစ်သည်။ အသက်တစ်နှစ်ခွဲတွင် အရွယ်ရောက်ကြပြီး တစ်နှစ်ပတ်လုံး မိတ် လိုက်သားပေါက်ကြသည်။ ဇီးလွယ်ချိန်မှာ ၃၀ဝ - ၃၃၀ ရက် ဖြစ်သည်။ တစ်ကြိမ်လျှင် သားတစ်ကောင် မွေး သည်။ သက်တမ်းမှာ ၂၅နှစ်ခန့် ဖြစ်သည်။ [၁]
အာဖရိကကျွဲရိုင်းကို အာဖရိကတိုက်တွင် ဆဟာရ၏တောင်ဘက်ရှိဒေသများတွင် တွေ့ရသည်။ အထီးများတွင် ဦးချိုအရင်းကြီးမားကျယ်ပြန့်ပြီး နဖူးပေါ်သို့တိုင်အောင် ပြန့်ကားလျက် ရှိသည်။ ဦးခေါင်းနှင့်ကိုယ်အရှည်သည် ၉၆ -၁၃၆ လက်မ၊ အမြီးအရှည် ၃၀ -၄၄ လက်မ၊ ဦးခေါင်းထိပ်အထိ အမြင့် ၅၄ - ၆၈ လက်မ ဖြစ်ပြီး ကိုယ်အ လေးချိန်မှာ ၁၁၀ဝ - ၁၅၀ဝ ပေါင် ဖြစ်သည်။ အသက်တစ်နှစ်ခွဲတွင် အရွယ်ရောက်ကြပြီး တစ်နှစ်ပတ်လုံး မိတ် လိုက်သားပေါက်ကြသည်။ ဇီးလွယ်ချိန်မှာ ၃၀ဝ - ၃၃၀ ရက် ဖြစ်သည်။ တစ်ကြိမ်လျှင် သားတစ်ကောင် မွေး သည်။ သက်တမ်းမှာ ၂၅နှစ်ခန့် ဖြစ်သည်။
ጎሽ ኢትዮጵያ ውስጥ የሚገኝ አጥቢ እንስሳ ነው።
«ጎሽ» የተባለው በደንብ የአፍሪካ እንስሳ (Syncerus) ሲሆን፣ የሚከተሉት ኗሪ ዝርያዎች ደግሞ «ጎሽ» ይባላሉ፦
የእስያ ጎሽ ወገን (Bubalus)
የስሜን አሜሪካ ጎሽ ወገን (Bison)
የአፍሪካ ጎሽ ወይም ዝም ብሎ ጎሽ ወገን Syncerus አንዱ ዝርያ ብቻ ሲሆን (S. caffer) የተለያዩ ንዑስ-ዝርዮች አሉ፦
非洲水牛（学名：Syncerus caffer），是一种拉非洲个牛科动物，平均高度约1.4-1.7米，体长2.1-3.4米，体重约425-900公斤，平均寿命15 - 20年。常栖息拉附近有水源搭荫凉处个丛林、草原或热带稀树大草原。
Camusê Afrika (Syncerus caffer), Asya de yew cınsê camusio.
Nyati (Buffalo in English) imhuka yemusango iri mumhuri yemombe. Nyati dzinowanikwa muziwumbe reAfrica pamwe neAsia. Nyati dzinokura kuita huremu hunosvika 685 kg. Dzinoreba 2.1-3.4m kubva kumusoro kusvika kubesu, pamapendekete dzichireba 1.3-1.7m. Mhuka iyi ine makumbo makobvu akasimba samare, uye ine nyanga dzinopetera kupinda mukati. Mikono inoita nyanga dzinobatana pakati.
Musambara zvinoreva hurefu huripo kubva pahuma kusvika pabesu panotangira muswe wemhuka.
Nyati dzinowanikwa mumasango nemapani eAfrica. Mhou nevana vadzo pamwe nemikono ine makore 2-3 dzinogara mumatanga anokwanisa kukura kusvika chiuru (1000) chemhuka. Mhuka dziri mudanga iri dzinochengetana dzichiita chirwirangwe chokuti kana danga reshumba rinodzinganiswa rikashaya chokubata. Mikono yakura inogara mumapoka angaita mhuka 3-4. Nyati dzinofura sora nokudya rimwe bundo rakasiyana-siyana. Dzinonwa mvura kamwe pazuva saka dzinonyanya kugara pedyo nepane mvura.
Nyati inotakura pamuviri kwemazuva 340 ichizvara mhuru imwechete (1) ingaita huremu hunosvika 40kg. Mhuru idzi dzinohwandiswa mubundo kuti dzisawonekwa nechikara chesango. Panguva iyi mhuru inoyamiswa namai vayo kwemavhiki akati ichizorumurwa pamazuva 120-360. Mikono inoti kana yasvitsa makore maviri inosiya amai vayo asi nzvari dzinogara naamai vadzo kudzamara dzabereka mhuru. Mikono inoyaruka zvokubereka pamakore manomwe (8), nzvari dzichiyaruka pamakore mashanu (5). Nzvari dzinotandwa nemikono chero nguva yegore asi kutandwa kuzhinji kunoitika mumwaka wekunaya kwemvura.
Nyati inovhimwa nevanhu muno muAfrica. Kana dziri mhuka dzesango: shumba; mapere nembada ndidzo mhuka dzesango dzinovhima nyati. Zvinotora danga reshumba kuti mukono wenyati uwire pasi; shumba imwe haizvikwanise; kana napo iro danga reshumba rinenge ramboshupika richimbodzinganiswa nenyati huru. Mapere nembada zvinonyanya kuvhima zvichitsvaka kubata mhuru dzenyati.
Kune marudzi enyati maviri muAfrica. Kune nyati inogara mumapani inonzi Cape Buffalo; iyi ndiyo inownaikwa muZimbabwe. Kunoitawo imwe nyayi diki zvishoma inogara mumasango inonzi Forest Buffalo.
Nyati (Buffalo in English) imhuka yemusango iri mumhuri yemombe. Nyati dzinowanikwa muziwumbe reAfrica pamwe neAsia. Nyati dzinokura kuita huremu hunosvika 685 kg. Dzinoreba 2.1-3.4m kubva kumusoro kusvika kubesu, pamapendekete dzichireba 1.3-1.7m. Mhuka iyi ine makumbo makobvu akasimba samare, uye ine nyanga dzinopetera kupinda mukati. Mikono inoita nyanga dzinobatana pakati.
Musambara zvinoreva hurefu huripo kubva pahuma kusvika pabesu panotangira muswe wemhuka.
Nzale tǒ mpakása (Syncerus caffer) ezalí nyama ya mabɛ́lɛ. Motíndo mɔ̌kɔ́ mobêngámí « ngɔ́mbɛ́ ya zámba ».
Ẹfọ̀n (Syncerus caffer)
_male_with_Oxpecker.jpg)
The African buffalo (Syncerus caffer) is a large sub-Saharan African bovine.[2] There are five subspecies that are recognized as being valid. Syncerus caffer caffer, the Cape buffalo, is the nominotypical subspecies, and the largest one, found in Southern and East Africa. S. c. nanus (the forest buffalo) is the smallest subspecies, common in forest areas of Central and West Africa, while S. c. brachyceros is in West Africa and S. c. aequinoctialis is in the savannas of East Africa. The adult African buffalo's horns are its characteristic feature: they have fused bases, forming a continuous bone shield across the top of the head referred to as a "boss". It is widely regarded as one of the most dangerous animals on the African continent, and according to some estimates it gores, tramples, and kills over 200 people every year.
The African buffalo is more closely related to other buffalo species than it is to other bovids such as American bison or domestic cattle, with its closest living relative being the Asian water buffalo.[3] Its unpredictable temperament may be part of the reason that the African buffalo has never been domesticated, which would also explain why the African buffalo has no domesticated descendants, unlike the wild yak which is an ancestor of the domestic yak. Natural predators of adult African buffaloes include lions, hyenas, and Nile crocodiles. As one of the Big Five game animals, the Cape buffalo is a sought-after trophy in hunting.
The African buffalo is a very robust species. Its shoulder height can range from 1.0 to 1.7 m (3.3 to 5.6 ft) and its head-and-body length can range from 1.7 to 3.4 m (5.6 to 11.2 ft). The tail can range from 70 to 110 cm (28 to 43 in) long.[4] Compared with other large bovids, it has a long but stocky body (the body length can exceed the wild water buffalo, which is heavier and taller) and short but thickset legs, resulting in a relatively short standing height. Cape buffaloes weigh 425 to 870 kg (937 to 1,918 lb) (males weigh about 100 kg (220 lb) more than females).[5] In comparison, African forest buffaloes, at 250 to 450 kg (600 to 1,000 lb), are only half that size.[6] Its head is carried low; its top is located below the backline. The front hooves of the buffalo are wider than the rear, which is associated with the need to support the weight of the front part of the body, which is heavier and more powerful than the back.
Savannah-type buffaloes have black or dark brown coats with age. Old bulls often have whitish circles around their eyes and on their face. Females tend to have more-reddish coats. Forest-type buffaloes are 30-40% smaller, reddish brown in colour, with much more hair growth around the ears and with horns that curve back and slightly up. Calves of both types have red coats.
A characteristic feature of the horns of adult male African buffalo (southern and eastern populations) is that the bases come very close together, forming a shield referred to as a "boss". From the base, the horns diverge downwards, then smoothly curve upwards and outwards and in some cases inwards and or backwards. In large bulls, the distance between the ends of the horns can reach upwards of one metre (the record being 64.5 inches 164 cm). The horns form fully when the animal reaches the age of 5 or 6 years old, but the bosses do not become "hard" until it reaches the age of 8 to 9 years old. In cows, the horns are, on average, 10–20% smaller, and they do not have a boss. Forest-type buffalo horns are smaller than those of the savanna-type buffaloes from Southern and East Africa, usually measuring less than 40 cm (16 in), and are almost never fused.
Unlike other large bovines, Cape Buffalo have 52 chromosomes, (for comparison, American Bison and Domestic Cattle have 60), this means domestic cattle and bison are unable to create hybrid offspring with cape buffalo.
The African buffalo is one of the most successful grazers in Africa. It lives in savannas, swamps and floodplains, as well as mopane grasslands, and the forests of the major mountains of Africa.[16] This buffalo prefers a habitat with dense cover, such as reeds and thickets, but can also be found in open woodland.[17] While not particularly demanding in regard to habitat, they require water daily, and so they depend on perennial sources of water. Like the plains zebra, the buffalo can live on tall, coarse grasses. Herds of buffalo mow down grasses and make way for more selective grazers. When feeding, the buffalo makes use of its tongue and wide incisor row to eat grass more quickly than most other African herbivores. Buffaloes do not stay on trampled or depleted areas for long.
Other than humans, African buffaloes have few predators and are capable of defending themselves against (and killing) lions.[18] Lions kill and eat buffaloes regularly, and in some regions, the buffaloes are the lions' primary prey. It often takes several lions to bring down a single adult buffalo, and the entire pride may join in the hunt. However, several incidents have been reported in which lone adult male lions have successfully brought down adult buffaloes. On very rare occasions, buffaloes and white rhinos will fight over territory; due to the rhino's strength and size advantage, the rhino typically wins and the buffalo can die from injuries sustained during the encounter. Rhinos live solitary lives, whereas buffalo (excluding solitary adult bulls) primarily live social lives and thus they do not usually recognize each other as threats.[19] Hippopotamuses and buffalo also do not normally interact, but if the buffalo provokes the hippo or makes it feel threatened, a fight can break out, but this is also rare.[20] Adolescent bull African elephants may harass or kill Cape buffalo, either out of territorial aggression or while in musth; when they do this, the calves are most likely to be killed by the elephant attack as they are defenseless when facing an elephant alone, whereas adults will try to fight back and may survive (or succumb to injuries afterward).[21] The average-sized Nile crocodile typically attacks only old solitary animals and young calves, though they can kill healthy adults. Exceptionally large, old male crocodiles may become semi-habitual predators of buffaloes. [4][22][23] The cheetah, leopard, African wild dog and spotted hyena are normally a threat only to newborn calves, though larger clans of hyenas have been recorded killing cows (mainly pregnant ones) and, on rare occasions, full-grown bulls.[24][25][26] Large packs of wild dogs have been observed to hunt calves and sick adults.
The African buffalo is susceptible to many diseases, including those shared with domestic cattle, such as bovine tuberculosis, corridor disease, and foot-and-mouth disease. As with many diseases, these problems remain dormant within a population as long as the health of the animals is good. These diseases do, however, restrict the legal movements of the animals and fencing infected areas from unaffected areas is enforced. Some wardens and game managers have managed to protect and breed "disease-free" herds which become very valuable because they can be transported. Most well-known are Lindsay Hunt's efforts to source uninfected animals from the Kruger National Park in South Africa. Some disease-free buffaloes in South Africa have been sold to breeders for close to US$130,000.[27]
Herd size is highly variable. The core of the herds is made up of related females, and their offspring, in an almost linear dominance hierarchy. The basic herds are surrounded by subherds of subordinate males, high-ranking males and females, and old or invalid animals.
African buffaloes engage in several types of group behavior. Females appear to exhibit a sort of "voting behavior". During resting time, the females stand up, shuffle around, and sit back down again. They sit in the direction they think they should move. After an hour of more shuffling, the females travel in the direction they decide. This decision is communal and not based on hierarchy or dominance.[28]
When chased by predators, a herd sticks close together and makes it hard for the predators to pick off one member. Calves are gathered in the middle. A buffalo herd responds to the distress call of a threatened member and tries to rescue it.[29] A calf's distress call gets the attention of not only the mother, but also the herd. Buffaloes engage in mobbing behavior when fighting off predators. They have been recorded killing lions[30] and chasing lions up trees and keeping them there for two hours, after the lions have killed a member of their group. Lion cubs can get trampled and killed. In one videotaped instance, known as the Battle at Kruger, a calf survived an attack by both lions and a crocodile after intervention of the herd.
Males have a linear dominance hierarchy based on age and size. Since a buffalo is safer when a herd is larger, dominant bulls may rely on subordinate bulls and sometimes tolerate their copulation. The young males keep their distance from the dominant bull, which is recognizable by the thickness of his horns.[31]
Adult bulls spar in play, dominance interactions, or actual fights. A bull approaches another, lowing, with his horns down, and waits for the other bull to do the same thing. When sparring, the bulls twist their horns from side to side.[29] If the sparring is for play, the bull may rub his opponent's face and body during the sparring session. Actual fights are violent but rare and brief. Calves may also spar in play, but adult females rarely spar at all.
During the dry season, males split from the herd and form bachelor groups.[31] Two types of bachelor herds occur: ones made of males aged four to seven years and those of males 12 years or older.[32] During the wet season, the younger bulls rejoin a herd to mate with the females. They stay with them throughout the season to protect the calves.[33] Some older bulls cease to rejoin the herd, as they can no longer compete with the younger, more aggressive males. The old bachelors are called dagga boys ("mud covered"), and are considered the most dangerous to humans.[34]
African buffaloes make various vocalizations. Many calls are lower-pitched versions of those emitted by domestic cattle. They emit low-pitched, two- to four-second calls intermittently at three- to six-second intervals to signal the herd to move. To signal to the herd to change direction, leaders emit "gritty", "creaking gate" sounds.[17] When moving to drinking places, some individuals make long "maaa" calls up to 20 times a minute. When being aggressive, they make explosive grunts that may last long or turn into a rumbling growl. Cows produce croaking calls when looking for their calves. Calves make a similar call of a higher pitch when in distress.[17] When threatened by predators, they make drawn-out "waaaa" calls. Dominant individuals make calls to announce their presence and location. A version of the same call, but more intense, is emitted as a warning to an encroaching inferior.[17] When grazing, they make various sounds, such as brief bellows, grunts, honks, and croaks.
Females reach sexual maturity at around five years of age while males are sexually matured at four to six. [35] African buffaloes mate and give birth only during the rainy seasons. Birth peak takes place early in the season, while mating peaks later. A bull closely guards a cow that comes into heat, while keeping other bulls at bay.[17][31] This is difficult, as cows are quite evasive and attract many males to the scene. By the time a cow is in full estrus, only the most dominant bull in the herd/subherd is there.[17]
Cows first calve at five years of age, after a gestation period of 11.5 months. Newborn calves remain hidden in vegetation for the first few weeks while being nursed occasionally by the mother before joining the main herd. Older calves are held in the centre of the herd for safety.[36] The maternal bond between mother and calf lasts longer than in most bovids. That bonding ends when a new calf is born, and the mother then keeps her previous offspring at bay with horn jabs. Nevertheless, the yearling follows its mother for another year or so. Males leave their mothers when they are two years old and join the bachelor groups. Young calves, unusually for bovids, suckle from behind their mothers, pushing their heads between the mothers' legs.[37]
In the wild African buffaloes have an average lifespan of 11 years but they've been recorded to reach 22 years of age. In captivity they can live for a maximum of 29.5 years though they only live 16 years on average. [38]
_calf_2_weeks.jpg)
Two-week-old red calf
At Kazinga Channel in Uganda
_calf_2_weeks_suckling.jpg)
Two-week-old calf suckling
At Kazinga Channel in Uganda
_juvenile_head.jpg)
Calf
At Chobe National Park in Botswana
Female with red calf
At Ngorongoro Conservation Area in Tanzania
The current status of the African buffalo is dependent on the animal's value to both trophy hunters and tourists, paving the way for conservation efforts through anti-poaching patrols, village crop damage payouts, and CAMPFIRE payback programs to local areas.
The African buffalo is listed as Near threatened by the IUCN, with a decreasing population of 400,000 individuals. While some populations (subspecies) are decreasing, others will remain unchanged in the long term if large, healthy populations continue to persist in a substantial number of national parks, equivalent reserves and hunting zones in southern and eastern Africa."[1]
In the most recent and available census data at continental scale, the total estimated numbers of the three savanna-type African buffalo subspecies (S. c. caffer, S. c. brachyceros and S. c. aequinoctialis) are at 513,000 individuals.[39]
In the past, numbers of African buffaloes suffered their most severe collapse during the great rinderpest epidemic of the 1890s, which, coupled with pleuro-pneumonia, caused mortalities as high as 95% among livestock and wild ungulates.[40]
Being a member of the big five game group, a term originally used to describe the five most dangerous animals to hunt, the Cape buffalo is a sought-after trophy, with some hunters paying over $10,000 for the opportunity to hunt one. The larger bulls are targeted for their trophy value, although in some areas, buffaloes are still hunted for meat.
One of the "big five" African game, it is known as "the Black Death" or "the widowmaker," and is widely regarded as a very dangerous animal. According to some estimates, it gores and kills over 200 people every year. African buffaloes are sometimes reported to kill more people in Africa than any other animal, although the same claim is also made of hippopotamuses and crocodiles.[41] These numbers may be somewhat overestimated; for example, in the country of Mozambique, attacks, especially fatal ones, were much less frequent on humans than those by hippos, and especially, Nile crocodiles.[42] In Uganda, on the other hand, large herbivores were found to attack more people on average than lions or leopards and have a higher rate of inflicting fatalities during attacks than the predators (the African buffalo, in particular, killing humans in 49.5% of attacks on them), but hippos and even elephants may still kill more people per annum than buffaloes.[43] African buffaloes are notorious among big-game hunters as very dangerous animals, with wounded animals reported to ambush and attack pursuers.[44]
Male African buffalo with red-billed oxpecker, partly a symbiotic relationship and partly parasitic .jpg)
A pair of African buffalo resting inside Ngorongoro Crater in Tanzania. The African buffalo (Syncerus caffer) is a large sub-Saharan African bovine. There are five subspecies that are recognized as being valid. Syncerus caffer caffer, the Cape buffalo, is the nominotypical subspecies, and the largest one, found in Southern and East Africa. S. c. nanus (the forest buffalo) is the smallest subspecies, common in forest areas of Central and West Africa, while S. c. brachyceros is in West Africa and S. c. aequinoctialis is in the savannas of East Africa. The adult African buffalo's horns are its characteristic feature: they have fused bases, forming a continuous bone shield across the top of the head referred to as a "boss". It is widely regarded as one of the most dangerous animals on the African continent, and according to some estimates it gores, tramples, and kills over 200 people every year.
The African buffalo is more closely related to other buffalo species than it is to other bovids such as American bison or domestic cattle, with its closest living relative being the Asian water buffalo. Its unpredictable temperament may be part of the reason that the African buffalo has never been domesticated, which would also explain why the African buffalo has no domesticated descendants, unlike the wild yak which is an ancestor of the domestic yak. Natural predators of adult African buffaloes include lions, hyenas, and Nile crocodiles. As one of the Big Five game animals, the Cape buffalo is a sought-after trophy in hunting.
La afrika bubalo aŭ kafra bubalo (Syncerus caffer) estas bovedo, la nura ankoraŭ vivanta specio el la genro Syncerus. La besto apartenas al la t.n. grandaj kvin. La afrika bubalo havas malbonan reputacion. Ĝi estas neantaŭvidebla kaj povas esti danĝera por ĉasistoj kaj homoj kiuj tro proksimiĝas, kelkfoje kun morto kiel sekvo. Plejofte la besto foriras dum danĝero. Estas du subspecioj, la ruĝa bubalo (Syncerus caffer nanus) kaj la nigra bubalo (Syncerus caffer caffer).
Tiu afrotropisa besto troviĝas i.a. en jenaj ekoregionoj : la angol-eskarpaj savano kaj duonarbaroj, la itigiaj-sumbuaj densaĵoj, la nord-konga arbara-savana mozaiko, la okcident-sudana savano, la viktori-basena arbara-savana mozaiko kaj la zambezaj inunditaj herbejoj.
El búfalo cafre (Syncerus caffer) es una especie de mamífero artiodáctilo de la familia Bovidae[2] que habita en los bosques y sabanas del África subsahariana, especialmente al este del continente. A veces también se lo llama búfalo africano o búfalo de El Cabo, ya que fue en esa región de Sudáfrica donde se descubrieron los primeros ejemplares.
En altura es algo menor que el lejanamente emparentado búfalo indio (Bubalus bubalis o B. arnee), aunque sigue siendo más grande, pues el búfalo cafre tiene una altura en la cruz de entre 1 y 1,7 metros, y de 2,1 a 3,4 m de longitud.[3] Generalmente tiene un peso de 500 kilos, en casos excepcionales alcanzan los 1000 kilos.[4][5]Los cuernos son gruesos y muy desarrollados, curvándose hacia arriba y hacia dentro en los extremos; la distancia máxima entre estos alcanza en los machos un metro. El pelaje es marrón oscuro o negro y de escasa longitud, solo largo en el extremo de la cola y los bordes de las orejas.
Al igual que la mayor parte de los bovinos, esta especie también presenta dimorfismo sexual, siendo las hembras de color más claro, y tamaño y cuernos más pequeños. Maduran antes los machos, hacia los cinco años, mientras que las hembras lo hacen con ocho. Los búfalos africanos son animales gregarios, que se agrupan en manadas de tamaño variable: desde cuatro o cinco individuos en las zonas boscosas de África central, a miles en las sabanas del este del continente. Los machos ocupan los márgenes del grupo, mientras que las hembras y las crías (normalmente una por parto tras una gestación de 300 a 330 días)[6] se concentran en el interior, donde corren menos peligro. Una característica peculiar suya es que no solo cierran filas para que los depredadores no les ataquen, sino que las rompen para atacarles, defendiéndose los unos a los otros, aunque a veces cedan ante la prudencia. Las manadas cuentan con un grupo de viejos machos que guían al grupo y lo alertan de los depredadores. Debido a su tamaño y trabajo en equipo tienen pocos depredadores. Los principales depredadores del búfalo son los leones, los cocodrilos y las hienas, quienes cazan a los miembros más débiles, enfermos, jóvenes o viejos de la manada.[7] En caso de ataque de un depredador a la manada, los búfalos machos físicamente capacitados responden atacando a su vez, para luego volver a reagruparse y finalmente huir. Puede alcanzar velocidades de hasta 57 km/h.[3]
Se reconocen cinco subespecies de búfalo cafre:[2]
Datos: Q160042
Multimedia:
Especies: Syncerus caffer
El búfalo cafre (Syncerus caffer) es una especie de mamífero artiodáctilo de la familia Bovidae que habita en los bosques y sabanas del África subsahariana, especialmente al este del continente. A veces también se lo llama búfalo africano o búfalo de El Cabo, ya que fue en esa región de Sudáfrica donde se descubrieron los primeros ejemplares.
Kahvripühvel ehk aafrika pühvel (Syncerus caffer) on veislaste sugukonda kuuluv imetajaliik.
Kahvripühvel elab Aafrika kesk- ja lõunaosa metsades ja savannides. Ta arvatakse koos lõvi, elevandi, leopardi ja ninasarvikutega Aafrika suurde viisikusse.
Kahvripühvel on perekonna Syncerus ainuke säilinud liik.
Eristatakse kolme kuni viit kahvripühvli alamliiki:
Tihti nimetatakse alamliiki Syncerus caffer caffer ja Kesk-Aafrika savannis elavaid alamliike savannipühvliteks ning alamliiki Syncerus caffer nanus metsapühvliks.[2]
Aasias elab vesipühvel ehk arni (Bubalus arnee), kes on kahvripühvliga võrreldes saledama kehaehitusega ja tal on pikad saablit meenutavad sarved. Kodustatud vesipühvel (Bubalus bubalis) on veidi jässakam ja lühemate sarvedega. Vesipühvli sarve ristlõige on kolmnurkne (kahvripühvlil ümar) ja tema sarved ei moodusta pealael kilpi.[3]
Kahvripühvel on levinud paljudes kohtades Mustas Aafrikas, kuid tänapäeval on ta rohkearvuline peamiselt kaitsealadel. Lääne-Aafrikas esineb teda vähe, Gambiast on ta näiteks täiesti kadunud ja Guineasse satub peamiselt eksikülalisena, Malis elab kahvripühvel tõenäoliselt vaid Bafingi rahvuspargis. Ka Eritreas ei ole teda enam kohatud. Aafrika lõunaosas, sealhulgas Svaasimaal, on ta mitmes kohas taasasustatud.[4]
Kahvripühvlit on kohatud järgmistes riikides: Angola, Benin, Botswana, Burkina Faso, Burundi, Elevandiluurannik, Ekvatoriaal-Guinea, Etioopia, Gabon, Ghana, Guinea, Guinea-Bissau, Kamerun, Keenia, Kesk-Aafrika Vabariik, Kongo Vabariik, Kongo DV, Libeeria, Lõuna-Aafrika Vabariik, Lõuna-Sudaan, Malawi, Mali, Mosambiik, Namiibia, Nigeeria, Niger, Rwanda, Sambia, Senegal, Sierra Leone, Somaalia, Sudaan, Zimbabwe, Tansaania, Togo, Tšaad, Uganda.[4]
Kahvripühvel elab nii troopilises metsas, kuivas põõsassavannis kui ka mägedes. Talle meeldivad avatud savannid, avarad akaatsia- ja miombosalud, mägiaasad ja -metsad, rannikusavannid, niisked madalad vihmametsad, sood ja üleujutatud märgalad.[3] Teda ei esine ainult kõrbealadel, sealhulgas Namibi kõrbes, Saharas ega Sahelis. Mägedes elab ta kõrgustel, mis ulatuvad üle 4000 meetri.[4]
Ta püsib alati veekogude läheduses ja hoiab võimaluse korral eemale haritud maast ja inimasustusest. Seetõttu on suured karjad säilinud peamiselt rahvusparkides.[3][5]
Savannipühvel elab peamiselt savannis ja metsaga vahelduvatel lagendikel, rohumaade läheduses. Oluline on ka see, et läheduses leiduks põõsastikke, roostikke või metsa, kust varju otsida. Loomad otsivad eelkõige lopsaka rohuga lagendikke ja võivad viibida lagedal maastikul kaua aega ilma varjualuseta.[2]
Metsapühvel eelistab soiseid alasid, vihmametsi ja sekundaarseid metsi ning sööb metsalagendikel, veekogude kaldal ja märgaladel.[2]
Kahvripühvlit loetakse soodsas seisundis liigiks, kuigi tema populatsiooni suuruse trend on vähenev. Kogupopulatsiooni suuruseks hinnatakse umbes 900 000. Umbes kolmveerand neist elab kaitsealadel.[4]
Savannipühvlite arvukuseks on hinnatud vähemalt 830 000 isendit (sealhulgas 27 000 Lääne-Aafrika, 133 000 Kesk-Aafrika ja 670 000 Lõuna-Aafrika alamliigi esindajat). Tõenäoliselt jääb nende arv poole miljoni ja miljoni vahele. Arvukus on aga pidevalt vähenenud nii küttimise, elupaikade hävimise kui ka nakkushaiguste tagajärjel.[4]
Metsapühvlite arvukuse kohta on vähem andmeid. Ekvaatorilähedastel metsalagendikel on ta arvukas, tihedama metsaga aladel harvem. Arvukuseks on hinnatud umbes 60 000.[4]
Kahvripühvlid elavad tavaliselt 18–20-aastaseks, vangistuses kuni 29-aastaseks.[3]
Kahvripühvel on tugeva ja jässaka kehaehitusega. Tema keha on tünnikujuline, laia rinnaga; jalad suhteliselt lühikesed ja jässakad. Tal on suur pea ja lühike jäme kael. Pea asetseb madalal, pealagi on turjast madalam. Kõrvad on suured, tihti longus, metsas elaval alamliigil ääristatud pikkade osalt valgete karvadega.[3][2] Silmad on väikesed.[5]
Esimesed sõrad on laiemad, et ebaühtlast kereraskust kanda. Saba otsas on pikem karvatutt.[2]
Sarved on nii lehmadel kui ka pullidel. Savannis elavate pühvlite sarved on konksukujulised, keerduvad pealaelt külgedele ja alla, seejärel suunduvad üles ja otsaga sissepoole. Pullide sarved on massiivsed ja moodustavad pealael võimsa lameda kilbi. Kilp kujuneb tavaliselt alles viiendaks-kuuendaks eluaastaks ja see on nii tugev, et võib peatada ka püssikuuli. Kumerust pidi mõõtes võib sarve pikkus olla kuni 160 cm, sarveotste vahekaugus võib ulatuda üle meetri. Lehma sarved on lühemad ja peenemad ning tugevat kilpi need ei moodusta. Metsapühvli sarved on palju lühemad ja sirgemad. Nende sarvede pikkus on 30–40 cm, need sirutuvad tahapoole ja kilpi ei moodusta.[2]
Kahvripühvli kehapikkus on 170–340 cm, õlakõrgus 100–170 cm, saba pikkus 70–110 cm, kehamass 300–900 kg.[3]
Pullid on lehmadest tunduvalt suuremad. Täiskasvanud savannipühvli pull võib olla 340 cm pikk ja kaaluda 700–900 kg, metsapühvli pikkus jääb tavaliselt alla 120 cm ja mass alla 320 kg.[2]
Kahvripühvli värvus varieerub metsapühvlite sügavpunasest kuni savannipühvlite tumepruuni või mustani. Värvus on üle keha üsna ühtlane. Metsa alamliigi esindajad muutuvad vananedes tumedamaks ja neile võivad punasele taustale tekkida tumedamad laigud.[3]
Pühvlite nahk on tumepruun või must ja seda katavad hõredad lühikesed karvad. Vanusega muutub karvkate hõredamaks. Savannipühvlite pullid on enamasti lehmadest tumedamad. Vanematel pullidel võib silmade ümbrusse tekkida hallisegune muster. Metsapühvlid on tavaliselt punased kuni punakaspruunid. Pullid vananedes tumenevad, mõnikord mustja värvuseni. Lõug ja kõhualune on tihti heledam, näol ja jalgadel võib esineda kontrastseid laike. Esineb ka savanni- ja metsatüübi segu.[2]
Enamasti liiguvad kahvripühvlid 30–40-liikmelises karjas, suuremad karjad võivad moodustuda põua ajal või väga rikkalikel rohumaadel. Karja koosseis võib olla mitmesugune – lehmad vasikatega, pullid omavahel, lehmad ja pullid koos, vanad tugevad pullid üksi või väikese rühmana. Üksikutel pullidel on väga kindel territoorium ja väljakujunenud harjumused.[5]
Kahvripühvlite karjas kehtib range hierarhia, tugevamad ja suuremate sarvedega pullid on karjajuhid. Tavaliselt hoiavad noored pullid neist aupaklikku kaugusse, kuid aeg-ajalt tuleb ette ka võimuvõitlusi. Kuival perioodil hoiavad pullid tavaliselt ülejäänud karjast eemale.[6] Enamasti saab eristada kaht peamist tüüpi pullikarju. Ühes rühmas on nelja- kuni seitsmeaastased, teises 12-aastased ja vanemad pullid.[7] Vihmaperioodil pöörduvad pullid karja juurde tagasi, et paarituda. Nad jäävad karja juurde seniks, kuni vasikad vajavad kaitset.[8] Vanad pullid, kes elujõuliste noortega lehmade pärast võidelda ei jaksa, jäävad omaette. Pullidel on lineaarne hierarhia, mis kujuneb vanuse ja suuruse põhjal. Karja taastootmise huvides lubavad karjajuhid ka noorematel pullidel paarituda.[6]
Karjal on tavaliselt püsiv territoorium. Savannipühvlit peetakse paikseks, tal on oma kindel territoorium, mille suurus on 126–1075 km², asustustihedus on 0,17–3,77 looma ruutkilomeetril. Aafrika sademeterohkes idaosas võib territoorium olla ka vaid 10 km² ja ühel ruutkilomeetril elada 18 pühvlit. Kari püsib koos ja ründab vaenlast ühiselt, nõrgematel ei lasta maha jääda. Tihti liiguvad kahvripühvlitega koos pühvlilinnud ja veisehaigrud, kes toituvad rohust pühvli külge kinnituvatest putukatest ja verd imevatest parasiitidest.[2]
Savannipühvli suhtlust ja karjaelu on rohkem uuritud. Savanniloomad elavad suures karjas, kus võib olla 50–500 looma. Kari omakorda koosneb väiksematest rühmadest, omaette võivad olla näiteks üksikud pullid, lehmad koos vasikatega (mitu lehma oma viimase paari aasta järeltulijatega) või noorloomad. Vanad pullid võivad liikuda üksi. Lehmade vahel on tugev side. Karjaliikme, eriti vasika hädakisale reageerivad kõik karjaliikmed. Nõrku kaitstakse, hoolitsetakse ka näiteks nägemise või liikumisvõime kaotanud liigikaaslaste eest. Täiskasvanud pullid on kas lehmadega samas rühmas või eraldi koos väikese grupi omavanusega. Mõnikord moodustub karjadest 2000–3000-pealisi ajutisi hiidkarju, kuid need ei käitu enamasti ühtse karjana ja tekivad vaid suurtel ja rikkalikel rohumaadel.[2] Omaette rühma moodustavad sageli ka kuni 12 pulli, teise rühma moodustavad ühevanused vasikad.
Metsapühvlid elavad väiksemas karjas, kus on 8–20 looma. Maksimaalseks karja suuruseks on peetud ka 12 isendit; see koosneb enamasti suguluses olevatest lehmadest, nende järeltulijatest ja nendega seotud pullidest. Pullid võivad ka omaette karjas elada või olla üksi.[2]
Kahvripühvel võib tegutseda aktiivselt nii päeval kui ka öösel, ta liigub ringi ja otsib toitu keskmiselt 18 tundi ööpäevas. Süües liigub kari tavaliselt edasi; süüakse sagedamini pärastlõunal ja õhtul. Söömine ja trampimine soodustab rohu kiiremat kasvu. Tihti liiguvad loomad oma territooriumil ringiratast 50–105 km pikkust trajektoori mööda. Nad joovad tavaliselt koidikul ja päikeseloojangul. Kuumal keskpäeval (kella 12 ja 16 vahel) nad tavaliselt lesivad ja mäletsevad. Puhata armastavad nad küll pigem lagedal maastikul. Inimasustuse lähedal, kus on päeval pidevat liikumist, eelistavad nad süüa öösiti.[2]
Kahvripühvel on tugev ja vastupidav ning hea võitleja. Tavapärasel rännakul läbib ta tunnis umbes 5,4 km, kuid lühikest maad võib joosta kiirusega kuni 57 km/h. Rünnakuid tõrjuvad pühvlid kogu karja jõuga. Seetõttu on vähe kiskjaid, kelle menüüs ta esimene valik oleks.[2]
Kahvripühvlile meeldib mudas püherdada. See mõjub jahutavalt ja moodustab nahale putukate eest kaitsva kooriku.[2]
Täiskasvanud pullid tavatsevad omavahel võitlust treenida või mängida, aga ka raevukat võimuvõitlust pidada. Pull läheneb teisele, pea maas, sarved maadligi, ja ootab, et ka teine sama asendi sisse võtaks. Seejärel ristatakse sarved.[9] Mängu korral võidakse teineteise nägusid vastastikku hõõruda. Ka vasikad mängivad omavahel, lehmad teevad seda harva. Võimuvõitlus on kiire ja raevukas, kuid seda esineb harva ja see kestab vähe aega. Enne võitlust juhtpositsiooni pärast lähenevad pullid teineteisele, pea püsti, puristavad ja kraabivad maad, seejärel lähenevad ja löövad kilbid raginaga kokku. Kaotaja taandub.[5]
Kahvripühvlid suhtlevad teiste karjaliikmetega ja hoolitsevad üksteise eest. Puhkepausi ajal muudavad lehmad mitu korda asendit, jäädes näoga suunda, kuhu nad eelistavad edasi liikuda. Karja enamuse otsus määrab liikumissuuna.[10] Kui karja ründavad kiskjad, püsib kari tihedalt koos ega lase kellelgi üksi maha jääda. Hättajäänud karjaliikme kisale reageerib kogu kari ja tormab teda päästma.[9] Kiskjaid ründavad nad massiga; on juhtumeid, kus kari on lõvi tapnud[11] või teda mitu tundi puu otsas vangistuses hoidnud. Lõvikutsikaid on kari surnuks tallanud.
Kuulmine tundub olevat kahvripühvli tähtsaim meel. Paljud häälitsused sarnanevad kodulehma ammumisega, kuid on veidi madalamad.[2] Edasiliikumisest antakse märku paarisekundilise madala häälitsusega, mis kordub iga 3–6 sekundi tagant. Suuna muutmise märguanne on krigiseva tooniga heli.[12] Joogikohale lähenedes teevad mõned loomad pikalt häälitsust "maa" sagedusega kuni 20 korda minutis. Ründevalmis loomad uratavad jõuliselt. Vasikat otsivad lehmad toovad kuuldavale kraaksatusega sarnaseid hääli. Samasugust, aga kõrgemat häält teevad hädas olevad vasikad.[12] Hoiatusena lähenevate kiskjate eest kõlab pikk "uaaa". Karjajuhid annavad tihti häälitsustega märku oma asukohast või lihtsalt kohalolust. Häälekalt hoiatavad nad ka alamaid karjaliikmeid.[12] Süües teevad pühvlid mitmesuguseid röhitsevaid häälitsusi.
Kahvripühvel on rohusööja. Ta sööb eelkõige kõrrelisi, aga ka mitmesuguseid teisi rohttaimi, sealhulgas sootaimi. Mõnikord napsab ta ka puude otsast lehti. Tema eelistatuma toiduvaliku seas on sõrmrohi, pillahein, paelhirss, hirss, keeritshein ja haakhein.[2]
Süües liiguvad loomad oma territooriumil ringiratast, söövad sagedamini pärastlõunal ja õhtul, inimasustuse lähedal öösiti. Aeg-ajalt peavad nad söömises vahet ja mäletsevad.[2]
Kahvripühvlid söövad kõrget ja karedamat heina ning loovad sellega pinna teistele rohusööjatele, kes eelistavad madalamat ja pehmemat rohtu. Nad püsivad veekogude lähedal ja joovad palju.
Kui tingimused on soodsad, võib kahvripühvel paarituda aasta ringi. Veenappuse korral ajastatakse poegimine vihmahooajale.[3] Lehm poegib tavaliselt esimest korda umbes viieaastasena[13] ja seejärel keskmiselt kahe aasta tagant.[2]
Lehmad indlevad iga 23 päeva tagant 5–6 päeva. Serengetis on paaritumistipp vihmahooaja lõpus (juunis-juulis) ja vasikas sünnib järgmise vihmahooaja keskel.[2] Indleva lehma välja valinud pull hoolitseb selle eest, et teised pullid talle ligi ei pääseks.[12][6] Lehmal on palju kosilasi, kuid tavaliselt võidab õiguse temaga paarituda karja juhtpull.[12]
Tiinus kestab umbes 340 päeva. Tiined loomad lahkuvad poegimise ajaks karja juurest.[5] Pesakonnas on üks, harva kaks vasikat. Vastsündinud vasikas on punakas- või mustjaspruun (metsapühvlid ka erepunased), tavaliselt vanematest heledam, paksu karvkattega. Tema sünnikaal on keskmiselt 40 kg, Syncerus caffer caffer võib kaaluda ka kuni 55–60 kg.[2]
Paar esimest elunädalat on vasikad põõsaste vahel peidus ja koguvad jõudu, et karjaga liituda.[13] Vasikad imevad emapiima ema tagumiste jalgade vahelt, mis on veislastele ebatüüpiline.[14] Vasikas võõrutatakse emapiimast umbes kuuekuuselt. Suguküpsuse saavutab ta 3,5–5-aastaselt.[3][2]
Vasikad on alati karja keskel ja ümbritsetud kaitsvatest täiskasvanutest.[13] Lehmal on oma järeltulijatega tugevam side kui teistel veislastel, kuid kui uus vasikas sünnib, kandub ema tähelepanu temale ja ta tõrjub vanemad vasikad eemale. Noor vasikas hoiab siiski mitu aastat ema lähedusse. Noored pullid lahkuvad ema juurest umbes kaheaastasena ja moodustavad omaette rühma.[14]
Kahvripühvlit ohustavad nii elupaikade kadumine inimtegevuse tagajärjel, salaküttimine, kiskjad kui ka mitmesugused nakkushaigused. Suurim häving tabas neid 1890. aastatel, kui levis veistekatk, mis kombineerus pleuropneumooniaga ning põhjustas kohati kuni 95% kariloomade ja metsveiste suremise. Veistekatku puhanguid esineb tänapäevalgi, sageli on nakatajaks koduloomad. Levinud on ka siberi katk[4][3], veisetuberkuloos, ainurakse Theileria parva põhjustatud palavikuhaigus ning suu- ja sõrataud. Loomad haigestuvad tavaliselt siis, kui nad jäävad nõrgaks või näljaseks.
Kohalikud kütivad kahvripühvlit liha pärast, kuid ka trofeede müümise eesmärgil. Trofeejahil käivad ka turistid. See on vähendanud loomade arvukust isegi rahvusparkides (näiteks Elevandiluurannikul Comoé rahvuspargis, Kongo DV-s Garamba rahvuspargis ja Tansaanias Serengeti rahvuspargis.[4][3]
Loomad kannatavad tihti ka põua tõttu, eriti kui see langeb kokku haiguspuhanguga.[4][3]
Peale inimese on kahvripühvlil vähe vaenlasi. Lõvi küll peab talle jahti, aga enamasti suudab pühvlikari oma liikmeid kaitsta.[15] Mõnes piirkonnas moodustavad kahvripühvlid küll suurema osa lõvi toidulauast, aga väga harva suudab üksik lõvi ka üksikut täiskasvanud kahvripühvlit maha murda. Niiluse krokodill ründab tavaliselt üksikuid vanu loomi ja vasikaid, kuid suudab mõnikord tappa ka elujõulise täiskasvanud looma.[3] Gepardid, leopardid ja tähnikhüäänid ohustavad ainult vastsündinud vasikaid, kuigi on täheldatud ka juhtusid, kus tähnikhüään on täiskasvanud kahvripühvli maha murdnud.[16]
Umbes 70% savannipühvlite populatsioonist elab kaitsealadel. Lõuna-Aafrika savannipühvel elab peamiselt Ugandas Kuninganna Elizabethi rahvuspargis ja Murchison Fallsi rahvuspargis; Tansaanias Tarangire rahvuspargis ning Moyowosi-Kigosi, Katavi-Rukwa ja Selous-Kilombero kaitsealal; Sambias Kafue, Põhja-Luangwa ja Lõuna-Luangwa rahvuspargis; Botswanas Chobe rahvuspargis; Zimbabwes Sebungwes ja Zambezi orus ning Lõuna-Aafrika Vabariigis Hluhluwe-iMfolozi pargis; Lääne-Aafrika savannipühvel Ghanas Mole'i rahvuspargis, Beninis Pendjari rahvuspargis, Kameruni põhjaprovintsi kaitsealadel ning Kesk-Aafrika savannipühvel Tšaadis Zakouma rahvuspargis ja Kesk-Aafrika Vabariigis Sangba reservaadis.[4]
Metsapühvlitest elab kaitsealadel umbes 75%. Neid leidub peamiselt Kamerunis Lobéké rahvuspargis, Kesk-Aafrika Vabariigis Dzanga-Sangha kaitsealal, Kongo vabariigis Nouabalé-Ndoki ja Odzala rahvuspargis; Gabonis Lopé ja Loango rahvuspargis ning Wonga-Wongue'i kaitsealal; Kongo DV-s Maiko rahvuspargis.[4]
Kahvripühvlite tulevik sõltub eelkõige kaitsealade korraldusest, jahipidamise reguleerimisest ja eriti salaküttimise kontrolli alla võtmisest.[4]
Kahvripühvli liha on söödud ammusest ajast, osalt seetõttu, et teda on peetud koduveise sugulaseks. Ka pühvlinahk on traditsiooniliselt hinnatud materjal, millest valmistati sõjakilpe. Jahituristid on läbi aegade pidanud pühvlipead väärtuslikuks trofeeks.[5]
Pühvlit peetakse tihti inimesele kõige ohtlikumaks loomaks Aafrikas.[2] Väidetavalt tapab ta igal aastal üle 200 inimese. Teda salakütivad nii kohalikud kui ka turistid, nii toidu kui ka trofeede saamiseks. Haavatasaanud pühvel võib inimest salakavalalt jälitada ja teda kättemaksuks rünnata.[2]
Et pühvli käitumine on ettearvamatu ja inimeste suhtes vaenulik, pole teda püütud kodustada.[2]
Kahvripühvel ehk aafrika pühvel (Syncerus caffer) on veislaste sugukonda kuuluv imetajaliik.
Kahvripühvel elab Aafrika kesk- ja lõunaosa metsades ja savannides. Ta arvatakse koos lõvi, elevandi, leopardi ja ninasarvikutega Aafrika suurde viisikusse.
Afrikar bufaloa (Syncerus caffer) Syncerus generoko animalia da. Artiodaktiloen barruko Bovinae azpifamilia eta Bovidae familian sailkatuta dago.
Afrikar bufaloak honako azpiespezie ditu:
Afrikar bufaloa (Syncerus caffer) Syncerus generoko animalia da. Artiodaktiloen barruko Bovinae azpifamilia eta Bovidae familian sailkatuta dago.
Kafferipuhveli eli afrikanpuhveli[4] (Syncerus caffer) on kookas afrikkalainen nautaeläin ja yksi viidestä suuresta Afrikan suurriistaan kuuluvasta eläimestä.
Nisäkäsnimistötoimikunta on ehdottanut, että nimitys ”afrikanpuhveli” vahvistettaisiin tämän lajin ensisijaiseksi suomenkieliseksi nimeksi.[5]
Kafferipuhveli voi kasvaa 1,7 metriä korkeaksi, 3,4 metriä pitkäksi ja painaa jopa 1000 kiloa.
Kafferipuhveleita elää laajalla alueella Saharan eteläpuoleisessa Afrikassa. Alalajia S. c. nanus tavataan Länsi-Afrikassa Guinea-Bissausta Ghanan lounaisosiin sekä Keski-Afrikassa Nigerian ja Kamerunin eteläosissa, Päiväntasaajan Guineassa, Keski-Afrikan tasavallan etelä- ja lounaiosissa, Ugandan ja Ruandan länsiosissa, Gabonissa, Kongon tasavallassa ja Kongon demokraattisessa tasavallassa. Alalajia S. c. brachyceros esiintyy Sahelin alueella Senegalin kaakkoisosissa, Norsunluurannikon pohjoisosissa, Burkina Fason eteläosissa, Ghanan ja Beninin pohjoisosissa, Nigerin eteläosissa, Nigeriassa, Kamerunin pohjoisosassa ja pienellä alueella Keski-Afrikan tasavallassa. S. c. aequinoctialis elää puolestaan idempänä Sahelin alueella Tšadin koillisosassa, Keski-Afrikan tasavallan ja Kongon demokraattisen tasavallan pohjoisosissa, Etelä-Sudanissa ja Etiopian länsiosissa. S. c. caffer -alalajia tavataan Lounais-Etiopiasta ja Somalian etelä- ja Kenian pohjoisosista kohti etelää Sambiaan, Malawiin ja Mosambikiin. Lisäksi sitä tavataan Namibian koillisosassa, Botswanassa ja Zimbabwessa. Etelä-Afrikkaan sitä on tuotu uudestaan.[1]
Kafferipuhvelilla ei ole ihmisen lisäksi juuri luonnollisia vihollisia; leopardi ja leijonat voivat viedä vartioimattoman vasikan. Eläin puolustautuu sarvillaan. Laumassa on eri-ikäisiä uros- ja naarasyksilöitä. Ruoho ja kasvit kuuluvat puhvelin ruokavalioon.
Kafferipuhveli eli afrikanpuhveli (Syncerus caffer) on kookas afrikkalainen nautaeläin ja yksi viidestä suuresta Afrikan suurriistaan kuuluvasta eläimestä.
Nisäkäsnimistötoimikunta on ehdottanut, että nimitys ”afrikanpuhveli” vahvistettaisiin tämän lajin ensisijaiseksi suomenkieliseksi nimeksi.
Syncerus caffer
Le Buffle d'Afrique, buffle noir des savanes ou grand buffle noir des savanes (Syncerus caffer[2]) est une espèce de bovidés de la sous-tribu des Bubalina.
Sa taille peut atteindre 1,7 m en hauteur et 3,4 m en longueur, avec des cornes de 1,5 m d'envergure et un poids de 900 kg. C'est la seule espèce du genre Syncerus. Il fait partie, avec le léopard d'Afrique, l'éléphant d'Afrique, le rhinocéros noir et le lion d'Afrique, du groupe dit « big five » des 5 mammifères autrefois craints et respectés par les chasseurs africains.
Les buffles vivent en groupe dans la savane ou dans les zones boisées. Ils sont caractérisés par de redoutables cornes et de grandes oreilles. Ils pèsent en moyenne 700 kilogrammes et s'alimentent d'herbes, de graminées et de quelques feuilles.
La gestation de la femelle dure 11 mois, elle met au monde un petit de 40 kilogrammes.
La chasse des trois variétés de l'espèce (Syncerus caffer caffer, Syncerus caffer aequinoctialis et Syncerus caffer nanus) est autorisée dans de nombreux pays africains.
La peste bovine a décimé les populations de buffles d'Afrique à la fin du XIXe siècle[3]. Au début du XXIe siècle, la tuberculose bovine constitue un sujet majeur d'inquiétude pour les populations de buffles en Afrique australe[3].
Le buffle constitue un réservoir du virus de la fièvre aphteuse[3].
La génétique a permis de déterminer des sous-espèces[4] :
Buffle d'Afrique (Parc national Murchison Falls, Ouganda).
Buffle ♂.
Buffle ♂.
Buffle ♂.
Un buffle d'Afrique accompagné d'un Piquebœuf à bec rouge.
Un buffle d'Afrique accompagné d'un Héron garde-bœufs dans le parc national de Chobe.
Syncerus caffer
Le Buffle d'Afrique, buffle noir des savanes ou grand buffle noir des savanes (Syncerus caffer) est une espèce de bovidés de la sous-tribu des Bubalina.
Sa taille peut atteindre 1,7 m en hauteur et 3,4 m en longueur, avec des cornes de 1,5 m d'envergure et un poids de 900 kg. C'est la seule espèce du genre Syncerus. Il fait partie, avec le léopard d'Afrique, l'éléphant d'Afrique, le rhinocéros noir et le lion d'Afrique, du groupe dit « big five » des 5 mammifères autrefois craints et respectés par les chasseurs africains.
Ball de chlann na n-eallach, dúchasach d'oirthear is deisceart na hAfraice. A cholainn trom, dubh nó donn, adharca tiubha ina luí mar chlogad trasna a chinn is na foircinn cuartha suas, a chluasa mór crochta. Tugtar buabhall na rinne air freisin.
Is síol ainmhí é an t-alt seo. Cuir leis, chun cuidiú leis an Vicipéid.
O búfalo africano,[2] ou búfalo cafre (Syncerus caffer) é unha especie de mamífero artiodáctilo ruminante da familia dos bóvidos[3] que habita nos bosques e sabanas da África subsahariana, especialmente ao leste do continente.
De corpo moi grande e mazizo, pesado e con patas vigorosas, con aspecto que recorda ao do gando vacún, co fociño grande, ancho, espido e húmido, e cornos moi macizos e unidos nas bases.[4]
O seu tamaño é algo menor ao do seu parente o búfalo aisático (Bubalus bubalis bubalis), con quen comparte subtribo, aínda que segue a ser impoñente, xa que ten unha lonxitude de cabeza e tronco de entre 2,1 e 3,4 m, e unha altura na cruz de entre 1 e 1,7 m,[4][5][6] e pode pesar até 800 ou mesmo 900 kg (os espécimes que viven nas sabanas; os que habitan nas selvas, só até os 320 kg).[4][5][6]
Os cornos, presentes en ambos os sexos, son grosos e moi desenvolvidos, moi anchos nas bases, macizas e soldadas entre si, e curvados cara a arriba nos extremos, rematados en punta. Os das femias están menos desenvolvidos. O tamao dos cornos, a coloracoión xeral e a forma son moi variábeis segundo as subespecies.[4] A envergadura dos cornos (distancia entre as puntas) pode alcanzar nos machos un metro.
As patas son fortes e vigorosas, o pescozo máis ben curto, e o fociño ancho e espido. As orellas son grandes.[4]
O corpo está cuberto cunha pelaxe de cor parda escura ou negra, rara e cos pelos de escasa lonxitude nos adultos (pero ben poboada nos individios novos);[4] os pelos só son longos en todos os espécimes no extremo da cola e nos bordos das orellas. Nos individuos novos a coloración da pelaxe é en xeral más parda ou avermellada.[4]
Ao igual que na maior parte dos bovinos, esta especie tamén presenta dimorfismo sexual, sendo as femias de menor tamaño, cor máis clara e cos cornos máis pequenos.
Os machoa maduran sexualmente antes que as femias, contra os cinco anos de idade, mentres que as femias alcanzan a madurez aos oito anos.
Os búfalos africanos son animais gregarios, que se agrupan en mandas de tamaño variábel, desde 4 oi 5 individuos nas zonas boscosas de África central, a miles nas sabanas do leste do continente. Os machos ocupan as marxes do grupo, mentres que as femias e as crías (normalmente unha por parto tras unha xestación de 300 a 330 días) concéntranse no interior, onde corren menos perigos. As mandas contan cun grupo de machos vellos que a guían e a alertan dos depredadores.[7]
A área de dispersión do búfalo africano é bastante extensa, pero moi fragmentada. A partir do sur do Sahara esténdese desde o Senegal ao Sudán, e até Etiopía, abarcando a zona de selva ecuatorial, isto é, por todca a parte central do continente.[8] Polo sur chega até Suráfrica (Véxase mapa na caixa de clasificación na parte superior esquerda do artigo).
Estes ruminantes prefiren as chairas á montaña, e establécense case sempre en zonas nas que abunde a auga, xa que non poden prescindir dela en absoluto; Porén, en casos extremos confórmanse coa lama.[8]
Dado o seu tamaño e o seu mal carácter (sobre todo cando están feridos), os búfalos africanos carecen de depredadores, salvo o home, o león e o crocodilo do Nilo. Os leopardos e as hienas depredan ocasionalmente sobre as crías que se afastan demasiado da manda, aínda que isto no sucede con frecuencia.[6]
O xénero Syncerus foi establecido en 1847 polo administrador colonial, etnólogo e naturalista británico Brian Houghton Hodgson.
O nome Synceus deriva do elemeto de composición do grego antigo συν- syn-, derivado do adverbio σύν sýn, "xuntamente", "á vez", "ao mesmo tempo", e a palabra κέρασ kéras, "corno", aludindo á unión dos cornos destes animais na base.
A especie fora descrita moito antes, en 1779, polo naturalista sueco Anders Erikson Sparrman, baixo o nome de Bos caffer,[9] na páxina 79 da súa obta "Bos Caffer, et nytt Species af Buffel, från Caput Bonæ Spei", publicada en Kongliga Vetenskaps Academiens Handlingar 40 (1-3): 79-84. Stockholm.[10] Posteriormente foi reclasificada dentro do xénero Syncerus, como Syncerus caffer, nome que se conservou até hoxe.
O nome caffer Sparrman tirouno do portugués antigo cáfer, que á súa vez o tomou do árabe كافر, káfir, "infiel", "incrédulo", que os comerciantes árabes aplicaban aos nativos das rexións bantús de Suráfrica.[11][12]
A sistemática do búfalo africano suscitou moitas discusións debido á gran variabilidase da especie.[4] Por iso hai diferentes clasifficacións das subespecies, desde aurires que recoñecen só tres, S. c. brachycerus, S. c. caffer e S. c. nanus,[5][13] (véxase o mapa máis arriba) a outros que admien catro, ou cinco, como fan a maioría dos autores, entre eles Wison & Reeder:[3]
O búfalo africano, ou búfalo cafre (Syncerus caffer) é unha especie de mamífero artiodáctilo ruminante da familia dos bóvidos que habita nos bosques e sabanas da África subsahariana, especialmente ao leste do continente.
Afrički bivol (lat. Syncerus caffer; afrikaans: wildebeest, tj. „divlja stoka”) je vrsta krupnog goveda iz porodice šupljorožaca (Bovidae) koji obitavaju u afričkim savanama. Afrički bivoli imju visinu do 1,7 m i duljinu do 3,4 metara. Ovi bivoli dosežu težinu i do 900 kilograma, s tim da su mužjaci krupniji od ženki, i spadaju u afričku megafaunu. Nepredvidiva priroda i veličina ovih divova ih svrstava u red najopasnijih afričkih životinja.
Tijelo i građa afričkih bivola je slična domaćem govedu. Oni imaju relativno kratke noge, vrlo snažno i debelo tijelo i rep koji završava kitnjasto. Oba spola imaju velike rogove snažno zakrivljene prema unutra.
Afrički bivol je zamjetan po svojoj veličini od 1,4 m do 1,7 m u visini i čak preko 4 m u duljinu. Uzgojeni bivoli mogu težiti i do 910 kg, a krave su oko pola toga. Dlaka je tamno smeđa do crne. Rogovi mogu biti dulji od 1 m, a savijeni su prema sredini glave tako da s glavom tvore tipičan štit.
Šumski bivoli su znatno manji, visine od 100-130 cm i duljine tijela od oko tri metra, te težine od oko 200 kg. Ženke su opet manje od bikova, a dlaka im je crvenkaste do žućkaste boje u teladi. Rogovi su im kratki i relativno slabi, snažno povijeni unatrag. Građa tijela im je prilagođena životu u gustoj vegetaciji.
Bivoli uvijek žive u krdu, ponekad u velikim krdima od tisuća jedinki, a ponekad u malim obiteljskim skupinama koje se sastoje od 20-30 jedinki. Među kravama postoji hijerarhijska organizacija, ali su na vrhu odrasli mušžjaci. Stari bivoli žive odvojeno.
Pasu noću, a tijekom dana se odmaraju u hladu. Savanski bivoli preferiraju područja gdje imaju pristup vodi i mogu se rashladiti valjanjem u vodi ili blatu.
Površina njihova staništa ovisi o veličini stada; od 60 do 1.000 kvadratnih kilometara.
Oni su jake i brze životinje koje se mogu kretati brzinama do 55 km na sat, a nepopustljivo napadaju grabežljivce. Prirodni neprijatelj odraslih afričkih bivola je samo lav, dok telad mogu postati žrtvom hijena.
Razmnožavanje ovisi o sušnim i kišnim razdobljima. Krava je trudna 340 dana i teli se nakon kišne sezone kada ima obilje hrane. Majčinska veza krave i teleta je dulja od one u drugih goveda, te mlado ostaje uz majku do dvije godine.
Postoji pet podvrsta koje se mogu križati međusobno:
U Wikimedijinu spremniku nalazi se članak na temu: Afrički bivol
Wikivrste imaju podatke o: Syncerus caffer Afrički bivol (lat. Syncerus caffer; afrikaans: wildebeest, tj. „divlja stoka”) je vrsta krupnog goveda iz porodice šupljorožaca (Bovidae) koji obitavaju u afričkim savanama. Afrički bivoli imju visinu do 1,7 m i duljinu do 3,4 metara. Ovi bivoli dosežu težinu i do 900 kilograma, s tim da su mužjaci krupniji od ženki, i spadaju u afričku megafaunu. Nepredvidiva priroda i veličina ovih divova ih svrstava u red najopasnijih afričkih životinja.
Kerbau afrika (Syncerus caffer) adalah hewan endemik Afrika sebagaimana ia dinamakan. Hewan ini tidak terkait dengan kerbau liar asia dan kerbau domestik. Hewan ini meiliki beberapa subspesies diantaranya adalah S caffer caffer, yang merupakan spesies terbesar yang ditemukan di Afrika Selatan dan Afrika Timur. S. c. nanus (kerbau hutan afrika) adalah subspesies terkecil, yang banyak ditemuan di belantara Afrika Barat dan tengah, sedangkan S. c. brachyceros tersebar di Afrika Barat, dan S. c. aequinoctialis tersebar di padang rumput Afrika Tengah. Tanduk kerbau dewasa menyatu dan membentuk perisai tulang yang dinamakan "bos". Mereka secara luas dianggap sebagai hewan yang sangat berbahaya, karena mereka tercatat menyeruduk dan membunuh lebih dari 200 orang setiap tahun.
Kerbau Afrika bukan merupakan nenek moyang sapi domestik dan jauh lebih besar dengan mamalia anggota famili Bovinae lainnya. Karena sifatnya yang tak terduga, membuatnya sangat berbahaya bagi manusia. Kerbau afrika tidak pernah dijinakkan, tidak seperti kerbau asia.
Kerbau afrika (Syncerus caffer) adalah hewan endemik Afrika sebagaimana ia dinamakan. Hewan ini tidak terkait dengan kerbau liar asia dan kerbau domestik. Hewan ini meiliki beberapa subspesies diantaranya adalah S caffer caffer, yang merupakan spesies terbesar yang ditemukan di Afrika Selatan dan Afrika Timur. S. c. nanus (kerbau hutan afrika) adalah subspesies terkecil, yang banyak ditemuan di belantara Afrika Barat dan tengah, sedangkan S. c. brachyceros tersebar di Afrika Barat, dan S. c. aequinoctialis tersebar di padang rumput Afrika Tengah. Tanduk kerbau dewasa menyatu dan membentuk perisai tulang yang dinamakan "bos". Mereka secara luas dianggap sebagai hewan yang sangat berbahaya, karena mereka tercatat menyeruduk dan membunuh lebih dari 200 orang setiap tahun.
Kerbau Afrika bukan merupakan nenek moyang sapi domestik dan jauh lebih besar dengan mamalia anggota famili Bovinae lainnya. Karena sifatnya yang tak terduga, membuatnya sangat berbahaya bagi manusia. Kerbau afrika tidak pernah dijinakkan, tidak seperti kerbau asia.
Il bufalo africano o bufalo del Capo (Syncerus caffer (Sparrman, 1779)) è una grande specie di bovino dell'Africa subsahariana.[2] La sottospecie Syncerus caffer caffer, comunemente nota come bufalo cafro, è la sottospecie tipica nonché la più grande, e si trova nell'Africa meridionale ed orientale. La sottospecie S. c. nanus, nota come bufalo di foresta africano, è la sottospecie più piccola, e contrariamente alla sua controparte delle savane predilige le aree di foresta dell'Africa centrale ed occidentale. La sottospecie S. c. brachyceros è presente nell'Africa occidentale, mentre S. c. aequinoctialis si trova nelle savane dell'Africa orientale. Le massicce corna del bufalo africano adulto sono il suo tratto caratteristico: le basi delle corna sono fuse, formando uno scudo osseo continuo sulla sommità della testa denominato "capo". Sono ampiamente considerati tra gli animali più pericolosi del continente africano e, secondo alcune stime, incornano, calpestano e uccidono oltre 200 persone ogni anno.
Il bufalo africano non è un antenato dei bovini domestici ed è solo lontanamente imparentato con altri bovini più grandi. Il temperamento imprevedibile di questa bestia ha reso impossibile il suo addomesticamento, a differenza della sua controparte asiatica, il bufalo d'acqua (Bubalus bubalis). I bufali africani hanno pochi predatori a parte i leoni e grandi coccodrilli. In quanto membro di Big Five, il bufalo africano è un trofeo ricercato nella caccia sportiva.
Il bufalo africano è una specie molto robusta. La sua altezza al garrese può variare da 1,0 a 1,7 metri (da 3,3 a 5,6 piedi) e la lunghezza dalla testa alla coda può variare da 1,7 a 3,4 metri (da 5,6 a 11,2 piedi). Rispetto ad altri bovidi di grandi dimensioni, ha un corpo lungo ma tozzo (la lunghezza del corpo può superare quella del bufalo d'acqua selvatico, che è più pesante e alto) con zampe corte e tozze, risultando in un'altezza relativamente bassa. La lunghezza della coda può variare da 70 a 110 centimetri (da 28 a 43 pollici). I bufali cafri delle savane possono pesare da 500 a 1.000 kg (da 1.100 a 2.200 libbre), con i maschi normalmente più grandi delle femmine, che raggiungono una fascia di peso superiore.[3] In confronto, i bufali di foresta africani, raggiungono un peso da 250 a 450 kg (da 600 a 1.000 libbre), e sono solo la metà della taglia della loro controparte delle savane.[4][5] Il capo viene tenuto relativamente basso; e generalmente la testa non viene alzata sopra l'altezza delle spalle. Gli zoccoli degli arti anteriori del bufalo sono più larghi dei posteriori, per via della necessita di sostenere il peso della parte anteriore del corpo, che è più pesante e più muscolosa della parte posteriore.
I bufali cafri assumono un mantello nero o marrone scuro con l'età. Gli esemplari più vecchi hanno spesso cerchi biancastri intorno agli occhi e sul viso. Le femmine tendono ad avere mantelli più rossastri. I bufali di foresta sono più piccoli del 30-40%, di colore bruno-rossastro, e con peli molto più lunghi intorno alle orecchie. Anche la forma delle corna è diversa in quanto queste si curvano all'indietro e leggermente verso l'alto. I vitelli di entrambe le sottospecie hanno un mantello rossastro.
Una caratteristica delle corna del bufalo africano maschio adulto (popolazioni meridionali e orientali) è che le basi di entrambe le corna sono fuse insieme, formando uno scudo denominato "capo". Dalla base, le corna divergono verso il basso, per poi incurvarsi dolcemente verso l'alto e, in alcuni casi, verso l'esterno, o all'indietro. Negli esemplari più grandi, la distanza tra le estremità delle corna può arrivare fino ad un metro (il record è di 1,64 metri). Le corna si formano completamente quando l'animale raggiunge i 5-6 anni d'età, ma i "capi" non diventeranno "duri" fino al raggiungimento degli 8-9 anni di vita. Nelle femmine, le corna sono, in media, del 10-20% più piccole e non presentano un capo. Le corna del bufalo di foresta sono più piccole di quelle dei bufali cafri dell'Africa meridionale e orientale, misurando, solitamente, meno di 40 centimetri (16 pollici) e le loro basi non si fondono mai.
Come quasi tutti gli artiodattili è strettamente erbivoro. Vive in grossi branchi che possono arrivare a contare anche 400 individui. Questi branchi sono composti generalmente da femmine, piccoli e giovani, mentre i maschi adulti sono per buona parte dell'anno solitari e sedentari e si ricongiungono al branco solo durante la stagione dell'accoppiamento. Questi branchi sono diretti da una o più guide che possono essere sia maschi che femmine, che non sono necessariamente gli individui dominanti.
La stagione delle piogge mette in funzione l'orologio biologico di questi animali: al termine delle piogge, infatti, le femmine entrano in calore e dopo dieci mesi di gestazione daranno contemporaneamente alla luce numerosi piccoli.
Il bufalo cafro è considerato uno degli animali più pericolosi d'Africa, per via del suo carattere aggressivo e la sua immensa forza. Grazie alle poderose corna un bufalo nero può difendersi anche da un leone. Molto spesso questi felini sono messi in fuga da maschi solitari o in certi casi, se tentano di attaccare i piccoli protetti all'interno del branco, da centinaia di individui adulti che li caricano.
Il bufalo africano ama fare bagni nell'acqua e nel fango. Questi bagni gli sono molto utili per liberarsi dai parassiti e per la termoregolazione. I bufali comunque hanno anche un altro modo per tenere a bada i parassiti: lasciano poggiare sul loro corpo diversi uccelli, come le bufaghe e gli aironi guardabuoi, che li ripuliscono dagli animaletti indesiderati.
Il bufalo africano conta cinque sottospecie:
Il bufalo africano è distribuito in gran parte dell'Africa subsahariana, dai paesi affacciati sul Golfo di Guinea al Mozambico e al Sudafrica. Le varie sottospecie coprono anche gli stati del Sudan, Congo, Ruanda ed Uganda. L'habitat del bufalo cafro, come quello di altri bovidi africani, è la savana, mentre le sottospecie S. c. nanus e S. c. mathewsi prediligono le foreste pluviali, dalla fitta vegetazione.
Il bufalo africano o bufalo del Capo (Syncerus caffer (Sparrman, 1779)) è una grande specie di bovino dell'Africa subsahariana. La sottospecie Syncerus caffer caffer, comunemente nota come bufalo cafro, è la sottospecie tipica nonché la più grande, e si trova nell'Africa meridionale ed orientale. La sottospecie S. c. nanus, nota come bufalo di foresta africano, è la sottospecie più piccola, e contrariamente alla sua controparte delle savane predilige le aree di foresta dell'Africa centrale ed occidentale. La sottospecie S. c. brachyceros è presente nell'Africa occidentale, mentre S. c. aequinoctialis si trova nelle savane dell'Africa orientale. Le massicce corna del bufalo africano adulto sono il suo tratto caratteristico: le basi delle corna sono fuse, formando uno scudo osseo continuo sulla sommità della testa denominato "capo". Sono ampiamente considerati tra gli animali più pericolosi del continente africano e, secondo alcune stime, incornano, calpestano e uccidono oltre 200 persone ogni anno.
Il bufalo africano non è un antenato dei bovini domestici ed è solo lontanamente imparentato con altri bovini più grandi. Il temperamento imprevedibile di questa bestia ha reso impossibile il suo addomesticamento, a differenza della sua controparte asiatica, il bufalo d'acqua (Bubalus bubalis). I bufali africani hanno pochi predatori a parte i leoni e grandi coccodrilli. In quanto membro di Big Five, il bufalo africano è un trofeo ricercato nella caccia sportiva.
Syncerus caffer est species animalium Bovidarum quae in Africa media et meridiana habitat, nusquam domesticata, variis regionibus venaticia. Generis Synceri haec singula species nostro aevo vivit.
Situs scientifici: • ITIS • NCBI • Biodiversity • Encyclopedia of Life • IUCN Red List • Fossilworks Syncerus caffer est species animalium Bovidarum quae in Africa media et meridiana habitat, nusquam domesticata, variis regionibus venaticia. Generis Synceri haec singula species nostro aevo vivit.
Situs scientifici: • ITIS • NCBI • Biodiversity • Encyclopedia of Life • IUCN Red List • Fossilworks Syncerus caffer est species animalium Bovidarum quae in Africa media et meridiana habitat, nusquam domesticata, variis regionibus venaticia. Generis Synceri haec singula species nostro aevo vivit.
Afrikinis buivolas, arba juodasis buivolas (lot. Syncerus caffer, angl. African Buffalo, vok. Afrikanischer Büffel) – jaučių (Bovinae) pošeimio dykaraginis žinduolis. Juodos spalvos, beveik plikas, kaktą dengia platūs ragų pamatai. Patinų masė iki 1200 kg. Paplitę tropinėje Afrikoje. Gyvena didelėmis bandomis arti vandens.
Afrikinis buivolas, arba juodasis buivolas (lot. Syncerus caffer, angl. African Buffalo, vok. Afrikanischer Büffel) – jaučių (Bovinae) pošeimio dykaraginis žinduolis. Juodos spalvos, beveik plikas, kaktą dengia platūs ragų pamatai. Patinų masė iki 1200 kg. Paplitę tropinėje Afrikoje. Gyvena didelėmis bandomis arti vandens.
Āfrikas bifelis (Syncerus caffer) ir liela auguma dobradžu dzimtas (Bovidae) vērsis, kas ir vienīgā suga Āfrikas bifeļu ģintī (Syncerus). Tas savvaļā sastopams tikai Āfrikas kontinentā, uz dienvidiem no Sahāras tuksneša. Āfrikas bifelis mājo mitrās, purvainās pļavās, savannā un mežos, Āfrikas kalnus ieskaitot. Tam pamatā patīk bieza veģetācija, bet ir sastopams arī atklātās ainavās.[1]
Āfrikas bifelis nav tuvu radniecīgs nevienai no vēršu cilts (Bovini) sugām, nedaudz lielāko Āzijas savvaļas ūdensbifeli ieskaitot, kā arī tas nav priekštecis mūsdienu mājas liellopiem vai jebkad bijis pieradināts. Āfrikas bifelis ir viens no bīstamākajiem dzīvniekiem Āfrikā. Tam ir ļoti neparedzams raksturs un tas var pēkšņi kļūt agresīvs pret ikvienu, cilvēku ieskaitot. Turklāt, atšķirībā no citiem bīstamajiem dzīvniekiem Āfrikas bifelis var uzsākt sava ienaidnieka izsekošanu un medības, tam uzbrūkot pie pirmās izdevības.[2] Katru gadu Āfrikas bifeļi nogalina apmēram 200 cilvēku.[3] Tas ir tikpat bīstams kā nīlzirgs, krokodils un lauva.[3]
Āfrikas bifelis ir ļoti spēcīgs un masīvs zālēdājs. Tā augstums skaustā var būt 1—1,7 m un tā ķermeņa garums var būt 1,7—3,4 m.[4] Salīdzinot ar citiem lielajiem vēršiem, tam ir garš, bet muskuļots ķermenis. Ķermeņa garums var būt garāks kā savvaļas ūdensbifelim, lai gan vidēji pēdējais ir smagāks un garāks. Kājas Āfrikas bifelim ir īsas un masīvas, līdz ar to tā augstums skaustā daudz nemainas, dzīvniekam pieceļoties kājās. Aste gara, apmēram 70—110 cm. Tēviņi parasti ir lielāki kā mātītes.[5] Savannas tipa Āfrikas bifelis sver 500—900 kg, bet meža tips sver 250—450 kg.[4][6] Ļoti lieli tēviņi, kas skaustā sasniedz 1,7 m, var svērt līdz 1000 kg.[5]
Ejot Āfrikas bifelis galvu tur zemu, pakauša līnija atrodas zemāk nekā muguras līnija. Priekškāju pēdas ir platākas nekā aizmugurējās, ko skaidro ar nepieciešamību atbalstīt smago ķermeņa priekšgalu. Savannas tipa bifelim ir tumši brūns vai melns matojums, vecākajiem bifeļiem kļūstot gaišākiem. Veciem buļļiem ap acīm ir gaiši, gandrīz balti gredzeni. Mātītēm matojumam ir raksturīgs sarkanbrūns tonis. Abu dzimumu teļi ir sarkanbrūni.
Āfrikas bifeļa ragi ir masīvi, samērā gari un izteiksmīgi izliekti. Tie atšķiras no citu dobradžu ragiem ar to, ka uz pieres abi ragi savienojas, veidojot vienotu pamatni, platu kaula vairogu, kas aizsargā galvas virspusi. Ragi aug nedaudz slīpi virzienā uz aizmuguri un uz leju, pēc tam galiem uzlocoties augšup un joprojām smailēm norādot uz ārpusi. Lielam bullim attālums no viena raga gala līdz otram ir vairāk kā viens metrs.[7] Jaunam bullim ragi pie pamatnes nav savienoti. Galvas virspuse ar ragu vairogu nosedzas apmēram 5—6 gadu vecumā. Govīm ragi ir par 10—20% mazāki un savienojums uz pieres mazāk izteiksmīgs. Salīdzinot savannas tipa un meža tipa bifeļus, pēdējiem ragi ir smalkāki un mazāki un tie gandrīz nekad pie pamatnes nesavienojas pilnībā. Tie ļoti reti izaug garāki par 40 cm.
Āfrikas bifelis ir piemērojies dažādiem Āfrikas biotopiem un ir viens no izplatītākajiem Āfrikas lielajiem zālēdājiem. Tas mājo purvos un palieņu pļavās, savannā, krūmājos un mežos, kalnus ieskaitot. Lai arī Āfrikas bifelis nav izvēlīgs pret veģetāciju, tam ir nepieciešams ūdenskrātuves tuvums un ūdens pieejamība katru dienu. Līdzīgi kā zebras bifeļi spēj pārtikt no garās, asās savannas zāles un, noēdot garo zāli, tie ļauj savannā ienākt izvēlīgākiem zālēdājiem. Barojoties bifeļi izmanto savu garo mēli un platos priekšzobus, tādējādi plūcot zāli daudz ātrāk kā citi zālēdāji. Lielie dzīvnieki ilgi neuzkavējas nomīdītā un noganītā teritorijā.
Āfrikas bifelim ir tikai daži dabīgie ienaidnieki, jo tas ir agresīvs, spēcīgs un ātrs dzīvnieks. Āfrikas bifelis skrienot var sasniegt ātrumu 57 km/h.[7] Pieaudzis bullis spēj sevi aizsargāt pat pret lauvām, nereti tās nogalinot,[7] lai gan lauvas bifeļiem uzbrūk regulāri. Vienu bifeli var nogāzt tikai vairākas lauvas kopīgiem spēkiem, tomēr reizēm tiek novērots, ka spēcīgs lauvu tēviņš viens pats spēj nogāzt pieaugušu bifeli. Vientuļiem un veciem bifeļiem, kā arī teļiem var uzbrukt Nīlas krokodils, lai gan reizēm krokodili uzbrūk arī veseliem, pieaugušiem dzīvniekiem.[4] Tikko dzimušiem teļiem var uzbrukt gepards, leopards un plankumainās hiēnas, pēdējās, kopīgi medījot, reizēm nogāž arī pieaugušos īpatņus.[8]
Āfrikas bifeļa bara lielums var būt ļoti dažāds. Lielākajos baros var būt vairāki simti bifeļu.[2] Bara kodolu veido savstarpēji radniecīgu mātīšu grupa un to mazuļi. Starp mātītēm valda stingra hierarhija. Mātīšu grupu papildina zemāk hierarhijā esošs tēviņu bars, viens dominantais tēviņš un vecāki, nevarīgāki īpatņi. Jaunie buļļi ievēro distanci no dominantā buļļa, kurš no pārējiem atšķiras ar visspēcīgākajiem un lielākajiem ragiem. Sausās sezonas laikā buļļu grupa nodalās no lielā bara un veido "vecpuišu" baru.[9] Izšķir divu veidu vecpuišu barus: kopīgā barā apvienojas tēviņi, kuri ir 4—7 gadus veci un bars, kurā ir 12 gadus veci un vecāki tēviņi.[10] Iestājoties lietus sezonai, jaunie buļļi pievienojas baram ar mātītēm, lai ar tām sapārotos. Tēviņi paliek kopā ar mātītēm, kamēr piedzimst un paaugās mazuļi, lai tos aizsargātu no plēsējiem.[11] Vecākie buļļi paliek atsevišķi, jo vairs nespēj cīnīties un konkurēt ar briedumu sasniegušajiem buļļiem. Tēviņu hierarhija ir atkarīga no vecuma un īpatņa ieluma. Tā kā bara drošība pieaug, jo tas ir lielāks, tad dominantais tēviņš pieļauj zemākas hierarhijas buļļu bara pievienošanos pamatbaram.[9]
Pieaugušie buļļi vietu hierarhijā noskaidro, gan savstarpēji spēlējoties, imitējot cīņu, gan patiesā cīņa. Bullis pretinieku uz cīņu izaicina, zemu noliecot galvu un vēršot pret to ragus. Kad pretinieki sasit ragus kopā tie viens otru stumj, galvu grozot no vienas puses uz otru. Īstas cīņas notiek ļoti reti un īslaicīgi.
Mātītēm ir raksturīgs uzvedības modelis, ko varētu raksturot kā "balsošanu". Atpūtas laikā visas mātītes pirms noguļas apskata apkārtni un noguļas ar galvu tajā virzienā, kurā pēc atpūtas tās domā virzīties. Noguļot apmēram stundu, mātītes ceļas kājās un katra dodas tajā virzienā, uz kuru pusi tai ir bijusi galva. Bara kopējais virziens pēc brīža sakrīt ar to virzienu, uz kuru pusi devās lielākā daļa mātīšu. Virziens nav saistīts ar hierarhiju vai dominanci.[12]
Āfrikas bifeļu baram ir raksturīgs savstarpējs altruisms. Ja baru sāk vajāt ienaidnieks, tas saspiežas cieši kopā, tādējādi plēsējam ir grūti izvēlēties vienu upuri. Teļi tiek ielenkti no visām pusēm, tiem atrodoties bara vidū. Viss bars reaģē uz kāda no indivīda sāpju un briesmu saucieniem, tam dodoties palīgā, īpaši, ja nelaimē nokļuvis teļš.[13] Ir novērots, ka Āfrikas bifeļi ne vienu reizi vien ir nogalinājuši lauvas vai vajājuši tās pēc tam, kad lauvām ir bijušas veiksmīgas bifeļu medības, nogalinot vienu no bara. Plēsēji tiek vajāti līdz tie ir spiesti slēpties drošībā, augšā kokā. Reizēm bars apsargā koku, neļaujot plēsējiem izkustēties, pat līdz 2 stundām. Āfrikas bifeļu bars var arī ielenkt lauvu mazuļus un tos nobradāt līdz nāvei.
Āfrikas bifeļi pārojas un dzimst lietus sezonā. Pārošanās notiek uzreiz pēc mazuļu dzimšanas. Bullis uzmana mātīti, kurai tuvojas pārošanās brīdis, padzenot citus tēviņus. Tas nav viegls uzdevums, jo mātīte piesaista daudzu buļļu uzmanību.[9] Ar mātītēm spēj sapāroties tikai spēcīgākie un veiklākie tēviņi. Pirmais mazulis mātītei piedzimst parasti piecu gadu vecumā. Grūsnības periods ilgst 11,5 mēnešus. Pirmās nedēļas pēc piedzimšanas mazulis tiek noslēpts savannas garajā zālē. Māte pie tā ierodas ik pa laikam, lai pazīdītu. Kad mazulis nedaudz paaudzies māte to aizved pie bara. Mazuļi vienmēr uzturas bara viducī, pieaugušo dzīvnieku ieskauti.[14] Saite starp mazuli un māti ir ciešāka un ilgstošāka nekā parasti tas mēdz būt vēršu cilts sugām. Kad piedzimst nākamais mazulis, māte iepriekšējā gada jaunuli nelaiž telēnam tuvumā, rādot tam ragus, tomēr jaunais bifelis seko savai mātei, uzturoties tās tuvumā, vēl vienu gadu. Jaunie tēviņi pamet māti, sasniedzot 2 gadu vecumu, pievienojoties vecpuišu baram.[15]
Āfrikas bifelis (Syncerus caffer) ir liela auguma dobradžu dzimtas (Bovidae) vērsis, kas ir vienīgā suga Āfrikas bifeļu ģintī (Syncerus). Tas savvaļā sastopams tikai Āfrikas kontinentā, uz dienvidiem no Sahāras tuksneša. Āfrikas bifelis mājo mitrās, purvainās pļavās, savannā un mežos, Āfrikas kalnus ieskaitot. Tam pamatā patīk bieza veģetācija, bet ir sastopams arī atklātās ainavās.
Āfrikas bifelis nav tuvu radniecīgs nevienai no vēršu cilts (Bovini) sugām, nedaudz lielāko Āzijas savvaļas ūdensbifeli ieskaitot, kā arī tas nav priekštecis mūsdienu mājas liellopiem vai jebkad bijis pieradināts. Āfrikas bifelis ir viens no bīstamākajiem dzīvniekiem Āfrikā. Tam ir ļoti neparedzams raksturs un tas var pēkšņi kļūt agresīvs pret ikvienu, cilvēku ieskaitot. Turklāt, atšķirībā no citiem bīstamajiem dzīvniekiem Āfrikas bifelis var uzsākt sava ienaidnieka izsekošanu un medības, tam uzbrūkot pie pirmās izdevības. Katru gadu Āfrikas bifeļi nogalina apmēram 200 cilvēku. Tas ir tikpat bīstams kā nīlzirgs, krokodils un lauva.
Kerbau Afrika, affalo, nyati, mbogo atau Kerbau Tanjung (Syncerus caffer), merupakan haiwan bovin Afrika terbesar. Ia tiada kaitan dengan kerbau liar Afrika yang besar sedikit, tetapi leluhurnya kekal tidak jelas. Disebabkan sifatnya yang sukar dijangka, yang menjadikannya amat merbahaya pada manusia, ia tidak dipelihara tidak seperti kerbau Afrika yang serupa. Di sebalik kepercayaan popular, kerbau Afrika bukanlah leluhur lembu peliharaan, dan hanya memiliki sedikit kaitan dengan hawian berkuku bovin besar lain.
Kerbau Afrika merupakan salah satu haiwan peragut paling berjaya di Afrika. Ia tinggal di kawasan berpaya dan dataran banjir, termasuk juga mopane padang rumput dan kebanyakan hutan gunung utama di Afrika. Kerbau ini gemarkan habitat dengan semak tebal, seperti mengsiang dan belukar, tetapi juga boleh dijumpai di hutan terbuka.[3] Sungguhpun tidak begitu cerewet dengan persekitaran, mereka memerlukan air setiap hari, dengan itu bergantung kepada sumber air tetap. Sama seperti kuda belang dataran, kerbau Afrika mampu hidup meragut rumput kasar dan tinggi. Kawanan kerbau meragut rumput dan membuka ruang pada peragut yang lebih memilih. Ketika meragut, kerbau menggunakan lidahnya dan barisan gigi kacip untuk meragut rumput lebih pantas berbanding haiwan maun Afrika yang lain. Kerbau Afrika tidak kekal lama di kawasan yang telah dihenyak atau kehabisan rumput.
Selain manusia, kerbau Afrika kurang diancam pemangsa dan berupaya mempertahankan diri mereka dari (malah membunuh) singa.[4] Singa membunuh dan memakan kerbau dengan tetap, dan di sesetengah kawasan, kerbau merupakan mangsa utama singa. Ia biasanya memerlukan usaha beberapa ekor singa untuk menjatuhkan seekor kerbau dewasa ; bagaimanapun, dalam beberapa kejadian yang dilaporkan di mana singa jantan tunggal telah berjaya menjatuhkan seekor kerbau jantan besar.[petikan diperlukan] Buaya Nil biasanya akan menyerang hanya haiwan tua bersendirian dan anak muda, sungguhpun mereka mampu membunuh kerbau dewasa yang sihat.[5] Cheetah, Harimau Kumbang dan dubuk bertompok ("spotted hyena") hanya mengancam anak yang baru lahir, sungguhpun dubuk bertompok telah direkodkan membunuh kerbau jantan dewasa dalam beberapa kejadian.[6]
Kerbau mengawan dan melahirkan anak hanya semasa musim hujan. Kelahiran memuncak pada awal musim, dengan mengawan memuncak berikutnya. Kerbau jantan akan mengawal ketat kerbau betina yang mula berahi, sementara menghalau kerbau jantan yang lain.[3][7] Ini biasanya sukar kerana, kerbau betina agak liar dan menarik banyak kerbau jantan ke tempat itu. Apabila kerbau betina paling subur, hanya kerbau jantan paling berkuasa dalam kawanan kekal di situ.[3]
Kerbau betina melahirkan anak pertama pada usia lima tahun, selepas tempoh bunting selama 11.5 bulan. Anak yang baru dilahirkan kekal tersembunyi dicelah tumbuhan bagi beberapa minggu pertama ketika disusukan sekali sekala oleh ibunya sebelum menyertai kawanan utama. Anak kerbau ditempatkan ditengah-tengah kawanan bagi keselamatan. [8] Ikatan keibuan antara ibu dan anak kekal lebih lama berbanding bovin yang lain. Bagaimanapun, apabila anak kerbau baru dilahirkan, ikatan itu berakhir dan si ibu akan menjauhkan anaknya dengan menanduknya. Sungguhpun begitu, anak muda akan kelak mengikuti ibunya selama setahun lagi. Anak jantan akan meninggalkan ibunya ketika berusia dua tahun dan menyertai kumpulan bujang.
Lukisan pada kurun ke-19
m'bogo tipikal dari Ngorongoro Crater Tanzania
Kerbau Afrika diselaputi lumpur di Phinda, Afrika Selatan
Kerbau Afrika sedang membesarkan lopaknya
Kerbau Afrika yang sedang berkubang di Taman Negara Murchison Falls, Uganda
Kerbau Afrika, affalo, nyati, mbogo atau Kerbau Tanjung (Syncerus caffer), merupakan haiwan bovin Afrika terbesar. Ia tiada kaitan dengan kerbau liar Afrika yang besar sedikit, tetapi leluhurnya kekal tidak jelas. Disebabkan sifatnya yang sukar dijangka, yang menjadikannya amat merbahaya pada manusia, ia tidak dipelihara tidak seperti kerbau Afrika yang serupa. Di sebalik kepercayaan popular, kerbau Afrika bukanlah leluhur lembu peliharaan, dan hanya memiliki sedikit kaitan dengan hawian berkuku bovin besar lain.
De kafferbuffel (Syncerus caffer) of Afrikaanse buffel is een Afrikaans rund, de enige nog levende soort uit het geslacht Syncerus. Het dier maakt deel uit van de De Grote Vijf. De kafferbuffel heeft een slechte reputatie. Hij is onvoorspelbaar en kan gevaarlijk zijn voor jagers en mensen die te dichtbij komen, soms met de dood tot gevolg. Meestal loopt het dier echter weg bij gevaar. Er zijn twee grote morfologische groepen, de savannebuffels en de bosbuffel.
De kafferbuffel is een grote, sterke buffel met korte poten, een gespierde nek en een grote kop met een brede snuit en grote oren. Het is het grootste holhoornige hoefdier van Afrika. Hij heeft een korte vacht. Volwassen kafferbuffels zijn meestal rood tot donkergrijs of zwart. Jongere dieren zijn meestal roodachtig bruin van kleur. De onderzijde en de kin zijn lichter van kleur, tot roomwit. De staart is lang en eindigt in een zwarte kwast. De oren zijn groot, rond en met kwastjes. Zowel mannetjes als vrouwtjes hebben zware, zijwaarts krullende hoorns. De hoorns zijn goede wapens tegen predatoren. De grootte en vorm van de hoorns verschillen per regio, ondersoort, geslacht en leeftijd. Oude stieren hebben de grootste hoorns.
De kafferbuffel heeft een kop-romplengte van 170 tot 340 centimeter, een staartlengte van 50 tot 80 centimeter, een schofthoogte van 100 tot 170 centimeter en een lichaamsgewicht van 250 tot 850 kilogram.
Het zichtvermogen van de kafferbuffel is vrij slecht ontwikkeld, en het gehoor matig, maar het dier heeft een sterke reukzin. Doordat de soort niet afhankelijk is van hun zicht, kunnen ook blinde dieren hoge leeftijden bereiken.
De kafferbuffel komt oorspronkelijk voor in het grootste deel van Afrika ten zuiden van de Sahara, zowel in dichte wouden als open grasvlakten, maar nooit verder dan twintig kilometer van een waterbron. Tegenwoordig is zijn leefgebied kleiner geworden door jacht, habitatverlies en ziekten. Vooral een runderpestepidemie in de jaren negentig van de negentiende eeuw heeft zuidelijke populaties een flinke klap gegeven. Tegenwoordig komt de soort nog algemeen voor, voornamelijk in natuurparken en reservaten.
De kafferbuffel wentelt graag in modderpoelen om af te koelen. Waar mogelijk drinkt hij tientallen liters water per dag. Hij leeft voornamelijk van grassen, aangevuld met moerasplanten. In bosachtige streken eet hij ook bladeren en scheuten. De kafferbuffel is zowel overdag als 's nachts actief. Op het heetst van de dag zoekt de soort de schaduw op.
De kafferbuffel leeft in een gemengde kudde, bestaande uit gemiddeld twintig tot veertig dieren voor de savannebuffels en tot twaalf dieren voor de bosbuffels. Deze kudde heeft geen echte leider. De kudde is zeer hecht en de dieren zullen andere groepsleden verdedigen als ze in gevaar zijn. Dit heeft tot gevolg dat gehandicapte buffels nog jaren kunnen leven en een volwaardig lid van een groep kunnen zijn. Soms voegen deze kudden zich samen tot grotere kudden, die in het geval van de savannebuffels uit meer dan tweeduizend dieren kunnen bestaan. Oudere dieren leven solitair of in "bejaardengroepen". De buffel wordt vaak vergezeld door ossenpikkers, spreeuwachtige vogels uit het geslacht Buphagus die teken en andere parasieten verwijderen van de huid van de buffel.
Mannetjes vechten vaak tegen andere mannetjes om hun plaats in de hiërarchie te bepalen en te veranderen. Ze stoten dan met hun hoorns tegen elkaar aan. Dit gaat met zo'n kracht gepaard, dat soms een buffel door de lucht vliegt na een klap.
Een bronstig vrouwtje trekt meerdere mannetjes aan. De stier die het hoogst in de hiërarchie staat, heeft over het algemeen het meeste recht om te paren, maar gevechten komen toch regelmatig voor. Na een draagtijd van elf maanden wordt één kalf geboren. De kafferbuffel kan een leeftijd van 26 jaar bereiken.
De geslachtsverhoudingen bij kafferbuffels worden mee bepaald door het weer. Tijdens droge seizoenen en jaren worden meer vrouwtjes geboren, tijdens natte net meer mannetjes. Waarschijnlijk heeft het weer een invloed op de SR-genen (van sex ratio, geslachtverhouding), die kwaliteit, geslacht en aantallen van de zaadcellen bepalen.[2]
Voor een volwassen kafferbuffel is enkel de Afrikaanse leeuw gevaarlijk. Luipaarden en de gevlekte hyena vormen een bedreiging voor kalveren.
Er zijn verschillende ondersoorten van de kafferbuffel, verdeeld in twee groepen, de savannebuffels en de bosbuffels. Ze variëren niet alleen in grootte, maar ook in bouw, hoorns en vachtkleur.
Savannebuffels zijn grote, zware runderen die op meer open vlakten leven. De savannebuffels worden ingedeeld in drie ondersoorten:
De bosbuffel of woudbuffel (S.c. nanus) is een andere ondersoort. Deze leeft niet in open vlakten maar in bossen, en ziet er anders uit: een stuk kleiner, met kleinere hoorns en een valere vacht. Sommige wetenschappers onderscheiden nog een vijfde ondersoort, de bergbuffel (S.c. mathewsi).
Savannebuffel
Bosbuffel
De kafferbuffel (Syncerus caffer) of Afrikaanse buffel is een Afrikaans rund, de enige nog levende soort uit het geslacht Syncerus. Het dier maakt deel uit van de De Grote Vijf. De kafferbuffel heeft een slechte reputatie. Hij is onvoorspelbaar en kan gevaarlijk zijn voor jagers en mensen die te dichtbij komen, soms met de dood tot gevolg. Meestal loopt het dier echter weg bij gevaar. Er zijn twee grote morfologische groepen, de savannebuffels en de bosbuffel.
Afrikabøffel (Syncerus caffer) er et stort klovdyr i kvegfamilien. Den er den eneste arten i slekta Syncerus.
Den mest kjente og største underarten, kafferbøffel (S. caffer caffer), har kroppslengde 240–340 cm, halelengde 75–110 cm, total høyde 135–170 cm og hornlengde 50–150 cm. Oksene blir opptil 680 kg tunge og kyrne 480 kg. Den minste underarten, skogbøffel (S. caffer nanus), har kroppslengde 220 cm, halelengde 70 cm, total høyde 100–120 cm og hornlengde 50–150 cm. Oksene blir 270–320 kg tunge og kyrne 265 kg.
Afrikabøffelen er den eneste nålevende representanten for stammen Bovini i Afrotropis. Den har gruppens kjennetegn som kraftig kropp og et lavt og bredt kranium der begge kjønn har horn. Ansikts- og fotkjertler mangler. Karakteristisk for arten er det kraftige hornskjoldet som oksene har over skallen.
Arten finnes i en rekke habitater som busksteppe, akasieskog, miombo, grasmark i fjellstrøk, kystsavanne og tropisk regnskog. Ørken og halvørken, som Namibørkenen og Sahel, er de eneste områder i Afrika sør for Sahara der afrikabøffelen ikke kan leve. Det er stor variasjon i kroppsbygningen, og en regner vanligvis med at det er tre eller fire underarter.
Skogbøffel (S. c. nanus) er utbredt i regnskogene i Vest-Afrika og Kongo, mens kafferbøffel (S. c. caffer) finnes på savanner og annet åpent landskap i østlige og sørlige Afrika. Noen forskere mener at kafferbøffelen er to underarter, og at bøflene i Øst-Afrika bør skilles ut som S. c. aequinoctialis. I det sudanesiske savannebeltet finnes mellomformen S. c. brachyceros.
Afrikabøffel er ikke en truet art, men utbredelse og antall er sterkt redusert på grunn av befolkningsvekst som legger beslag på arealene, krypskyting og kvegpest. Store deler av bestanden finnes i vernete områder.
Afrikabøffel (Syncerus caffer) er et stort klovdyr i kvegfamilien. Den er den eneste arten i slekta Syncerus.
Den mest kjente og største underarten, kafferbøffel (S. caffer caffer), har kroppslengde 240–340 cm, halelengde 75–110 cm, total høyde 135–170 cm og hornlengde 50–150 cm. Oksene blir opptil 680 kg tunge og kyrne 480 kg. Den minste underarten, skogbøffel (S. caffer nanus), har kroppslengde 220 cm, halelengde 70 cm, total høyde 100–120 cm og hornlengde 50–150 cm. Oksene blir 270–320 kg tunge og kyrne 265 kg.
Afrikabøffelen er den eneste nålevende representanten for stammen Bovini i Afrotropis. Den har gruppens kjennetegn som kraftig kropp og et lavt og bredt kranium der begge kjønn har horn. Ansikts- og fotkjertler mangler. Karakteristisk for arten er det kraftige hornskjoldet som oksene har over skallen.
Arten finnes i en rekke habitater som busksteppe, akasieskog, miombo, grasmark i fjellstrøk, kystsavanne og tropisk regnskog. Ørken og halvørken, som Namibørkenen og Sahel, er de eneste områder i Afrika sør for Sahara der afrikabøffelen ikke kan leve. Det er stor variasjon i kroppsbygningen, og en regner vanligvis med at det er tre eller fire underarter.
Skogbøffel (S. c. nanus) er utbredt i regnskogene i Vest-Afrika og Kongo, mens kafferbøffel (S. c. caffer) finnes på savanner og annet åpent landskap i østlige og sørlige Afrika. Noen forskere mener at kafferbøffelen er to underarter, og at bøflene i Øst-Afrika bør skilles ut som S. c. aequinoctialis. I det sudanesiske savannebeltet finnes mellomformen S. c. brachyceros.
Afrikabøffel er ikke en truet art, men utbredelse og antall er sterkt redusert på grunn av befolkningsvekst som legger beslag på arealene, krypskyting og kvegpest. Store deler av bestanden finnes i vernete områder.
Multimedia w Wikimedia Commons Bawół afrykański[3] (Syncerus caffer) – duży ssak roślinożerny należący do rodziny wołowatych (Bovidae), jedyny przedstawiciel rodzaju bawół (Syncerus) Hodgson, 1847[4][3].
Bawoły podgatunku leśnego są o połowę mniejsze[5]. Afrykański bawół nie jest blisko spokrewniony z nieco większym azjatyckim wołem domowym. Jego pochodzenie wciąż pozostaje niejasne[6]. Gatunek ten nie został nigdy udomowiony.
Gatunek bawół afrykański (Syncerus caffer) obejmuje pięć podgatunków[4][3]:
Występują od otwartej sawanny do gęsto porośniętych lasów tropikalnych. Zasięg występowania obejmuje takie państwa jak Sudan, Zambia, Zimbabwe, Namibia, Botswana, Mozambik, Południowa Afryka, Kenia i Tanzania.
Sierść bawołów ciemnieje z wiekiem. W końcu staje się ciemnobrązowa, prawie czarna. Osadzone na dużej głowie rogi są u podstawy bardzo masywne. Występują u obu płci, jednak wypustkę rogową posiadają tylko samice. Silne kończyny są zakończone dwoma palcami pokrytymi racicami. Ogon zakończony dużym chwostem sięga pęcin.
Wysokość w kłębie:
140-170 cm
Długość ciała:
270-350 cm
Rozpiętość rogów:
około 1 m
Waga:
500-900 kg (typ stepowy, większy)
Długość życia:
do 20 lat
[7]
Podczas pory suchej stada bawołów liczące nawet do 2000 osobników dzielą się na mniejsze grupy. Z powodu upałów często zażywają kąpieli błotnych, a potem ocierają się o korę drzew, żeby pozbyć się zaschniętej warstwy błota.
Bawół afrykański jest potężnym ssakiem, który ma niewielu naturalnych wrogów poza człowiekiem. Dorosłe bawoły potrafią skutecznie bronić się przed stadem lwów afrykańskich (Panthera leo)[8]. Lwy polują na bawoły regularnie, ale zwykle robią to stadnie zwalając z nóg samotne osobniki. Tylko duże samce lwów były znane z zabicia w pojedynkę dorosłego bawołu. Lampart plamisty (Panthera pardus) i krokuta cętkowana (Crocuta crocuta) są groźne tylko dla nowo narodzonych cieląt.
Jest zaliczany do "Wielkiej piątki Afryki", powszechnie uważany jest za bardzo niebezpieczne zwierzę, ponieważ przebija rogami i zabija kilku ludzi co roku[9]. W Afryce uważa się, że bawoły zabijają więcej ludzi niż jakiekolwiek inne zwierzę, pomimo że hipopotamy nilowe i krokodyle nilowe mają więcej ofiar na koncie[10]. Bawoły cieszą się złą sławą wśród myśliwych polujących na grubego zwierza jako bardzo niebezpieczne zwierzęta. Obserwowano jak ranne zwierzęta zasadzały się i ścigały atakując myśliwych[11].
Podstawowe stado bawołów afrykańskich składa się z dojrzałych samic i ich potomstwa. Starsze byki są odganiane ze stada i tworzą grupy kawalerów.
Żywią się różnymi gatunkami traw. Chętnie zjadają też bulwy. W lesie podgryzają liście, pąki i pędy. Potrzebują stałego dostępu do wody - dorosły osobnik potrzebuje dziennie 30 litrów wody, a w czasie suszy nawet 40. Żerują nocą i w chłodniejszych porach dnia.
W suchych rejonach cielęta rodzą się tuż przed porą deszczową. W czasie godów samce starają się być jak najwyżej w hierarchii stada, toteż często dochodzi między nimi do starć. Zazwyczaj kończy się na pogróżkach, lecz gdy dojdzie do walki, może zakończyć się ona poważnymi urazami. Ciąża trwa od 330 do 340 dni. Na świat przychodzi jedno, bardzo rzadko dwa młode ważące 35-50 kg. Cielę wypija dziennie do 5 litrów mleka. Pod opieką krowy zostaje do 2 lat. Potem samce odchodzą, a samice zostają w tym samym stadzie co matka. Byki osiągają dojrzałość płciową w wieku 4,5, a krowy 3 lat.
Pomimo że dawniej populacja afrykańskiego bawołu była oszacowana na dziesięć milionów, obecnie ta liczba wynosi około 900 tysięcy. Powody tego spadku to liczba polowań dla mięsa i sportu, konwersja ich siedliska na ziemię uprawną i pastwiska dla zwierząt domowych, osuszanie i wprowadzenie obcych gatunków szkodników i chorób (księgosusz).
Bawół afrykański (Syncerus caffer) – duży ssak roślinożerny należący do rodziny wołowatych (Bovidae), jedyny przedstawiciel rodzaju bawół (Syncerus) Hodgson, 1847.
Bawoły podgatunku leśnego są o połowę mniejsze. Afrykański bawół nie jest blisko spokrewniony z nieco większym azjatyckim wołem domowym. Jego pochodzenie wciąż pozostaje niejasne. Gatunek ten nie został nigdy udomowiony.
O búfalo-africano (Syncerus caffer), também conhecido como búfalo-cafre, búfalo-do-cabo, búfalo-negro-africano ou ainda búfalo-da-cafraria, é um mamífero bovino nativo da África. O búfalo-africano, é encontrado normalmente na savana em países por toda a África sub-saariana, embora geralmente confinado em áreas protegidas. É um herbívoro de grandes dimensões. A fêmea adulta chega a 1,60 metros de altura e cerca de 500 kg a 600 kg de peso. O macho adulto é ainda maior, chegando a cerca de 1,80 metros de altura (medidas tomadas desde o chão até a altura máxima da espádua) e 900 kg de peso.
O búfalo-africano embora fisicamente semelhante ao búfalo comum encontrado na pecuária do norte do Brasil, é um animal de maior porte e selvagem. O búfalo adulto é muito forte, impondo respeito mesmo a um grupo de leões que possa cruzar o seu caminho. Além do homem, possui como predador natural o leão, mas mesmo um indivíduo da manada é capaz de se defender usando a força ou a proteção da própria. Regularmente pelo número de animais na manada, pela dispersão no terreno e pela falta de defesa de animais idosos, os leões podem matar e comer um búfalo, mas isto exige que um grupo de leões se organize e ataque um único animal. É muito raro um leão conseguir ferir com gravidade ou matar um búfalo adulto atacando-o sozinho. Outros predadores como as hienas e os leopardos, somente conseguem atacar um búfalo novo e que por algum motivo encontra-se desprotegido da manada.
Atualmente estima-se que sobrevivem 900 000, sendo a maioria na savana da África oriental. Os motivos para a diminuição da população dos búfalos-africanos foram a caça predatória, o uso do seu habitat como campos de agricultura, secas e a introdução no continente africano de pestes e doenças. Atualmente é considerado um animal fora do risco de extinção devido a proteção em parques nacionais e reservas privadas nas regiões da savana africana, entretanto o seu habitat é diminuído em área a cada ano.
O búfalo-africano foi primeiro descrito por Anders Sparrman como Bos caffer em 1779.[3] O gênero Syncerus foi descrito por Hodgson em 1847.[4][5] As subespécies são separadas em duas linhagens claras: a dos animais da savana e a outra só contendo o búfalo-vermelho (S. caffer nanus), que habita as florestas e é bastante diferente morfologicamente, com seu menor tamanho, chifres de formato diferente e uma cor vermelha e marrom característica.[6] Outra subespécie é facilmente distinguida além desta, a S. caffer caffer.[6] Ainda existem outras duas não tão facilmente reconhecidas, mas geralmente aceitas, embora nem sempre: o S. c. brachyceros encontrado nas savanas do oeste africano e o S. c. aequinoctialis nas savanas do centro.[6] Essas são as subespécies geralmente reconhecidas[1][7][8] e suas respectivas autoridades:[2]
As duas últimas subespécies parecem ser morfologicamente intermediárias entre o búfalo da savana "típico" e o búfalo-da-floresta.[9] Apesar de serem as mais diferentes, já houve cruzamento entre S. c. caffer e S. c. nanus, o búfalo-da-floresta.[6] Há ainda uma outra possível subespécie, S. c. mathewsi, que habitaria as regiões montanhosas do leste africano, não reconhecida por todos.[1][10][11][12]
Búfalos-africanos são grandes herbívoros. Possui um corpo em forma de barril com um peito largo e as pernas robustas, uma massiva cabeça e o pescoço curto e espesso.[13][14] As fêmeas dos animais da savana têm entre 500 e 600 kg[15] enquanto o macho chega a 900 kg.[13] Sua pelagem é marrom escuro ou preta nas subespécie da savana e avermelhada na subespécie que habita as florestas, o búfalo-da-floresta (S. caffer nanus),[13][16] conhecida ainda como búfalo-vermelho, entre outros. À medida que envelhecem, os pelos vão escurecendo, com o búfalo-vermelho chegando a se tornar quase preto.[14] Sua longa cauda termina em um tufo de pelos mais compridos e uma das características mais marcantes na cabeça, junto com os chifres, são as orelhas grandes e caídas, que possuem um tufo na ponta.[13][14] No búfalo-da-floresta, duas áreas com pelos branco-amareladas ou pálidas revestem a superfície interior de cada orelha e estendem-se como tufos ao longo da borda inferior.[16] Alguns machos mais velhos podem ter marcas brancas ao redor dos olhos.[17] O queixo e a parte inferior são muitas vezes mais pálidas, e o rosto, junto com as pernas, podem ter manchas de cor contrastante.[18]
Ambos os sexos têm chifres, apesar do tamanho e formato ser variável.[14] Nos animais da savana, os chifres são em forma de gancho, curvando-se para baixo a partir de sua origem no crânio antes de enrolar para cima e para dentro.[16] Os chifres são enormes nos machos, atingindo até 1,6 metros seguindo a curva exterior e mais 90 cm na de difusão horizontal em grandes machos,[14][16] e ampliando-se e formando um escudo pesado na testa.[13][14] Os chifres de búfalos da savana fêmeas são mais curtos e mais finos do que nos machos, com o "escudo" incompleto ou ausente.[14] Os chifres do búfalo-vermelho são muito mais curtos (atingindo apenas 30–40 cm de comprimento) e recuam para trás da cabeça alinhados com a testa; machos desta subespécie não desenvolvem a saliência frontal.[14][16]
Búfalos vivem nas savanas em grandes rebanhos contendo aproximadamente entre 50 e 500 animais, apesar de grupos tão grandes quanto 3 000 animais já terem sido vistos, embora não possuam coesão social.[19] Um rebanho verdadeiro se move em um território fixo que é totalmente separado dos outros rebanhos. Esses grupos são formados na maioria de fêmeas adultas e filhotes, mas machos também são encontrados, pelo menos na estação chuvosa.[19] Formam-se assim diferentes unidades: fêmeas com filhotes das duas últimas épocas de nascimento, grupos de solteiros com até 12 animais e um grupo separado de animais juvenis.[19]
Hierarquia é presente, mas mais pronunciada nos grupos de solteiros. A hierarquia é definida por posturas agonísticas, principalmente "balanço" das cabeças apesar de sérias lutas cabeça-a-cabeça também ocorrerem.[19] Vários machos maduros podem estar presente em grupos mistos, mas eles competem pelas fêmeas estrais. Eles usualmente dominam as fêmeas, contudo, o papel de liderança é limitado.[19] A liderança real do rebanho é compartilhada por indivíduos de vários escalões dos dois sexos que revezam na frente durante o movimento da manada.[19]
Os búfalos-da-floresta não vivem em grandes grupos, apenas em pequenos grupos com entre 8 e 20 animais fortemente relacionados.[19]
São considerados um dos animais mais perigosos da África e existem até mesmo lendas de machos velhos perseguindo e matando humanos sem provocação. Essas lendas, entretanto, provavelmente surgiram de caçadores que tentaram seguir animais feridos.[20]
Além de seres humanos, búfalos são caçados por leões e crocodilos e hienas,[21] que normalmente atacam apenas animais velhos e solitários e bezerros jovens.[16] Mesmo parecendo formidáveis, os velhos solitários estão muitas vezes doentes e não são tão ativos e alertas quanto outros machos nos rebanhos.[22] Os leões que optam por caçar indivíduos dos rebanhos correm o risco de sofrerem um feroz contra-ataque, conhecido pelo termo mobbing.[22] As fêmeas possuem um laço muito forte e todo o rebanho pode atender a chamados de socorro e defender um membro, chegando a expulsar uma alcateia inteira de leões.[18][23] Eles ainda apresentam um forte sentimento vingativo, até mesmo perseguindo e matando leões que atacaram algum membro.[22] Umas das evidências da relativa segurança de búfalos é a presença de indivíduos cegos e aleijados com boa saúde e a mesma proporção de machos e fêmeas de meia-idade.[22]
Já os búfalos-da-floresta são uma das principais presas dos leopardos, apesar de só atacarem os juvenis.[24]
Para escapar do calor, passa a maior parte do dia deitado na sombra. Passam 9 horas e meia se alimentando, mas o tempo proporcional de comer e se alimentar varia de acordo com a hora do dia e a época do ano.[25] O tempo que passam se alimentando é proporcionalmente maior à noite enquanto acontece o contrário a noite. Eles ainda aparentam descansar mais durante o dia na estação chuvosa, quando é mais quente.[25]
Reprodução ocorre todo ano e, em algumas partes, existem picos associados às chuvas. O ciclo estral dura 23 dias com um estro de 5 a 6 dias; e a gestação dura cerca de 340 dias e nasce um filhote com normalmente 40 kg e coloração avermelhada ou marrom-escurecida.[19] Filhotes entre 50 e 55 kg também já foram encontrados e filhotes de búfalos-da-floresta podem ser em vermelho vivo.[16] O intervalo entre cada nascimento varia de 15 meses, sobre boas condições,[22] a 2 anos.[8]
Machos frequentemente checam o estado reprodutivo através da urina e podem lamber a vulva para fazê-las urinarem.[22] Uma fêmeas perto do cio é fortemente protegida pelo macho, impedindo outros de se aproximarem. Entretanto, a fêmea se mostra evasiva e troca sucessivamente por machos de posições superiores.[22]
Os filhotes são conhecidos por ficar de pé em 10 minutos apesar de não conseguir seguir a mãe e permanece com uma coordenação ruim e capacidade de correr limitada até algumas semanas.[22] Como ele não é capaz de seguir o bando, os dois são deixados para trás e a mãe pode os levar a algum lugar escondido até ele ser capaz de prosseguir. Ou então pode tentar fazer ele prosseguir chamando-o, enquanto que o filhote só responde se perder contato com ela como abandonado por um rebanho partindo.[22] Ela, então, se sente pressionada entre ficar com a cria ou seguir o bando. Às vezes, o filhote é abandonado.[26] Filhotes são desmamados com seis meses de idade[16] e machos deixam a mãe com 2 anos, mas fêmeas ficam até ter uma cria ou até mais tempo.[19] A maturidade sexual acontece entre 3 anos e meio e 5 anos.[19] Os laços maternais são muito fortes e as mães podem enfrentar diretamente um predador para defender o filhote.[14]
Como todos os herbívoros, a proteína é essencial para se manter saudável e é um recurso escasso em um ambiente semiárido. Por isso, apesar de ser descrito como um "pastador em massa", ele perde as condições físicas mesmo com o aumento do nível da grama, devido a diminuição do nível de proteína na dieta.[27]
Em um estudo na Reserva Natural do Rio Great Fish, a composição da dieta de búfalos-africanos foi estimada através do uso de análise fecal. As espécies Themeda triandra, Cynodon dactylon, Digitaria eriantha e Panicum foram importantes em ambas as estações, no entanto, a sua contribuição na dieta total diminuiu quando a estação mudou de úmida para seca.[28] Ptaeroxylon obliquum, Acacia karroo e Plumbago auriculata foram as espécies importantes relativo aos galhos, tanto na estação chuvosa e seca. Durante a estação chuvosa espécies de gramíneas contribuíram 72% para a dieta, enquanto 28% foram aportados por espécies de ramos.[28] Na estação seca, houve um aumento significativo no consumo de ramos de 4%. Eles se tornaram importantes nela, incluído Portulacaria afra e Euclea undulata.[28] As gramíneas que inicialmente foram negligenciadas durante a estação chuvosa, mas utilizados na estação seca incluíram Setaria neglecta e plurinodis Cymbopogon.[28]
Búfalos-africanos possuem visão e audição precárias,[29] mas muito provavelmente também utilizam o olfato tanto para reconhecimento de indivíduos como para detectar predadores, embora não seja confirmado.[22] Várias vocalizações são utilizadas e muitas vezes lembram a do gado doméstico, embora geralmente de baixa-frequência, e também serem animais bem menos ruidosos.[22] Quando raramente fazem uma vocalização, geralmente é quando estão em grupo e iniciada por indivíduos de alto escalão; e menos da metade do grupo se junta ao chamado.[22] Estão descritas a seguir:[22]
Búfalos-africanos ocorrem em grande parte da África sub-saariana; e vivem em vários habitats, vivem principalmente em pântanos de baixa altitude, mas também arbustivos semiáridos, floresta de acácias, florestas de miombo Brachystegia, savanas costeiras e florestas tropicais úmidas de terras baixas e inclusive em altitudes de até 4 000 m em pastagens e florestas de montanha.[1] Eles estão ausentes somente em desertos e sub-desertos, como o da Namíbia e a zona de transição Saara / Sahel. Os búfalos-da-floresta existem em grandes densidades nas áreas abertas dentro da floresta equatorial, mas em baixa quando em zonas fechadas.[1]
Esses animais sempre foram caçados pela carne e como troféu de caça. Além disso, búfalos da savana estão sofrendo quedas em áreas extensivas também pela perda de habitat e epidemias. Nos anos 1890 uma epidemia de peste bovina junto com pleuropneumonia matou até 95% do gado doméstico e ungulados selvagens.[1] Ainda sofrem com outros doenças como antrax. Em vários países é o alvo favorito de caçadores de carne enquanto a caça furtiva tem sido um dos principais contribuintes para o recente declínio das populações de búfalos em muitas áreas protegidas.[1] Seus números ficam por volta de 900 000 animais e uma das estimativas indica 830 000: 27 mil para S. c. brachyceros, 133 mil de S. c. aequinoctialis e 670 mil de S. c. caffer.[1] Desses animais da savana, 70% estão em áreas protegidas. Os números do búfalo-da-floresta são estimados em 60 000 e são os mais ameaçados de todos.[1]
Como símbolo do safári africano, pertence ao grupo de animais selvagens chamado de big five, correspondente aos 5 animais mais difíceis de serem caçados: leão, leopardo, elefante, búfalo e rinoceronte.[30]
.jpg)
_at_waterhole_(12750934614).jpg)
.jpg)
_(6046818858).jpg)
_(6587932559).jpg)
_(6861458623).jpg)
_(6861584553).jpg)
_(6861561885).jpg)
_(17974591959).jpg)
_male_with_Oxpecker.jpg)
_male_with_cattle_egret.jpg)
_1.jpg)
,_parque_nacional_de_Chobe,_Botsuana,_2018-07-28,_DD_100.jpg)
_1.jpg)
_(6861458623).jpg)
_(6861584553).jpg)
_(6861561885).jpg)
_(17974591959).jpg)
_male_with_Oxpecker.jpg)
_male_with_cattle_egret.jpg)
.jpg)
_male_with_Oxpecker.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)
|coautores= (ajuda) |coautores= (ajuda) |coautores= (ajuda) !CS1 manut: Nomes múltiplos: lista de editores (link) |coautores= (ajuda) |coautores= (ajuda) |coautores= (ajuda) |coautores= (ajuda) |coautores= (ajuda) O búfalo-africano (Syncerus caffer), também conhecido como búfalo-cafre, búfalo-do-cabo, búfalo-negro-africano ou ainda búfalo-da-cafraria, é um mamífero bovino nativo da África. O búfalo-africano, é encontrado normalmente na savana em países por toda a África sub-saariana, embora geralmente confinado em áreas protegidas. É um herbívoro de grandes dimensões. A fêmea adulta chega a 1,60 metros de altura e cerca de 500 kg a 600 kg de peso. O macho adulto é ainda maior, chegando a cerca de 1,80 metros de altura (medidas tomadas desde o chão até a altura máxima da espádua) e 900 kg de peso.
O búfalo-africano embora fisicamente semelhante ao búfalo comum encontrado na pecuária do norte do Brasil, é um animal de maior porte e selvagem. O búfalo adulto é muito forte, impondo respeito mesmo a um grupo de leões que possa cruzar o seu caminho. Além do homem, possui como predador natural o leão, mas mesmo um indivíduo da manada é capaz de se defender usando a força ou a proteção da própria. Regularmente pelo número de animais na manada, pela dispersão no terreno e pela falta de defesa de animais idosos, os leões podem matar e comer um búfalo, mas isto exige que um grupo de leões se organize e ataque um único animal. É muito raro um leão conseguir ferir com gravidade ou matar um búfalo adulto atacando-o sozinho. Outros predadores como as hienas e os leopardos, somente conseguem atacar um búfalo novo e que por algum motivo encontra-se desprotegido da manada.
Atualmente estima-se que sobrevivem 900 000, sendo a maioria na savana da África oriental. Os motivos para a diminuição da população dos búfalos-africanos foram a caça predatória, o uso do seu habitat como campos de agricultura, secas e a introdução no continente africano de pestes e doenças. Atualmente é considerado um animal fora do risco de extinção devido a proteção em parques nacionais e reservas privadas nas regiões da savana africana, entretanto o seu habitat é diminuído em área a cada ano.
Bivolul african sau bufalul african (Syncerus caffer sau Bubalus caffer) este un mamifer rumegător din familia bovide (Bovidae), asemănător cu boul domestic, cu talie mare și greoaie, bot mare, coarne robuste, răsfrânte lateral și arcuite în jos, apoi curbate în sus, coada lungă, prevăzută în vârf cu un smoc de peri lungi care trăiesc în savanele ierboase din Africa, la sud de Sahara, în turme mari.
Lungimea cap + trunchi = 2,1-3 m; coada = 0,7-1,10 m; înălțimea la greabăn = 1,3-1,8 m; greutatea = 500-900 kg. Longevitatea = 16 ani.
Dimorfism sexual minor în mărimea corpului, femelele adulte cântărind cu circa 17% mai puțin decât masculii adulți; subspecia din pădurile dese (Syncerus caffer nanus) are jumătate din greutatea corporală a subspeciilor din câmpii.
Bivolul african are forma corpului asemănătoare cu cea a boului domestic, cu pieptul larg, botul larg, capul și membrele masive.
Masculii au coarne relativ scurte (de până la 150 cm), dar robuste, răsfrânte lateral și arcuite în jos, apoi curbate în sus de-a lungul jumătății distale a lungimii lor, cu vârfurile orientate caudal. La masculii bătrâni bazele largi ale coarnelor aproape se unesc la mijlocul frunții, formând o placă de-a curmezișul ei. Femelele au de asemenea coarne, dar acestea sunt mai mici și mai înguste în circumferință decât cele ale masculilor. Subspecia care trăiește în păduri (Syncerus caffer nanus) are coarnele mai scurte și mai puțin curbate.
Perii, deși și lungi la tineri, devin rari și scurți la adulți și dispar aproape total la indivizii bătrâni și variază în culoare de la negri la cafenii-roșcați sau cafenii-negricioși, în funcție de subspecii, sex și vârstă. Subspecia de pădure (Syncerus caffer nanus) este cafeniu-roșcată.
Urechile sunt mari și clăpăuge, mărginite de peri lungi și moi, asemenea unor franjuri. Au o coamă scurtă. Coada este lungă, terminându-se printr-un pronunțat smoc de păr negru.
Bivolii africani sunt larg răspândiți în Africa, la sud de Sahara, din Guineea până în sudul Sudanului și apoi spre sud până în Angola și estul Africii de Sud, până la Capul Bunei Speranțe, de la altitudini joase până la altitudini mari (până la 4000 m). În porțiunile mari a acestui areal, populațiile sunt limitate la rezervații naturale. Sunt deosebit de abundenți în unele părți din Kenya, Tanzania, Uganda și Republica Democrată Congo.
Bivolii africani sunt mai abundenți în locurile deschise și înierbate din savanele și complexe riverane (mlaștini și văile inundabile fluviale), dar trăiesc, de asemenea, în păduri, pășuni și zone arbustive de la câmpii până în munți.
În savane, ei au nevoie de suprafețe mari de iarbă deasă cu tufișuri sau copaci care servesc ca adăposturi unde pot să se odihnească. Populațiile care trăiesc în păduri au adăposturi suficiente formate de arbori și arbuști, dar își caută hrana frecventând luminișurile mici din pădure unde vegetația din litieră (ierburi și plantele erbacee) este abundentă.
Vizitează bălțile și zonele noroioase unde beau apă, intră în apă și se tăvălesc prin noroi.
Sunt descrise 5 subspecii:
Bivolii africani trăiesc în cârduri și formează grupuri mari compuse din subgrupuri complex structurate în funcție de sex și vârstă. Această structură este în parte menținută ierarhic prin dominanța socială. Mărimea turmei este menținută de un mare număr de factori ai mediului.
La bivolii de pădure (Syncerus caffer nanus), cârdurile sunt alcătuite de regulă din 3-12 indivizi, formate din femele, vițeii lor sub un an; în locurile deschise, turmele sunt mai mari, de obicei din 50–500 de indivizi, dar uneori ajung până la 3000. Femele adulte, puii lor și masculii sub trei ani formează subgrupuri relativ stabile în cadrul cârdurilor; masculii peste trei ani formează propriile subgrupuri, în timp ce majoritatea masculilor cu vârsta peste 10 ani sunt solitari. În timpul sezonului uscat, o parte din subgrupurile de sex masculin pot părăsi turmele pentru a exploata oportunitățile de hrană într-un mediu nutrițional nou și mai bun.
Bivolii africani sunt considerați cei mai periculoși dintre toate speciile de vânat cu păr din Africa, fiindcă bivolii bătrâni, dar mai ales cei care au fost vreodată răniți, caută omul și-l calcă în picioare fără să fie provocați. Bivolul rănit are o sălbăticie incredibilă și urmărește vânătorul fără încetare și poate alerga cu o viteză de 57 km/oră. Ei sunt atât de puternici și de buni luptători, încât nu se tem de nimic; chiar și leul care îi atacă nu are întotdeauna succes.
Bivolii africani se hrănesc în prima parte a nopții, iar apă beau seara și dimineața; în a doua parte a nopții rumegă și se odihnesc. Ziua stau retrași la umbra pădurii. Hrana constă din iarbă, frunze și lăstari și pasc mai ales în savane, consumând cantități mari de ierburi.
Bivolii de pădure (Syncerus caffer nanus), includ în hrana lor o cantitate relativ mare de arbuști.
Sunt animale poligame. Femelele ating maturitatea sexuală la 4,5-5 ani , iar masculii la vârsta de aproximativ 7 ani. Femelele au două perechi de mamele funcționale.
Reproducerea are loc în timpul sezonului ploios, în perioade diferite, fiind influențată de condițiile climatice: în sudul Africii, din septembrie până în martie, iar la nordul Zambiei, tot timpul anului.
Masculii verifică urina femelelor pentru a determina dacă acestea sunt în estru (în călduri); atunci când este gata să se împerecheze, femela va sta și va permite masculului monta și copularea.
Gestația durează aproximativ 11,5 luni, după care femelele nasc câte un singur vițel, (uneori 2), roșcat-negricios, care nu prezintă deloc trăsăturile unui animal puternic, așa cum va deveni.
Pe Lista Roșie a IUCN (Uniunea Internațională pentru Conservarea Naturii și a Resurselor Naturale) bivolul african este listat ca specie neamenințată cu dispariția (LC).
După epidemiile de pestă bovină din 1890 populația bivolilor africani s-a redus foarte mult în mare parte a arealului și au fost extirpați în unele regiuni. De atunci, populațiile au crescut, iar specia a reocupat o mare parte din fostul areal. Cu toate acestea, pierderea habitatelor de la altitudinile joase care sunt folosite pentru agricultură i-au restricționat la rezervațiile naturale în multe zone, iar vânatul lor a scăzut considerabil numărul indivizilor pe întreg arealul.
Bivolii africani sunt o foarte importantă specie de vânat. Ei sunt vânați de localnici ca sursă de carne, dar sunt vânați și de vânătorii de trofee.
De asemenea, ei au reputația de a fi periculoși și sunt nedoriți în zonele locuite de oameni.
Bivolul african sau bufalul african (Syncerus caffer sau Bubalus caffer) este un mamifer rumegător din familia bovide (Bovidae), asemănător cu boul domestic, cu talie mare și greoaie, bot mare, coarne robuste, răsfrânte lateral și arcuite în jos, apoi curbate în sus, coada lungă, prevăzută în vârf cu un smoc de peri lungi care trăiesc în savanele ierboase din Africa, la sud de Sahara, în turme mari.
Byvol africký alebo byvol kapský (lat. Syncerus caffer) je druh veľkého afrického tura.
Byvol africký je veľmi mohutný. Jeho výška môže byť 1 – 1,7 m a rozsah jeho dĺžky môže byť 1,7 – 3,4 m. V porovnaní s ostatnými veľkými turmi, má dlhé, ale zavalité telo (dĺžka tela môže prevýšiť byvola vodného, ktorý je trochu ťažší a vyšší) a má krátke, ale robustné nohy, čo má za následok relatívne krátku výšku na státie. Chvost môže byť dlhý 70 – 110 cm. Váhu môže ovplyvňovať aj prostredie, v ktorom byvol žije. Byvoly, ktoré žijú na savanách môžu vážiť 500 – 900 kg (samce sú zvyčajne ťažšie ako samice), zatiaľ čo byvoly, ktoré žijú v dažďových lesoch vážia 250 – 450 kg, čo je iba polovičná hmotnosť. Vrchol hlavy je umiestnený nižšie ako chrbát, pretože hlava je nesená nízko. Predné kopytá u byvolov sú širšie ako zadné, ktoré sú spájané s potrebou podporiť váhu v prednej časti tela, ktorá je ťažšia a silnejšia než vzadu. Byvol africký má čierne až tmavohnedé sfarbenie srsti. Staré samce majú belavé kruhy okolo očí. Samice majú tendenciu mať viac červené sfarbenie srsti. Mláďatá majú taktiež červené sfarbenie srsti. Rohy afrického byvola sú veľmi zvláštne. Ich tvar sa ohýna smerom nadol, potom vznikne plynulý oblúk smerom nahor. Vzdialenosť od koncov rohov je viac ako jeden meter. Mladým byvolom narastú rohy až po dosiahnutí veku päť až šesť rokov. U samíc sú tieto rohy menšie a menej výrazné.
Byvol africký je jedným z najúspešnejších spásačov v Afrike. Žije v močiaroch a záplavových oblastiach, rovnako tiež na pastvinách a lesoch afrických hôr. Tento byvol preferuje prostredie s dobrým úkrytom, ako je napr. rákosie či kroviská, ale možno ho nájsť aj v otvorenom lese. Byvoly si vyžadujú vodu denne a preto ich prostredie závisí od trvalých zdrojov vody. Rovnako ako zebry aj byvoly môžu žiť na územiach vysokej trávy. Stáda byvolov ničia a pomlátia trávu, čím robia cestu pre miestnych spásačov. Pri kŕmení využívajú ich jazyk a široké rezáky, čo im umožňuje spásať trávu rýchlejšie ako ostatné africké bylinožravce.
Veľkosť stáda je rôzna. Jadro stáda sa skladá z príbuzných samíc a ich potomstva. Stádo je obklopené dominantným samcom a menej dôležitými samcami, dospelými samicami a starými alebo chorými zvieratami. Mladí samci si držia vzdialenosť od dominantného samca, ktorého možno spoznať podľa hrúbky jeho rohov. Samce majú lineárnu hierarchiu dominantného postavenia, založenú na veku a veľkosti. Pri súboji dospelých samcov sa samec priblíži k druhému samcovi, začne bučanie, skloní svoje rohy smerom dole a počká druhého býka, aby spravil to isté. Potom začnú zápasiť a krútia rohmi zo strany na stranu.
Byvoly sa pária a rodia len počas obdobia dažďov. Vrchol narodenia sa koná na začiatku obdobia. Samec si starostlivo stráži samicu, pretože môže priťahovať mnoho ďalších samcov. V čase, keď je samica v plnej ruji je pri nej iba dominantný samec. Samice prvýkrát rodia až po dosiahnutí piatich rokov, po gravidite dlhej 11,5 mesiaca. Novorodené mláďatá zostávajú počas prvých týždňov skryté v poraste, pričom pred vstupom do stáda sú ošetrené matkou. Mláďatá sa pre ich bezpečnosť nachádzajú v strede stáda. Puto medzi matkou a mladým teľaťom trvá dlhšie ako u väčšiny turov. Po narodení mláďa nasleduje svoju matku, ktorá sa oňho stará a dáva mu potravu. Až po dosiahnutí dvoch rokov dospelý samec opúšťa svoje stádo a pripojí sa k skupine mladých samcov bez samíc.
Okrem ľudí majú africké byvoly málo predátorov a sú schopné sa ubrániť (dokonca aj zabiť) dospelému levovi. Levy zabíjajú a živia sa byvolmi pravidelne, a v niektorých oblastiach Afriky sú byvoly „primárnou korisťou“ pre levy. Levy lovia byvoly väčšinou vo svorke. Ďalším nebezpečným predátorom je krokodíl nílsky, ktorý zvyčajne útočí iba na staré osamelé jedince a mláďatá. Hrozbou pre novonarodené mladé jedince sú gepardy, leopardy, ale aj hyeny.
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Byvol africký
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku African buffalo na anglickej Wikipédii.
Afrikansk buffel eller Kafferbuffel[2][3] (Syncerus caffer) är ett partåigt hovdjur som förekommer över stora delar av Afrika.
Den afrikanska buffeln är ett oxdjur som ensam placeras i släktet Syncerus. Arten beskrevs vetenskapligt av Anders Sparrman 1779.[4]
Arten delas idag upp i de två underarterna Syncerus caffer nana och Syncerus caffer caffer. Dessa båda taxon har tidigare behandlats som olika arter. Dessutom delar vissa auktoriteter upp arten i ytterligare en underart Syncerus caffer brachyceros, men dess taxonomiska ställning är omdiskuterad. Ytterligare ett 30-tal underarter som inte är godkända finns beskrivna.
Afrikansk buffel når en kroppslängd mellan 170 och 340 cm, en mankhöjd mellan 100 och 170 cm samt en svanslängd av 70 till 110 cm. Vikten varierar mellan 300 och 900 kg, honor är allmänt mindre än hannar.[5][6] Det finns stora skillnader mellan de olika underarterna angående storlek och andra kännetecken. Underarten S. c. caffer som förekommer på savannen i östra Afrika är nästan dubbelt så stor som underarten S. c. nana som lever i centralafrikanska regnskogar.[7]
Ungdjur har en tät päls men hårbeklädnaden blir mindre under djurets liv och gamla individer är nästan nakna. Färgen hos S. c. caffer är oftast svart till mörkbrun och hos S. c. nana brun till rödaktig. Här finns olika brunaktiga variationer mellan individerna.[7]
Stora horn finns hos bägge kön och de når hos hannar som lever i savannen en längd upp till 160 cm. Däremot är hornen av underarten S. c. nana bara 40 cm långa.[5] Öronens ansats ligger under hornen. Hannar har dessutom en hård "sköld" som sammanlänkar de bägge hornen.[7] Hornen av underarten S. c. caffer är betydligt större än hos den andra underarten.
Underarten S. c. caffer finns uteslutande söder om Sahara. En närbesläktad art, Pelorovis antiquus (eller Syncerus antiquus), levde även norr om Sahara men dog ut för länge sen. Den afrikanska buffeln förekommer i många olika habitat, till exempel i tät regnskog och i den öppna savannen. Djuret saknas bara i äkta öknar. I bergsregioner finns arten upp till 4 000 meter över havet. Störst är populationen i områden med blöta savanner, med bra tillgång till vatten, föda (gräs) och gömställen (buskar).[1]
Afrikanska bufflar lever i hjordar som i flera år stannar inom samma revir och som vandrar genom territoriet på fastlagda sträckor. Individerna vandrar vanligen 18 timmar per dag med en genomsnittlig hastighet på 5,4 km/h. I undantagsfall uppnår de upp till 57 km/h. Förutom gräs äter de även några blad.[7] Hjorden består huvudsakligen av honor med deras ungar men under parningstiden ansluter sig även hannarna. Dessutom förekommer hjordar av unga hannar. Hjordar av underarten S. c. caffer består av 50 till 500 individer. Sällan samlar sig några hjordar till grupper med upp till 3 000 individer.[7] S. c. nana lever i betydlig mindre grupper av 8 till 20 djur.[5] Under parningstiden förekommer strider mellan hannarna för att fastställa en hierarki. Det sker bara när dominansen inte kan avgöras per en gång, till exempel när två tjurar har samma kroppsbyggnad. Under striden sätter tjurarna sina horn mot varandra och vrider huvudet från sida till sida. Striden varar i genomsnitt 10 sekunder och samma procedur upprepas oftast sju gånger.[8]
Efter dräktigheten, som varar i cirka 340 dagar, föder honan en kalv.[7] Ungdjur av hankön stannar ungefär två år i hjorden. Unga honor tillhör vanligtvis hela livet samma hjord där de blev födda. Efter fyra till fem år blir ungdjuren könsmogna. Afrikansk buffel lever i cirka 15 till 25 år och i djurparker upp till 30 år.[7]
Bredvid människan har afrikanska bufflar nästan inga fiender. Lejon, fläckiga hyenor, geparder och leoparder försöker ibland döda ett ungdjur eller sjuka individer. Friska bufflar är bra på att försvara sig och angriparen tvingas oftast till flykten. I sällsynta fall blev lejonet till och med dödat av buffeln.[9] Ibland faller enskilda vuxna bufflar offer för lejon eller blir byte för krokodiler när de korsar en flod.[5]
En större plåga för buffeln är parasiter som fästingar som sitter på buffelns hud. Därför förekommer ofta starar av släktet oxhackare (Buphagus) på buffelns rygg som livnär sig av dessa snyltgäster. Troligtvis uppfattas även fåglarna som parasiter men buffeln driver inte iväg dem lika ihärdigt som andra hovdjur. En annan fågel som ofta syns i buffelns närhet är kohäger (Bubulcus ibis) som väntar på dessa insekter som oxdjuret rör upp.[8]
Den afrikanska buffeln, som tillhör de "The big five” (där de farligaste djuren i Afrika listas), är ansedd som ett farligt vilt djur och dödar varje år många människor. Det är oftast sårade djur eller ensamma tjurar som går till angrepp. Djurskådare som idag reser till Afrika kan komma ganska nära en hjord av afrikanska bufflar utan större fara så länge man färdas i bil.
Det är mest jägare som blir dödade eftersom bufflarna känner sig hotade.
Jakten minskade beståndet i flera länder och i några regioner blev arten helt utrotad. Till exempel räknades arten i Sydafrika som utdöd men har under senare år åter införts i landets nationalparker. Där hålls buffeln också i många privata reservat. I östra Afrika har beståndet ökat betydligt. År 1989 fanns i Serengeti 67 500 bufflar.
Wikimedia Commons har media som rör Afrikansk buffel.
Afrikansk buffel eller Kafferbuffel (Syncerus caffer) är ett partåigt hovdjur som förekommer över stora delar av Afrika.
Afrika mandası (Syncerus caffer) Bovidae familyasından boynuzlu bir hayvandır.
Bu hayvan 1,7 metre boya ve 3,4 metre ene ulaşır. Savanada yaşayan mandaların erkeği 500–900 kg ve erkekler, dişilerden daha büyük olabilir. Ormanda yaşayan mandalar onun sadece yarısı kadardır. Afrika mandası daha büyük olan Asya mandası ile o kadar yakın akraba değildir, ama aynı atadan gelirler. Savunmacı doğası yüzünden insanlara tehlike oluştururlar ve bu yüzden Asyalı akrabasının aksine hiç ehlileştirilememiştir.
İşte bu yüzden Afrika mandası Afrika'nın beş büyükleri listesinde 1. sıradadır.
.jpg)
.png){kind=small}
Çift toynaklılar ile ilgili bu madde bir taslaktır. Madde içeriğini geliştirerek Vikipedi'ye katkıda bulunabilirsiniz.
Trâu châu Phi (tên tiếng Anh: African buffalo hoặc Cape buffalo (trâu Cape), danh pháp hai phần: Syncerus caffer) là một loài trâu bò lớn ở châu Phi.[2] Loài trâu này không có họ hàng gần với trâu nước hoang dã châu Á lớn hơn chút ít, tổ tiên loài vẫn còn chưa rõ ràng. Syncerus caffer caffer, trâu Cape, là phân loài điển hình và lớn nhất, sinh sống ở nam và đông châu Phi. S. c. nanus (trâu rừng rậm) là phân loài nhỏ nhất, thường sống nơi khu vực rừng rậm ở trung và tây châu Phi, trong khi S. c. brachyceros ở tây châu Phi và S. c. aequinoctialis trong xavan trung Phi. Sừng trâu trưởng thành là đặc điểm tiêu biểu của loài, cặp sừng hợp nhất tại bệ góc, tạo thành một lá chắn xương liên tiếp được gọi là một "cái bướu". Trâu được xét là một loài động vật rất dữ tợn, có thể di chuyển với vận tốc từ 50-60 km/h và chúng húc và giết chết hơn 200 người mỗi năm.
Trâu châu Phi không là tổ tiên của bò nhà và chỉ có họ hàng xa với nhiều loài trâu bò lớn khác. Do tính khí không thể đoán trước, khiến trâu châu Phi rất nguy hiểm với con người, trâu châu Phi chưa bao giờ được thuần hóa, không giống trâu nước tại châu Á. Trừ con người, trâu Cape châu Phi có vài loài săn mồi không tính đến sư tử và có khả năng phòng vệ bản thân. Là một thành viên của họ "năm loài thú săn lớn", trâu Cape là chiến lợi phẩm có nhu cầu lớn đối với hoạt động săn bắn.
Trâu châu Phi rất cường tráng. Chiều cao bờ vai khoảng từ 1 đến 1,7 m (3,3 đến 5,6 ft) và chiều dài từ đầu đến hết thân khoảng từ 1,7 đến 3,4 m (5,6 đến 11,2 ft). So với các loài lớn khác thuộc phân họ Bovinae, trâu châu Phi có một cơ thể dài nhưng chắc nịch (chiều dài cơ thể có thể vượt qua trâu nước hoang dã, nặng hơn và cao hơn) và chân ngắn nhưng chắc nịch, kết quả trong một chiều cao khi đứng tương đối ngắn. Đuôi dài khoảng 70 đến 110 cm (28 đến 43 in). Trâu đồng cỏ nặng 500 đến 900 kg (1.100 đến 2.000 lb), con đực thường lớn hơn con cái, đạt phạm vi trọng lượng lớn hơn.[3] Trong so sánh, trâu sống nơi rừng rậm, khoảng 250 đến 450 kg (600 đến 1.000 lb), chỉ bằng một nửa kích thước.[4][5] Đầu thấp; đỉnh đầu nằm dưới sống lưng. Các móng phía trước rộng hơn so với phía sau, đó là liên kết với sự cần thiết hỗ trợ trọng lượng của phần phía trước của cơ thể, nó nặng hơn và mạnh mẽ hơn phần lưng.
Trâu đồng cỏ có bộ lông màu đen hoặc nâu sẫm tùy lứa tuổi. Trâu đực lớn có vòng tròn màu trắng xung quanh mắt. Trâu cái bộ lông có xu hướng hung đỏ hơn. Trâu rừng rậm thường có màu nâu hơi đỏ với cặp sừng cong ngược và vút nhẹ lên. Nghé con của cả hai loại có bộ lông màu đỏ.
Một đặc trưng tiêu biểu của cặp sừng trâu đực châu Phi trưởng thành là sự hợp nhất bệ góc sừng, tạo nên một lá chắn xương liên tiếp được gọi là một "cái bướu". Từ góc sừng, cặp sừng phân tách hướng xuống, sau đó cong nhẹ lên trên và hướng ra ngoài. Trâu đực lớn, khoảng cách giữa hai điểm cuối cặp sừng có thể đạt trên 1 mét. Cặp sừng hình thành hoàn chỉnh khi con vật đến 5 hoặc 6 năm tuổi. Trâu cái, sừng đạt trung bình, nhỏ hơn 10-20% và bướu ít nổi bật. Sừng trâu rừng rậm có kích thước nhỏ hơn so với trâu đồng cỏ, thường đo được ít hơn 40 xentimét (16 in), hầu như không bao giờ hợp nhất.
Trâu châu Phi là một trong những loài ăn cỏ lớn nhất ở châu Phi. Chúng sống tại đầm lầy và vùng ngập nước, cũng như đồng cỏ có mọc loại đậu mopane hay rừng rậm tại vùng núi chủ yếu của châu Phi. Loài trâu này thích môi trường sống nhiều lùm cây rậm rạp, như lau sậy hay bụi cây, nhưng cũng có thể được tìm thấy tại miền rừng thông thoáng.[7] Trong khi không phải là nhu cầu lớn liên quan đến môi trường sống, nhưng trâu cần nước hàng ngày, do đó phụ thuộc vào nguồn nước chảy quanh năm. Giống như ngựa vằn đồng bằng, trâu có thể sống tại đồng cỏ thô, cao. Những đàn trâu cắt cỏ xuống và dọn đường cho nhiều loài gặm cỏ chọn lọc hơn. Khi ăn, trâu sử dụng cái lưỡi và dãy răng cửa rộng gặm cỏ nhanh hơn so với hầu hết các loài ăn cỏ châu Phi khác. Trâu không ở lại tại khu vực cỏ giẫm nát hoặc cạn kiệt trong thời gian dài.
Trừ con người, trâu Cape châu Phi có vài kẻ thù và có khả năng phòng vệ chống lại (hoặc giết) sư tử [8] Sư tử giết và ăn thịt trâu thường xuyên. Trong vài khu vực, trâu châu Phi là con mồi chính của sư tử. Tiêu biểu vài con sư tử mới quật ngã một con trâu đơn trưởng thành. Tuy nhiên, nhiều sự cố được báo cáo, có khi sư tử đực trưởng thành đơn lẻ mới có thể quật ngã thành công một con trâu lớn. Cá sấu sông Nile thường chỉ tấn công trâu đơn độc già và nghé non, mặc dù chúng có thể giết chết trâu trưởng thành khỏe mạnh.[4] Báo gêpa, báo hoa và linh cẩu đốm là một mối đe dọa duy nhất đến nghé con sơ sinh, mặc dù linh cẩu đốm từng được ghi nhận giết chết trâu đực trưởng thành đầy đủ vào những dịp hiếm.[9]
Trâu Cape dễ bị nhiễm nhiều bệnh, gồm có bệnh lao bò, bệnh lang, hoặc lở mồm long móng. Cũng như với nhiều loại bệnh, những vấn đề này vẫn sẽ không xảy ra trong phạm vi một quần thể miễn là sức khỏe con vật tốt. Song, bệnh tật hạn chế di chuyển thông thường của con vật và rào chắn khu vực bị nhiễm từ khu vực không ảnh hưởng bị phát tán. Một số kiểm lâm và quản lý thú săn được phân công quản lý nhằm bảo vệ và nuôi "bệnh miễn phí" cho đàn thú rất giá trị vì chúng có thể được vận chuyển. Nổi tiếng nhất là nỗ lực của Lindsay Hunt bảo tồn nguồn động vật không bị lây nhiễm từ Vườn quốc gia Kruger tại Nam Phi. Một số trâu trị bệnh ở Nam Phi đã được bán cho các nhà gây giống gần 130,000 $US.
Kích thước bầy đàn biến thiên cao độ. Cốt lõi của bầy đàn được tạo thành có liên quan đến trâu cái, và con nghé của nó, tại gần như một tuyến tính nhóm động vật ưu thế. Đàn cơ bản được bao quanh bởi đàn cấp dưới gồm con đực cấp dưới, con đực cấp cao, con cái và con già hoặc trâu tàn phế. Con đực trẻ giữ khoảng cách với trâu đực vượt trội, những con được nhận biết bởi độ dày cặp sừng. Trong mùa khô, trâu đực sẽ tách khỏi đàn và hình thành nhóm con đực đơn thân.[10] Hai loại đàn trâu đực đơn thân diễn ra: một là những con đực tuổi từ 4-7 năm và hai là những con đực 12 tuổi trở lên.[11] Trong mùa mưa, trâu đực trẻ tham gia lại đàn để giao phối với những con cái. Chúng sẽ ở lại với đàn trong suốt mùa để bảo vệ nghé con.[12] Một số trâu đực lớn tuổi không còn tái gia nhập bầy đàn, khi chúng không còn có thể cạnh tranh với con trẻ tuổi, những con trâu đực hung hăng hơn. Những con đực có một tuyến tính phân cấp ưu thế dựa trên tuổi và kích cỡ. Từ lúc một con trâu an toàn khi một đàn lớn mạnh, trâu đực nổi trội có thể dựa vào con đực cấp dưới và đôi khi chịu được sự kết nối của chúng.[10]
Trâu đực trưởng thành sẽ đấu sừng, tương tác ưu thế hay chiến đấu thực tế. Một con trâu đực sẽ tiếp cận cách khác, rống, với cặp sừng cụp xuống và chờ cho con trâu đực khác làm điều tương tự. Khi đấu sừng, trâu đực xoắn sừng từ bên này sang bên kia.[13] Nếu đấu sừng chơi đùa, trâu có thể chà mặt và cơ thể đối phương trong suốt cuộc đấu sừng. Chiến đấu thực tế sẽ bạo lực nhưng rất hiếm và ngắn ngủi. Nghé con cũng có thể chống đỡ trong cuộc chơi, nhưng trâu cái trưởng hiếm khi đấu sừng trong tất cả.
Trâu châu Phi đáng chú ý vì biểu hiện vị tha. Trâu cái xuất hiện tính phô bày một số loại "hành vi bầu chọn". Trong thời gian nghỉ ngơi, trâu cái sẽ đứng lên, lê bước xung quanh, và ngồi xuống trở lại. Chúng sẽ ngồi theo hướng mà chúng nghĩ nên di chuyển. Sau một giờ lê bước, trâu cái đi theo hướng chúng quyết định. Quyết định này là chúng và không dựa trên hệ thống phân cấp hoặc ưu thế.[14] Khi bị truy đuổi bởi động vật ăn thịt, một đàn sẽ gắn bó chặt chẽ với nhau và gây khó khăn cho kẻ săn mồi để chọn ra một thành viên. Nghé con tụ tập ở trung tâm. Một đàn trâu sẽ phản hồi tiếng kêu cứu của một thành viên bị bắt và cố gắng giải cứu nó.[13] Tiếng kêu cứu của con nghé sẽ nhận được sự quan tâm của không chỉ trâu mẹ, mà còn là cả đàn. Trâu sẽ tham dự vào hành vi đám đông khi chiến đấu với kẻ thù. Chúng được ghi nhận là có thể giết chết một con sư tử[15], đuổi con sư tử trèo lên cây và giữ nó ở đó trong hai giờ, sau khi sư tử cắn chết một thành viên của đàn. Sư tử con có thể bị giẫm đạp và bị giết. Trong một đoạn video tự quay, được gọi là Battle at Kruger (cuộc chiến tại Kruger), một con nghé sống sót sau một cuộc tấn công do cả hai con sư tử và một con cá sấu sau khi có sự can thiệp của cả đàn.
Trâu châu Phi phát ra các âm thanh khác nhau. Nhiều tiếng kêu là phiên bản cường độ thấp của tiếng kêu phát ra bởi bò nhà. Chúng phát ra tiếng trầm, từ 2 đến 4 giây tiếng rống liên tục tại khoảng 3 đến 6 giây để báo hiệu cho đàn di chuyển. Báo hiệu bầy đàn thay đổi hướng, trâu đầu đàn sẽ phát ra âm thanh "gan góc", "tiếng cửa cọt kẹt".[7] Khi di chuyển đến nơi uống nước, một số cá thể phát ra tiếng dài maaa lên đến 20 lần một phút. Khi hung hăng, chúng phát tiếng đột ngột có thể kéo dài hoặc biến thành tiếng gầm gừ ầm ầm. Trâu cái phát ra tiếng rống nhẹ khi tìm nghé con. Nghé con sẽ phát tiếng rống tương tự có cường độ cao hơn khi bị nạn.[7] Khi bị đe dọa bởi kẻ săn mồi, trâu phát ra tiếng kéo dài waaaa. Cá thể vượt trội phát tiếng rống thông báo sự hiện diện và vị trí kẻ thù. Một phiên bản mạnh mẽ hơn của cùng một tiếng rống được phát ra như một lời cảnh báo cho kẻ xâm nhập.[7] Khi gặm cỏ, chúng sẽ phát ra âm thanh khác nhau, chẳng hạn như tiếng rống ngắn gọn, âm ỉ, tiếng còi và tiếng rên.
Trâu giao phối và sinh con chỉ trong mùa mưa. Đỉnh điểm sinh diễn ra vào đầu mùa, trong khi đỉnh điểm giao phối diễn ra sau đó. Một con đực sẽ bảo vệ chặt chẽ một con cái đi sâu vào vùng nóng, trong khi vẫn giữ các con đực khác tại vùng đất trũng[7][10] Đây là thời điểm khó khăn, trâu cái khá lảng tránh và thu hút nhiều trâu đực đến xung quanh. Bởi thời gian một con trâu đực đủ động dục, chỉ có trâu chiếm ưu thế nhất trong đàn/đàn cấp dưới là có.[7]
Nghé cái động dục đầu tiên lúc năm tuổi, sau một thai kỳ dài 11,5 tháng. Nghé sơ sinh vẫn ẩn trong thảm thực vật trong vài tuần đầu tiên, được trâu mẹ nuôi dưỡng trước khi gia nhập đàn chính. Nghé lớn hơn được gia nhập tại trung tâm đàn cho an toàn.[16] Mối ràng buộc mẹ con giữa trâu mẹ và nghé con kéo dài lâu hơn so với hầu hết các loài trâu bò. Tuy nhiên, khi một con nghé mới sinh ra, ràng buộc kết thúc và trâu mẹ sẽ giữ con non lứa trước của nó tại đất trũng với những nhát húc sừng. Tuy vậy, con non 1 tuổi sẽ theo mẹ nó một năm hoặc lâu hơn. Con đực rời khỏi mẹ mình khi hai tuổi và tham gia các đàn con đực đơn thân. Nghé non, bất thường trong các loài trâu, bú sữa từ phía sau mẹ nó, đẩy đầu vào giữa các chân của trâu mẹ.[17]
Tình trạng hiện tại của trâu Cape châu Phi phụ thuộc vào giá trị của con vật ở cả thợ săn chiến lợi phẩm và khách du lịch, mở đường cho những nỗ lực bảo tồn thông qua tuần tra chống săn trộm, thanh toán thiệt hại mùa màng làng, và CAMPFIRE hoàn vốn chương trình cho khu vực địa phương.
Trâu được liệt kê là loài ít quan tâm của IUCN "loài vẫn còn phổ biến, với số lượng toàn cầu ước đạt gần 900.000 con vật, trong đó có hơn ¾ ở các khu vực được bảo vệ. Trong khi một số quần thể (phân loài) đang giảm, số khác sẽ không thay đổi trong dài hạn nếu, trâu lớn cư trú khỏe mạnh vẫn tiếp tục tồn tại một số lượng đáng kể nhiều vườn quốc gia, khu dự trữ tương đương và khu săn bắn ở miền nam và miền đông châu Phi."[1]
Trong dữ liệu điều tra số trâu gần đây nhất và có sẵn tại châu lục, tổng số ước tính của ba phân loài trâu châu Phi miền xavan nhiệt đới (S. c. caffer, S. c. brachyceros, S. c. aequinoctialis) khoảng 513.000 cá thể.[18]
Trong quá khứ, số trâu châu Phi bị sụt giảm nghiêm trọng nhất trong thời gian đại dịch trâu bò châu Phi năm 1890, trong đó, cùng với viêm màng phổi, gây ra tỷ lệ tử vong cao đến 95% cả vật nuôi và động vật móng guốc hoang dã.[19]
Là một thành viên của họ big five game, một thuật ngữ ban đầu được dùng mô tả năm loài động vật nguy hiểm nhất để săn, trâu Cape là chiến lợi phẩm bị săn lùng, với một số thợ săn còn trả hơn 10.000 USD cho cơ hội để săn một con trâu. Những con trâu lớn hơn được nhắm làm mục tiêu cho giá trị danh hiệu của họ, mặc dù trong vài khu vực, trâu vẫn bị săn bắt để lấy thịt.
Khác với một trong năm loài lớn, trâu châu Phi được gọi là "The Black Death" (Tử thần đen) hoặc "Widowmaker" (con vật nguy hiểm), và được coi là một loài động vật rất nguy hiểm, vì chúng húc và giết chết hơn 200 người mỗi năm. Trâu đôi khi được báo cáo rằng giết nhiều người ở châu Phi hơn bất kỳ loài động vật khác, mặc dù tuyên bố tương tự cũng được dành cho hà mã và cá sấu.[20] Trâu nổi tiếng trong số thợ săn thú lớn như là loài động vật rất nguy hiểm, với những con vật bị thương tường trình rằng có thể phục kích và tấn công kẻ săn đuổi.[21]
Trâu châu Phi (tên tiếng Anh: African buffalo hoặc Cape buffalo (trâu Cape), danh pháp hai phần: Syncerus caffer) là một loài trâu bò lớn ở châu Phi. Loài trâu này không có họ hàng gần với trâu nước hoang dã châu Á lớn hơn chút ít, tổ tiên loài vẫn còn chưa rõ ràng. Syncerus caffer caffer, trâu Cape, là phân loài điển hình và lớn nhất, sinh sống ở nam và đông châu Phi. S. c. nanus (trâu rừng rậm) là phân loài nhỏ nhất, thường sống nơi khu vực rừng rậm ở trung và tây châu Phi, trong khi S. c. brachyceros ở tây châu Phi và S. c. aequinoctialis trong xavan trung Phi. Sừng trâu trưởng thành là đặc điểm tiêu biểu của loài, cặp sừng hợp nhất tại bệ góc, tạo thành một lá chắn xương liên tiếp được gọi là một "cái bướu". Trâu được xét là một loài động vật rất dữ tợn, có thể di chuyển với vận tốc từ 50-60 km/h và chúng húc và giết chết hơn 200 người mỗi năm.
Trâu châu Phi không là tổ tiên của bò nhà và chỉ có họ hàng xa với nhiều loài trâu bò lớn khác. Do tính khí không thể đoán trước, khiến trâu châu Phi rất nguy hiểm với con người, trâu châu Phi chưa bao giờ được thuần hóa, không giống trâu nước tại châu Á. Trừ con người, trâu Cape châu Phi có vài loài săn mồi không tính đến sư tử và có khả năng phòng vệ bản thân. Là một thành viên của họ "năm loài thú săn lớn", trâu Cape là chiến lợi phẩm có nhu cầu lớn đối với hoạt động săn bắn.
Как и у большинства крупных полорогих, у африканского буйвола хорошо выражен половой диморфизм — самки существенно меньше самцов. Помимо размера они отличаются менее мощным телосложением, более короткими и тонкими рогами, а иногда и окрасом — они часто более рыжего оттенка[8].
Рога африканского буйвола очень своеобразны. Характерной их особенностью является то, что у взрослых быков основания рогов на лбу срастаются, образуя нечто вроде сплошного костного щита, который не всегда может пробить даже винтовочная пуля. От основания рога расходятся в стороны, затем загибаются вниз, а потом плавным изгибом изгибаются вверх и внутрь. Расстояние между концами рогов крупных быков бывает больше метра. У молодых буйволов роговой «щит» на лбу отсутствует и полностью формируется лишь по достижении возраста 5—6 лет. У коров рога в среднем на 10—20 % меньше, а «щит», как правило, отсутствует[9]. Рога лесных буйволов намного меньше и слабее, чем у саванновых, практически никогда не срастаются и редко достигают длины даже 40 см[10].
У африканского буйвола очень плохое зрение. Обстановку он оценивает в основном с помощью исключительно тонкого обоняния и в меньшей степени слуха. Голос буйвола слышится довольно редко. В обычной спокойной обстановке зверь лишь ревёт, фыркает или хрюкает, но, будучи раненым или вообще попав в затруднительное положение, мычит подобно домашней корове. Буйволы обладают весьма развитой системой коммуникации — специалисты насчитывают десятки различных голосовых сигналов, означающих самые разные эмоции[9]. Телята в случае опасности жалобно мычат тонким голосом, и при этом звуке стадо сразу спешит на помощь[11]. Важную роль в коммуникации играют движения хвоста, головы и т. д.[12]
Африканский буйвол достаточно изменчив, что давало повод выделять в прошлом очень значительное количество подвидов. В XIX веке, до того, как окончательно сложилась современная классификация буйвола, некоторые исследователи выделяли до 90 подвидов[13].
В настоящее время считается, что все формы и расы африканского буйвола — это один вид[4][14][15], который образует 4—5 хорошо различимых подвидов[10]:
Африканский буйвол — единственный современный вид подсемейства быков в Африке. Но в позднем плейстоцене в Африке к северу от Сахары, обитал гигантский длиннорогий буйвол (лат. Pelorovis antiquus), родственный современному. Он отличался очень крупным размером — свыше 2 м в холке — и громадными рогами с размахом почти в три метра. Его вымирание примерно 8—10 тыс. лет назад совпало с общим вымиранием крупных представителей плейстоценовой фауны и произошло, возможно, не без участия человека[26].
Естественная область распространения африканского буйвола очень велика — ещё полтора столетия назад буйвол был обычнейшим животным во всей Африке к югу от Сахары и, по некоторым современным исследованиям, составлял до 35 % биомассы крупных копытных континента[27]. Сейчас он сохранился в сколь-нибудь большом количестве далеко не везде. Лучше он сохранился на юге и востоке Африки, в наименее освоенных человеком местах[28].
Африканский буйвол приспособился к разнообразнейшим биотопам, от густых тропических лесов до открытых саванн. В горах его можно встретить вплоть до высоты 3000 м. Наиболее многочисленные популяции африканских буйволов обитают в богатых осадками саваннах, где круглогодично есть достаток в воде, травах и кустарниках. Однако везде он тесно связан с водой и вдали от водоёмов не живёт. Он не держится в районах, где выпадает меньше 250 мм осадков в год[29]. В основном ареал буйвола сейчас привязан к заповедникам и другим охраняемым территориям. Только там буйволы образуют стада, насчитывающие сотни животных[4].
Ареал: Ангола, Бенин, Ботсвана, Буркина-Фасо, Бурунди, Габон, Гана, Гвинея, Гвинея-Бисау, Замбия, Зимбабве, Камерун, Кения, Конго, Либерия, Малави, Мали, Мозамбик, Намибия, Нигер, Нигерия, Руанда, Сенегал, Сьерра-Леоне, Сомали, Судан, Танзания, Того, Уганда, ЦАР, Чад, Кот-д’Ивуар, Экваториальная Гвинея, Эфиопия, ЮАР. Ранее встречались в Гамбии и Эритрее. Реинтродуцированы в Свазиленд.[10]
В образе жизни африканского буйвола много черт, роднящих его с индийским. Пасётся он с вечера до рассвета, а день обычно проводит, стоя в тени дерева или лёжа в болотной грязи или в зарослях тростников. Известный британский путешественник XIX века Ф. К. Селус очень точно описал распорядок дня буйвола[30]:
Самые жаркие часы чёрный буйвол лежит смирно и неподвижно на одном и том же месте, причем спит или пережёвывает жвачку; убежищем ему нередко служит лужа или грязная яма, отчего он часто бывает покрыт корой толстой, засохшей грязи. По недостатку такого мягкого и наиболее удовлетворяющего его потребностям ложа он ищет прохладу в чаще леса или в ущелье, чтобы наслаждаться отдыхом без помех, а на открытых равнинах довольствуется тенью какого-нибудь жалкого куста или дерева. Ближе к вечеру он поднимается и с перерывами пасётся до раннего утра, но не со спокойным довольством, подобно другим быкам, а в тревожной торопливости отмахивается от докучливых мух, часто выражает своё раздражение глухим рёвом, подозрительно обнюхивает воздух всегда влажным толстым носом, поводит широкими ушами, украшенными длинными волосами, и сердито бьёт себя по бокам кистью хвоста.
Африканский буйвол не так зависит от наличия водоёмов, как индийский, но вода ему также необходима, поскольку ему требуется ежедневный водопой (если буйвол кормится обычной травой саванны)[9]. В день взрослый буйвол выпивает 30—40 литров воды[31]. Существуют наблюдения, что буйволы никогда не отдаляются от воды больше, чем на 4 км[32].
Буйволы — очень осторожные животные. Особенно чутки бывают коровы с телятами, которые почти постоянно настороже и очень редко бывают полностью спокойны. Насторожившийся буйвол принимает характерную позу тревоги, подняв голову и запрокинув рога. В такой момент достаточно малейшего подозрительного звука, чтобы стадо бросилось уходить. Потревоженные буйволы бегут обычно довольно медленно, но в случае серьёзной опасности или в атаке могут развивать очень большую скорость — по некоторым данным, до 57 км/ч[4].
Шкура буйвола исключительно толстая; особенного развития она достигает на шее и загривке, где её толщина бывает до 2 см[33], но она часто, особенно у старых особей, покрыта желваками и волдырями от инвазий личинок подкожных оводов, которые массами атакуют буйволов. Буйволы очень страдают также от кровососущих насекомых и особенно клещей, от которых их частично спасают птицы — волоклюи, или буйволовы птицы из семейства скворцовых. Они садятся на спину и бока буйвола и выклёвывают паразитов из его шкуры, при этом на одном звере могут сидеть по 10—12 птичек. Тем не менее, в местах, куда волоклюи не могут добраться и где кожа тонкая (на брюхе, в паху и т. д.) клещи и другие эктопаразиты скапливаются десятками. Спасаясь от паразитов, буйволы, подобно многим другим копытным, валяются в грязи, но даже грязевые ванны не полностью избавляют их от клещей. Некоторые африканские мухи откладывают яйца между рогов буйвола, а также в трещины рогов, при этом выклёвывающиеся личинки внедряются в основания рогов и постепенно их разрушают. Возможно, стремлением избавиться от них вызвано постоянное желание буйволов тереться рогами о ветки[34].
Буйволы, хотя и держатся около водоёмов, неохотно залезают в глубокую воду. Тем не менее, буйволы хорошо плавают — во время миграций они пересекают очень широкие реки. Вблизи воды рядом с буйволами часто держатся белые цапли. Однако буйволы не любят близости других копытных и практически никогда не допускают, чтобы рядом паслись животные саванны[4].
Средняя продолжительность жизни африканского буйвола в дикой природе составляет 16-20 лет[21][35][36], в зоопарках — значительно больше, до 29 лет[35].
Африканский буйвол — стадное животное. Обычно встречаются группы по 20—30 животных, которые собираются в стада в засушливый период, но тогда стада могут насчитывать многие сотни животных. У стада буйволов нет какой-то строго определённой территории обитания[9].
Стада буйволов бывают нескольких типов. Чаще всего встречаются смешанные стада, состоящие как из быков, так и коров с телятами разного возраста. В таком смешанном стаде взрослые животные составляют чуть меньше половины от общего числа особей (39—49 %)[27]. Исследования южноафриканских специалистов показали, что эта пропорция меняется с севера на юг страны — в южных районах молодняка больше[37].
Кроме того, быки сбиваются в отдельные стада двух видов — из особей возрастом 4—5 лет и из старых быков, примерно 12 лет[38]. Если в одном стаде находятся несколько самцов, то между ними часто доходит до поединков, определяющих социальную иерархию. Вообще в стадах, особенно состоящих из быков, всегда соблюдается строгая иерархия[12].
Когда стадо пасётся и буйволы спокойны, они могут разбредаться довольно далеко друг от друга, но в насторожившемся стаде животные держатся всегда очень плотно, часто касаясь боками один другого. С краю большого стада всегда держатся несколько старых быков и коров, которые внимательно следят за окружающей обстановкой и в случае опасности поднимают тревогу первыми. В оборонительной позиции стадо выстраивается полукругом — быки и старые коровы снаружи, коровы с телятами в середине[12].
Стадо буйволов — весьма устойчивое образование, которое может существовать в одной местности десятилетиями, как полагают некоторые учёные, даже до 36 лет[27]. В прошлом, когда буйволы были многочисленнее, стада в тысячу голов не были редкостью, а часто встречались стада и в несколько тысяч. Впрочем, и сейчас в ряде мест Африки, в национальных парках и на других охраняемых территориях можно часто встретить стада такого размера. В Кении, в долине реки Кафуэ, средний размер стада буйволов — 450 голов (наблюдатели отмечали в этом районе стада от 19 до 2075 животных)[9].
Очень старые самцы становятся настолько неуживчивыми, что покидают сородичей и держатся в одиночку. Такие одиночные быки обычно имеют очень крупный размер и огромные рога. Они опасны для человека и многих животных саванны, поскольку могут нападать без видимой причины. В Южной Африке таких буйволов называют дагга-бой (англ. Dagga Boy, букв. «парень из дагги», что на южноафриканском диалекте английского языка означает особую грязь в болотах саванны)[34], или мбого (название буйвола на некоторых языках банту, ставшее среди белого населения юга Африки названием лишь для крупных одиночных быков). Одиночки обладают индивидуальным участком, к которому очень привязаны. Они ежедневно отдыхают, пасутся и совершают переходы в строго определённых местах этого участка и покидают его только тогда, когда их начинают беспокоить или ощущается недостаток пищи. При появлении в пределах участка стада посторонних буйволов, одиночка не проявляет агрессивности, а примыкает к нему и даже играет роль вожака. Однако, когда стадо уходит, он снова остается на участке. С началом гона одиночки присоединяются к стадам коров[4].
Буйволы, обитающие в лесу, образуют небольшие группы, от трёх особей, или стада, численность которых редко превышает 30 голов[39].
Африканский буйвол, как и все представители подсемейства быков, — исключительно растительноядное животное. В день взрослый буйвол потребляет корм, равный по весу примерно 2 % массы тела[13].
Буйвол в целом весьма разборчив в еде. Ему необходимо наличие большого выбора высоких трав, с большим содержанием клетчатки. При этом предпочтение отдаётся нескольким конкретным видам трав, которые буйвол поедает в течение всего года, переходя на другой корм лишь вынужденно. Кустарниковая растительность составляет примерно 5 % от общего количества поедаемого корма. Буйволы также часто поедают прибрежные растения. Тщательное изучение кормящихся буйволов показало, что наиболее подходящая для корма растительность наряду с близостью воды являются определяющими факторами в выборе места обитания[32].
Поедая большое количество травы, буйволы играют очень важную роль в экологическом балансе саванны, расчищая место для новых видов растительности и привлекая, таким образом, животных, питающихся этой новой травой[14].
В отсутствие качественного зелёного корма буйвол очень страдает, теряя вес скорее, чем многие другие африканские копытные в такой же ситуации[38]. Но там, где имеется в достатке подходящий корм и есть вода, буйволы держатся подолгу и кормятся даже днём[22].
Спаривание у буйволов происходит в марте-мае[14][40]. Между быками в это время возникают ритуальные поединки за господство в стаде. Внешне бои буйволов выглядят очень эффектно, но дело редко доходит до серьёзных травм. Сначала сходящиеся противники пытаются запугать друг друга, сближаясь с высоко поднятой головой, ревут и фыркают, взрывая землю копытами и останавливаясь на некоторое время в нескольких метрах один от другого. Если такая демонстрация не действует, начинается основная стадия поединка, когда быки с разбегу сталкиваются массивными основаниями рогов. От сильных ударов от рогов порой летят осколки. После нескольких таких ударов признавший себя побеждённым поворачивается и убегает; победитель его, как правило, почти не преследует[4]. В период гона бык очень свиреп. Он часто, в отсутствие противника, вымещает ярость даже на деревьях или кустах[13].
Беременность длится в среднем 10—11 месяцев; для капского буйвола указывается средний срок в 340 дней[10], для карликового подвида от 300 до 345 дней[15]. Массовый отёл, когда коровы уединяются от общего стада, падает на конец сухого периода и начало периода дождей — например, в известном национальном парке Серенгети, где обитает хорошо изученная популяция буйволов, это июнь-июль. Впрочем, срок отёла сильно разнится в зависимости от местности — он часто происходит в феврале-апреле[40]. Обычно рождается один телёнок, покрытый рыжевато-коричневой шерстью, у лесных буйволов часто красно-рыжей. Такая окраска хорошо маскирует буйволёнка на фоне оранжевой почвы африканских саванн и лесов[34]. Двойни исключительно редки. Новорожденный весит около 40 кг, хотя у капских буйволов не редкость и 50—60-килограммовые телята. Через 15 минут новорожденный уже в состоянии следовать за матерью[13].
Теленок сосёт мать около полугода. В первые дни жизни он выпивает до 5 литров молока в сутки. Попытки щипать траву он начинает делать в месячном возрасте[13].
Коровы достигают половой зрелости в 3 года, но первый телёнок появляется обычно у 5-летних. Затем, как правило, корова приносит телят ежегодно. Несмотря на то, что буйволицы постоянно охраняют телят, смертность молодняка достаточно высока — лишь 20 % буйволят доживают до половой зрелости[7].
Молодые самцы остаются возле матери по одним данным, около двух лет[4], по другим данным — четырёх[41], после чего покидают материнское стадо. Самки же, как правило, навсегда остаются в стаде, в котором они родились. Буйволёнок растёт быстро, но полного веса взрослого животного достигает лишь к 10 годам[38].
Врагов у буйволов в природе немного, поскольку из-за больших размеров и огромной силы взрослый буйвол — непосильная добыча для большинства хищников. Коровы и телята, однако, часто становятся добычей львов, которые наносят значительный урон стадам буйволов, нападая целым прайдом. Советские исследователи сообщали, что из трёх случаев, когда им приходилось видеть львов за едой, в двух жертвой оказался буйвол[4]. Но на взрослых крупных быков, а тем более малыми силами, львы нападать не решаются[1].
Отбившиеся от стада телята и ослабленные животные могут становиться добычей других крупных хищников, таких, как леопард[1] или пятнистая гиена. Изредка буйволов на водопое и при пересечении рек хватают крупные нильские крокодилы[42].
При защите от врагов буйволы обычно проявляют взаимовыручку и действуют дружными группами. Описано много случаев, когда буйволы не только отгоняли львов от стада, но даже убивали их. Любопытно, что буйволам свойственно чувство взаимопомощи, хорошо заметное при нападении врагов. Бельгийский зоолог наблюдал, как два быка старались поднять на ноги рогами смертельно раненого собрата, побуждаемые к этому его предсмертным мычанием. Когда это не удалось, оба стремительно атаковали охотника, которому едва удалось спастись[4].
Помимо урона от хищников, буйволы сильно страдают от различных болезней и паразитарных инвазий. От гельминтов гибнет много молодняка. Очень распространена среди буйволов заражённость жгутиковыми микроорганизмами, паразитирующими в кровяном русле[43]. Южноафриканские учёные, исследовавшие молодых буйволят, нашли у всех без исключения обследованных телят в крови простейшее Theileria parva — возбудителя опаснейших заболеваний копытных[44].
Африканский буйвол не избежал общей участи крупных африканских копытных, которые были сильно выбиты в XIX — первой половине XX века из-за бесконтрольного отстрела. Однако поголовье буйволов пострадало значительно меньше, чем, например, слонов — возможно потому, что при сложности и опасности охоты буйвол не представляет коммерческой ценности (в отличие от того же слона с ценными бивнями или носорога с ценным рогом). Поэтому численность буйволов осталась достаточно высокой. Гораздо большие опустошения среди буйволов произвели эпизоотии чумы рогатого скота, завезенной в Африку в конце XIX века со скотом белых поселенцев[4]. Первые вспышки этой болезни среди буйволов отмечены в 1890 году[14].
Буйвол в настоящее время, хотя и исчез во многих местах своего прежнего обитания, местами ещё многочислен. Общее количество буйволов всех подвидов в Африке оценивается примерно в миллион голов. Состояние популяции, согласно оценкам Международного союза охраны природы, «находится под небольшой угрозой, но зависит от охранных мер» (англ. Lower risk, conservation dependent)[11].
В ряде мест Африки на охраняемых территориях обитают стабильные и устойчивые популяции буйволов. Много буйволов в таких известных заповедниках, как Серенгети и Нгоронгоро (Танзания) и национальный парк им. Крюгера (ЮАР). Большие стада буйволов встречаются в Замбии, в заповедниках в долине реки Луангва[45].
Вне заповедников серьёзнейшая угроза для буйвола — разрушение среды обитания. Буйволы совершенно не переносят культурный ландшафт и стараются держаться подальше от сельскохозяйственных угодий[13], поэтому распашка и освоение земель, неизбежные при постоянном росте населения Африки, крайне негативно влияют на численность буйволов[13].
Много буйволов содержится в зоопарках по всему миру. Они неплохо размножаются в неволе, но содержание их довольно сложно — буйволы в зоопарке порой очень агрессивны. Отмечены случаи, когда в зоопарке драки буйволов приводили к смертельному исходу[15].
Буйволы часто попадает под негативное воздействие человека и антропогенных факторов даже в заповедниках. Так, в Серенгети, который славился обилием буйволов, с 1969 по 1990 год их поголовье из-за болезней, занесённых крупным рогатым скотом, и браконьерства сократилось с 65 до 16 тыс. Сейчас, правда, популяция там стабильна[46]. В парке им. Крюгера туберкулёз крупного рогатого скота в 1990-е годы также нанёс большой урон буйволам. Сейчас в ряде мест ЮАР буйволы стали естественными хозяевами этой инфекции[37] — около 16 % буйволов являются её носителями[43].
В отличие от индийского буйвола, который стал основным сельскохозяйственным животным во многих странах Азии, африканский крайне трудно поддаётся одомашниванию из-за своего неуживчивого злобного нрава и непредсказуемого поведения[47]. Он никогда не был одомашнен ни одним из африканских народов, хотя известны попытки его одомашнивания европейскими учёными. По некоторым сведениям, телята, пойманные в возрасте 1—3 месяца, легко приручаются[44]. Кроме того, европейским специалистам в Африке удавалось проводить исследования буйволов, содержавшихся в полудомашних условиях. Так, было выяснено, что запряжённый в повозку буйвол способен тащить груз в четыре раза более тяжёлый, чем домашний бык такого же веса[33]. Один из первых африканских буйволов, попавших в Европу, быстро привык к человеку и проявлял добродушный и покладистый нрав; он хорошо ладил с другими копытными. Интересно, что он был вскормлен домашней коровой[30].
Несмотря на то, что буйволы избегают близости человека, в ряде мест Африки ситуация такова, что они волей-неволей оказываются поблизости от жилья и тогда возможны потравы посевов и даже снос буйволами изгородей. В таких случаях местные жители часто уничтожают буйволов как вредителей[14].
Там, где буйволов много, местное население относится к ним с большой опаской — из-за буйволов в Африке погибло людей больше, чем от львов и леопардов. По этому показателю буйвол стоит на третьем месте после крокодила и бегемота[48].
Африканцы испокон веков охотились на буйвола ради мяса и кожи, но, в отсутствие огнестрельного оружия, туземное население не могло существенно подорвать численность этого зверя. Шкуры буйволов, выделанные соответствующим образом, ценились у многих племён как хороший материал для щитов[49].
Народ масаев, не признающий мяса большинства диких животных, делает для буйвола исключение, считая его родственником домашней коровы[4]. Браконьерская добыча буйволов достаточно распространена, поскольку в неблагополучных африканских странах государство часто не в состоянии наладить природоохранные мероприятия[50][51].
В настоящее время охота на буйволов в Африке строго регламентирована, хотя разрешена практически повсеместно, где обитают эти звери. Африканский буйвол из-за крупных размеров и свирепости относится к наиболее почётным охотничьим трофеям. Он входит (наряду со слоном, носорогом, львом и леопардом) в так называемую «большую пятёрку» наиболее престижных трофейных зверей Африки[52][53].
При этом африканский буйвол бесспорно является наиболее опасным из всех представителей «пятёрки», не исключая даже слона или льва. Даже невредимый взрослый бык, завидев человека с ружьём, часто атакует первым, не дожидаясь выстрела, а раненый — переходит в нападение во всех случаях без исключения. Раненый буйвол исключительно опасен. Он не только обладает огромной силой, из-за чего остаться живым после нападения буйвола почти невозможно, но ещё и очень хитёр. Нередко преследуемый буйвол делает в зарослях крюк и затаивается, ожидая охотников, на собственном следе[12][13]. Поэтому преследование буйвола в зарослях требует высокой сноровки следопытов, а охотник должен обладать хорошей реакцией и присутствием духа, поскольку времени на выстрел может практически не остаться[49].
Известный охотник-профессионал Роберт Руарк так отзывался о буйволах[13]:
Мне доводилось неоднократно успешно охотиться на мбого, и хотя его рог ни разу не пронзал мою плоть, чувство страха, вызываемое им, с годами не становилось меньше. Он огромен, уродлив, злобен, жесток и коварен. Особенно когда он в ярости. А когда он ранен, его ярость не знает границ. Никакая другая охота, даже охота на слона, не может сравниться с ней по силе страсти и эмоциональному накалу… Бегущий мбого способен опередить курьерский поезд, но в то же время может остановиться на месте как вкопанный или развернуться буквально на пятачке… Его череп не уступает по прочности броне, а внушающие ужас бритвенно острые огромные рога напоминают копья. Его рога идеально подходят для нанесения смертельного удара, одним взмахом головы он может распороть человека от живота до шеи. Особое удовлетворение он получает от танца — танца смерти на теле поверженной жертвы, и от того, кто стал невольным помостом для этого танца победителя, не остаётся ровным счётом ничего, кроме кусков разорванной плоти, втоптанных в землю, политую его же собственной кровью. Обычный способ охоты на буйволов — скрадывание пасущегося стада. Буйвол видит плохо, но обладает превосходным обонянием, поэтому при подходе к стаду необходимо тщательно следить за направлением ветра. Обычно по краю стада держатся так называемые дежурные буйволы, постоянно следящие за окружающей обстановкой, и если хотя бы один из них почует человека, охота может сорваться. Можно также подкарауливать буйволов по утрам у водопоя[54].
Стрельба по буйволам, особенно капскому подвиду, требует мощного оружия, с высокой останавливающей способностью пули. Везде, где разрешена охота на «большую пятёрку», минимальный калибр оружия для этого прописан в законодательном порядке — это или .375 Н&Н Magnum, или его аналог 9,3×64 мм. Эти калибры вполне подходят для стрельбы по среднему буйволу, но если речь идёт о крупных быках, то по возможности лучше применять более тяжёлый калибр[55] с весом пули 23—32 г и энергией 6—7 кДж (.416 Rigby, .458 Lott, .470 Nitro Express и т. д.).
Трофеем считаются рога буйвола — чем больше расстояние между их концами, тем ценнее трофей (обычный показатель, традиционно выражаемый в дюймах, — 38—40, а 50 дюймов считается уже превосходным результатом). Но при этом учитывается также общая длина рогов, которая может превышать 2,5 м, толщина оснований рогов и их форма. Обычная цена добычи буйвола — несколько (до 25—30) тыс. долл. за голову, причём часто цена зависит от размера рогов добытого зверя[56].
Буйволу отведено важное место в фольклоре многих народов Африки. У большинства народов, знакомых с буйволом, он олицетворяет силу и мужество[57]. Буйвол — одно из тотемных животных у африканских племён. Наряду со слоном, носорогом и леопардом, он входит в четвёрку сакральных животных, изображаемых в обрядовых плясках переодетыми танцорами восточноафриканского племени ланго[58].
Боевой порядок зулусской армии после реформ короля Чаки, проведённых в первой трети XIX века, в наступлении строился по образу нападающего буйвола; эта тактика так и называлась — «рога буйвола» (зулу izimpondo zankhomo). Действующая армия разделялась на три части[59]:
Именно такой боевой порядок принёс зулусскому королевству успех в сражениях с окружавшими народами и даже позволил одержать победу над британским отрядом при Исандлване 22 января 1879 года[60].
Европейцев, сталкивавшихся с буйволами, поражала их сила и ярость. Почти в каждом приключенческом произведении авторов XIX— начала XX века (Томаса Майн Рида, Луи Буссенара и т. п.), писавших об Африке, герои попадали в опасное положение при нападении буйвола. Во многих случаях свирепость буйвола была спровоцирована и сильно преувеличивалась[49][61].
Разъярённое животное напало так стремительно, что бык, на котором ехал один из макололо, не успел посторониться, и седок поспешно соскочил с него… Кинувшись к быку, буйвол вонзил ему между рёбрами длинный рог, скинул с его спины седло и свалил его на землю; тот остался недвижим, словно сраженный топором мясника. А тут внимание буйвола было снова отвлечено… — на него набросились собаки. Три или четыре пса упрямо нападали на него, ловко увёртываясь от рогов и копыт, пока наконец буйвол не сшиб одну из собак, пытавшуюся вцепиться ему в морду, и не наступил на неё копытом. Те, кто видел эту сцену, воочию убедились в мстительности африканского буйвола.
— Томас Майн Рид, «Охотники за жирафами»[62]
Описание буйволов и охоты на них занимают важное место во многих произведениях Эрнеста Хемингуэя, например, в рассказе «Недолгое счастье Френсиса Макомбера»[63].
Как и у большинства крупных полорогих, у африканского буйвола хорошо выражен половой диморфизм — самки существенно меньше самцов. Помимо размера они отличаются менее мощным телосложением, более короткими и тонкими рогами, а иногда и окрасом — они часто более рыжего оттенка.
Рога африканского буйвола очень своеобразны. Характерной их особенностью является то, что у взрослых быков основания рогов на лбу срастаются, образуя нечто вроде сплошного костного щита, который не всегда может пробить даже винтовочная пуля. От основания рога расходятся в стороны, затем загибаются вниз, а потом плавным изгибом изгибаются вверх и внутрь. Расстояние между концами рогов крупных быков бывает больше метра. У молодых буйволов роговой «щит» на лбу отсутствует и полностью формируется лишь по достижении возраста 5—6 лет. У коров рога в среднем на 10—20 % меньше, а «щит», как правило, отсутствует. Рога лесных буйволов намного меньше и слабее, чем у саванновых, практически никогда не срастаются и редко достигают длины даже 40 см.
У африканского буйвола очень плохое зрение. Обстановку он оценивает в основном с помощью исключительно тонкого обоняния и в меньшей степени слуха. Голос буйвола слышится довольно редко. В обычной спокойной обстановке зверь лишь ревёт, фыркает или хрюкает, но, будучи раненым или вообще попав в затруднительное положение, мычит подобно домашней корове. Буйволы обладают весьма развитой системой коммуникации — специалисты насчитывают десятки различных голосовых сигналов, означающих самые разные эмоции. Телята в случае опасности жалобно мычат тонким голосом, и при этом звуке стадо сразу спешит на помощь. Важную роль в коммуникации играют движения хвоста, головы и т. д.
好望角水牛（S. c. caffer）
赤水牛（剛果野牛，S. c. nanus）
S. c. brachyceros
S. c. mathewsi
非洲水牛（學名：Syncerus caffer），是一种产于非洲的牛科动物，平均高度約1.4-1.7公尺，體長2.1-3.4公尺，體重約425-900公斤，平均壽命15 - 20 年。
附近有水源和蔭涼處的叢林、草原或熱帶稀樹大草原。
長草。牠們平均每天花8-10小時進食，會把食物反芻。
雌性通常5歲左右誕下第一胎，之後隔年生產，雄性大概7歲開始交配。发情期是每年3至5月，懷孕期是330至345 日，新生小牛平均已重達45公斤，出生後幾小時便可自己走動。小牛夭折率高達80%，10個月大斷奶，15個月大左右便會被逐出牛群，要自行投靠其他同齡牛群。
生存威脅首推是疾病，1890年代的牛瘟便幾乎把牠們滅絕。其他敵人主要是獅子，還有河中的尼羅鱷。
非洲紅水牛是非洲水牛的近親。跟亞洲水牛的親緣卻甚遠。与亚洲水牛不同的是，它没有被驯化，脾氣暴躁，因此对人类具有高度危险性，人類也從來沒想過要馴服牠們。
非洲水牛為群居動物，經常可看到大群的水牛，只有年老或受了傷的才會落單。為母系社會，牛群中最強壯的母牛會成為族群的領袖，統領牛群，並享有吃最好草糧的權利。
顧名思義，非洲水牛可說是無水不歡，每天至少喝水一次，從不遠離水源。牠們是夜行動物，日間會避開烈日高溫，常躲在陰涼處或浸泡在水池或泥濘中使身體較涼快。
很多人估不到非洲水牛其實是幾種非洲最危險的動物之一（其他是非洲象、黑犀牛、河馬和尼羅鱷），亦是非洲傷人最多的動物之一。受了傷、落單或帶著小牛的母牛尤其具攻擊性，較人見人怕的獅子更危險。
很多人又以為牠們被獅子獵食，一定是被欺負的弱者，其實獅子每次出擊均是以生死相搏，一不小心反被水牛撞死撞傷並非奇事。所以狩獵水牛時獅子通常都是成群出動攻擊落單或體弱的水牛。水牛團結起來時，獅子也不敢輕易招惹，常有獅子攻擊水牛不成，反被迫跳上樹以避開水牛的反擊。
廣泛分佈於中非和東非地區。
分類 界 : 動物界 Animalia 門 : 脊索動物門 Chordata 亜門 : 脊椎動物亜門 Vertebrata 綱 : 哺乳綱 Mammalia 目 : ウシ目 Artiodactyla 亜目 : ウシ亜目 Ruminantia 科 : ウシ科 Bovidae 亜科 : ウシ亜科 Bovinae 属 : アフリカスイギュウ属
アフリカスイギュウ（Syncerus caffer）は、哺乳綱ウシ目（偶蹄目）ウシ科アフリカスイギュウ属に分類される偶蹄類。本種のみでアフリカスイギュウ属を構成する。特定動物。
アンゴラ、ウガンダ、エチオピア、ガーナ、ガボン、カメルーン、ギニア、ギニアビサウ、ケニア、コートジボワール、コンゴ共和国、コンゴ民主共和国、ザンビア、シエラレオネ、ジンバブエ、スーダン、セネガル、ソマリア、赤道ギニア、タンザニア、チャド、中央アフリカ共和国、トーゴ、ナイジェリア、ナミビア、ニジェール、ブルキナファソ、ブルンジ、ベナン、ボツワナ、マラウイ、マリ共和国、南アフリカ共和国、モザンビーク、リベリア、ルワンダ[a 1]
体長200-340センチメートル[1]。肩高100-170センチメートル[1]。体重300-900キログラム[1]。全身の毛衣は粗く、黒や褐色[2]。
雌雄共に下方へ向かった後に上方へ向かう湾曲した角がある[2]。角の基部は隆起し、頭頂部を覆う[2][1]。
亜種アカスイギュウを別種とする説もある[2]。
草原などに生息する[2]。100頭以上の群れを形成して生活する[2]。1,000-2,000頭にもなる大規模な群れを形成することもある[2][1]。老齢個体は群れから離れ単独で生活することもある[2]。薄暮時に採食を行い、昼間は水場で水を飲んだり泥浴びを行う[2]。外敵に襲われた際は角を使って応戦する。
この項目は、動物に関連した書きかけの項目です。この項目を加筆・訂正などしてくださる協力者を求めています（Portal:生き物と自然／プロジェクト:生物）。
아프리카물소(Syncerus caffer)는 우제목/경우제목에 속하는 포유동물으로, 아프리카버팔로, 아프리카들소, 검은물소, 케이프물소, 케이프버팔로라고도 부르는 대형 우제류이다.
어깨높이 1.5~1.8m, 몸길이 1.7~3.4m, 무게는 500~800kg에 이르며, 대형 개체는 1t에 육박하는 경우도 있다. 시속 50km의 고속으로 주행할 수 있다. 몸이 다부지고 육중한 편이다. 털가죽은 흑색 내지는 흑갈색으로 광택이 있다. 뿔은 카이저 수염 모양으로 위로 곡선을 그리며 굴절하고 있으며 뼈대와 직접 연결되어 있다. 주행성으로 대규모의 무리를 지어 생활한다. 무리는 암컷과 그 슬하 새끼들로 이루어진 모계 사회이다. 초원, 범람원, 물가, 밀림, 소택지 등 아프리카 각지의 다양한 자연 환경에서 살아갈 수 있지만 잡목이 우거지고 수역이 있는 곳을 선호하는 편이다. 예민하지만 시력보다는 청각이 발달해 있다. 오로지 우기 기간 동안만 단독 혹은 소규모의 무리로 살던 수컷들이 합류하기 때문에 그 기간 동안만 짝짓기를 하여 번식할 수 있다. 거칠고 키가 큰 풀을 주식으로 한다. 수면 시간은 매우 짧으며 한 번에 1시간을 넘기지 않는다.
옛날에는 사하라 사막 이남의 아프리카 전역에서 서식했지만, 지금은 남부에서는 아프리카물소를 거의 볼 수 없다. 800마리가 넘는 큰떼를 지어다니며, 아프리카 동부 세렝게티 평원이나 아프리카 중부의 칼라하리 사막에서는, 건기에 대거 무리를 지어 대이동을 한다. 성질이 매우 사납고 힘이 강해 길들이기가 어렵고 사자 등의 대형 식육류와도 대적할 정도이며, 매년 아프리카에서 사람을 들이받아 적지 않은 인명 피해를 발생시키는 위험한 동물이다. 수명은 20년 정도이며 현재 확인된 개체수는 900,000마리 정도이다. 아종으로는 케이프물소라고도 하는 아프리카물소를 포함하여 붉은물소, 산악물소, 수단물소, 나일물소의 5종이 있다.
다음은 2013년 비비(Bibi)와 바르만(Bärmann) 등의 연구에 기초한 계통 분류이다.[1][2][3]
소과 소아과 닐가이영양족 트라겔라푸스족 소족아프리카물소(Syncerus caffer)는 우제목/경우제목에 속하는 포유동물으로, 아프리카버팔로, 아프리카들소, 검은물소, 케이프물소, 케이프버팔로라고도 부르는 대형 우제류이다.
어깨높이 1.5~1.8m, 몸길이 1.7~3.4m, 무게는 500~800kg에 이르며, 대형 개체는 1t에 육박하는 경우도 있다. 시속 50km의 고속으로 주행할 수 있다. 몸이 다부지고 육중한 편이다. 털가죽은 흑색 내지는 흑갈색으로 광택이 있다. 뿔은 카이저 수염 모양으로 위로 곡선을 그리며 굴절하고 있으며 뼈대와 직접 연결되어 있다. 주행성으로 대규모의 무리를 지어 생활한다. 무리는 암컷과 그 슬하 새끼들로 이루어진 모계 사회이다. 초원, 범람원, 물가, 밀림, 소택지 등 아프리카 각지의 다양한 자연 환경에서 살아갈 수 있지만 잡목이 우거지고 수역이 있는 곳을 선호하는 편이다. 예민하지만 시력보다는 청각이 발달해 있다. 오로지 우기 기간 동안만 단독 혹은 소규모의 무리로 살던 수컷들이 합류하기 때문에 그 기간 동안만 짝짓기를 하여 번식할 수 있다. 거칠고 키가 큰 풀을 주식으로 한다. 수면 시간은 매우 짧으며 한 번에 1시간을 넘기지 않는다.
옛날에는 사하라 사막 이남의 아프리카 전역에서 서식했지만, 지금은 남부에서는 아프리카물소를 거의 볼 수 없다. 800마리가 넘는 큰떼를 지어다니며, 아프리카 동부 세렝게티 평원이나 아프리카 중부의 칼라하리 사막에서는, 건기에 대거 무리를 지어 대이동을 한다. 성질이 매우 사납고 힘이 강해 길들이기가 어렵고 사자 등의 대형 식육류와도 대적할 정도이며, 매년 아프리카에서 사람을 들이받아 적지 않은 인명 피해를 발생시키는 위험한 동물이다. 수명은 20년 정도이며 현재 확인된 개체수는 900,000마리 정도이다. 아종으로는 케이프물소라고도 하는 아프리카물소를 포함하여 붉은물소, 산악물소, 수단물소, 나일물소의 5종이 있다.
.jpg)
_(11567407303).jpg)
_at_waterhole_(12750934614).jpg)
_at_water_hole_(11902079685).jpg)
_at_waterhole_(12751070434).jpg)
_on_Buffalo%27s_back_(Syncerus_brachyceros)_(18046368519).jpg)
_1.jpg)
_male_with_cattle_egret.jpg)
