Skokan hnedý (Rana temporaria) je druh európskej žaby.
Je to obojživelník z čeľade skokanovité, nachádzajúci sa vo väčšine Európy na severe v Škandinávii a na východe v Urale, s výnimkou väčšiny Pyrenejského polostrova, južného Talianska a južného Balkánu. Najzápadnejšou hranicou výskytu je Írsko, kde sa dlho a nesprávne predpokladalo, že je to introdukovaný druh. Nachádza sa aj v Ázii a na východ do Japonska.
Má tri odlišné štádiá vývinu – žubrienka, suchozemské mláďa a dospelý jedinec. Majú korpulentné telá so zaobleným pyskom, nožičkami a krátkymi (vzhľadom na ostatné druhy skokanov) zadnými končatinami prispôsobenými na pohyb vo vode a vyskakovanie na pevninu. Často sú zamieňané s ropuchou bradavičnatou (Bufo bufo), ale skokany sa dajú ľahko rozoznať, pretože majú dlhšie nohy, skáču a majú vlhkú pokožku, zatiaľ čo ropuchy sa plazia a majú suchú, bradavicami posiatu pokožku. Vajíčka týchto dvoch druhov sa tiež líšia v tom, že skokany ich majú v zhlukoch, a ropuchy ich kladú v dlhých reťazcoch. Skokany hnedé vylučujú na koži temporin, dechtu podobnú zmes peptidov s antibakteriálnym účinkom.[3] Pomenovaný je podľa tmavých škvŕn na boku hlavy z lat. tempora = spánky, sluchy.[4]
Skokan hnedý a skokan zelený sa chovajú a lovia pre mäso, pretože napr. vo Francúzsku a v Ázii sú žabie stehienka delikatesou.[5]
Pretože je skokan hnedý vo svojom vonkajšom vzhľade veľmi variabilný, boli opísané viaceré varianty/poddruhy.
Medzi izolované poddruhy (hlavne juhozápadná časť areálu rozšírenia), ktoré vznikli geografickou izoláciou v horských oblastiach s klimatickými výkyvmi patria:
Medzi sporné poddruhy patrí:
Dospelý skokan má dĺžku tela od 6 do 9 cm[10] (iný zdroj od 8 do 10 cm[6]), chrbát a boky môžu byť od olivovozelenej[11] do sivohnedej, hnedej, olivovo hnedej, šedej, žltkastej a červenohnedej.[12] Môže však pokožku zosvetliť alebo stmavnúť a prispôsobiť sa okoliu.[11] Ak sa nachádza vo vode s vysokým obsahom železa, môže byť červený.[6] Niektoré jedince majú aj neobvyklého sfarbenia – v Škótsku sa našli čierne aj červené jedince a našli sa aj albíni so žltou kožou a červenými očami.[11] Počas obdobia párenia sa farba samcov zvyčajne zmení do siva.[11] Priemerná hmotnosť dosahuje 22,7 g; samica je zvyčajne o niečo väčšia ako samec. Dožíva sa do 8 rokov.[11] V zajatí sa jedinec dožil až 18 rokov.[13]
Hlava je krátka a zaoblená. Boky, končatiny a chrbát pokrývajú nepravidelné tmavé škvrny[11] a zvyčajne majú tmavú škvrnu za okom.[12] Vo všeobecnosti nemá skokan hnedý stredný chrbtový pruh, ak ho aj má je pomerne slabý.[12] Vzhľadom podobný skokan ostropyský stredný chrbtový pruh má, a ľahko sa od skokana hnedého odlišuje. Podbruško je biele alebo žlté (príležitostne viac oranžové u samíc) a môže byť fľakato hnedé alebo oranžové.[11] Oči sú hnedé s transparentnými vodorovnými zrenicami a majú priehľadné vnútorné viečka na ochranu očí, zatiaľ čo sú pod vodou.[11] Hoci má skokan hnedý dlhšie zadné končatiny ako ropucha bradavičnatá, sú kratšie ako končatiny skokana štíhleho, s ktorým zdieľa časť svojho územného rozšírenia. Dlhšie zadné končatiny a jemnejšie sfarbenie skokana štíhleho sú hlavné črty, ktorými sa líši. Samce majú predné končatiny oveľa silnejšie, čo je spôsobené reprodukčným správaním (samec drží samicu v polohe amplexus).
Vyskytuje sa vo väčšine Európy na sever do Škandinávie vnútri polárneho kruhu a východne po Ural, s výnimkou väčšiny Pyrenejského polostrova, južného Talianska a južného Balkánu. Bol introdukovaný aj na ostrov Lewis and Harris, Shetlandy, Orkneje a Faerské ostrovy. Nachádza sa aj v Ázii a na východ do Japonska.[11][14]
V Írsku bol dlho považovaný za úplne introdukovaný druh,[15] ale genetické analýzy naznačujú, že konkrétne populácie v juhozápadnom Írsku sú skutočne domorodé.[16] Autori navrhujú, že populácia írskych jedincov je zmiešaná skupina, ktorá zahŕňa pôvodné žaby, ktoré prežili posledné ľadové obdobie v refúgiach bez ľadu, prirodzených kolonizátoroch po ústupe ľadu, a nedávnych introdukovaných jedincov zo západnej Európy.[16][17]
Žije tu skokan hnedý severný (rana temporaria temporaria). Vyskytuje sa na celom území Slovenska. Výnimkou sú najnižšie a najvyššie polohy, jeho rozsah je v nadmorských výškach od 220 do 2 200 m n. m.[6]
Mimo obdobia párenia žijú samotársky život na vlhkých miestach v lesoch, pri rybníkoch, močiaroch alebo vo vysokej tráve.[18] Sú bežne aktívni po väčšinu roka, v najchladnejších mesiacoch hibernujú na súši alebo vo vode.[12] V najsevernejších oblastiach svojho výskytu môžu byť zachytené pod ľadom až deväť mesiacov v roku, ale nedávna štúdia ukázala, že za týchto podmienok môžu byť relatívne aktívne pri teplotách blízkych mrazu.[18]
Je to veľmi otužilý a prispôsobivý obojživelník.[6] Na Britských ostrovoch zimujú od konca októbra do januára. Znovu sa objavia už vo februári, ak sú podmienky priaznivé a migrujú do vodných útvarov, ako sú napríklad záhradné jazierka, aby sa rozmnožovali.[15] V tvrdších podmienkach, aké sú napríklad v Alpách, sa objavujú až začiatkom júna. Zimujú v tečúcich vodách, bahnitých dutinách alebo vo vrstvách rozkladajúceho sa lístia a bahna na dne rybníkov alebo jazier primárne s prúdom. Príjem kyslíka cez kožu postačuje na potreby počas hibernovania chladných a nehybných žiab.[11][12][19]
Na začiatku jari je hypofýza stimulovaná zmenami vonkajších faktorov, ako sú zrážky, dĺžka dna a teplota, a tvoria sa hormóny, ktoré naopak stimulujú produkciu pohlavných buniek – vajíčka u samíc a spermie u samcov. Samcovi napučnie palcový páriaci mozoľ a stmavne.[20] Samičkám sa na koži bokov a chrbta vytvoria malé drsné bradavičky. Samcom zmodrie hruď a okolie hrdla.[21]
Rozmnožujú sa v plytkých, stálych, sladkých vodách, ako sú rybníky. Párenie sa začína v období medzi marcom a koncom júna, ale väčšinou v apríli (vo väčšej časti svojho rozšírenia).[12] Dospelé jedince sa zhromažďujú v rybníkoch, kde samci súťažia o samice. Rituál zahŕňa hlučné vokalizácie (kvákanie) veľkou skupinou samcov. Samce vydávajú pomerne slabé volanie pomocou rezonančných mechúrikov. Samice sú priťahované k samcom, ktorí produkujú najhlasnejšie a najdlhšie volania. Samice vstúpia do vody, k zhromaždeným samcom, ktorí sa ich snažia uchopiť prednými končatinami. Rozmnožujú sa „explozívne“, koncentruje sa veľké množstvo jedincov, samce môžu v zápale uchopiť aj niečo podobného rozmeru, ako napríklad kus dreva.[5] Úspešný samec vystúpi sa samičí chrbát a zakliesni sa pod jej prednými končatinami v pozícii známej ako amplexus. V tejto pozícii mu pomáha aj palcový páriaci mozoľ. Odkopne všetkých ostatných samcov, ktorí sa ju pokúšajú uchopiť.[20] Potom zostane pripevnený v tejto polohe, až kým samica nenakladie svoje vajcia, ktoré oplodňuje postriekaním spermiami počas vypúšťania z kloaky.[11] Rituály sú vykonávané v priebehu dňa aj noci, ale pária sa zvyčajne v noci. Samice kladú od 1 000 do 2 000 vajíčok, ktoré plávajú vo veľkých zhlukoch blízko vodnej hladiny.[11][22] Najväčšie samice môžu naklásť až 4 000 vajíčok.[21] Vajíčka sú takmer celé čierne a obalené priehľadným želé. Veľkosť vajíčka je 1,7 až 2,8 mm; želé má priemer 8 až 10 mm. Po oplodnení sa pár oddelí, samice opustia vodu a samce sa pokúsia nájsť ďalšiu samicu. V priebehu troch alebo štyroch dní všetky samice nakladú vajcia a opustia vodu, samce sa rozptýlia.[20]
Rovnako ako u iných druhov obojživelníkov je rýchlosť vývinu žubrienok a vajíčok ovplyvnená teplotou, pričom pri vyšších teplotách sa vyvíjajú rýchlejšie ako pri nižších teplotách.[23] Zhluky čiernych vajíčok a žubrienok pomáhajú ohriať vodu a zrýchliť tak ich vývoj.[21] Občas sa stáva, že vajíčka aj zamrznú, čo ich vývoj spomalí.[6] Žubrienky veľké 6 až 9 mm sa liahnu po niekoľkých dňoch až štyroch týždňoch v závislosti od teploty. Mladé žubrienky sú prevažne bylinožravé, kŕmia sa riasami, detritom, rastlinami a niektorými malými bezstavovcami. Ale hneď ako sa im vyvinú zadné nohy, sú úplne mäsožravé, kŕmia sa malými vodnými živočíchmi alebo dokonca aj inými žubrienkami, keď je nedostatok potravy. Väčšie žubrienky vylučujú do vody chemické látky, ktoré výrazne brzdia vývoj menších žubrienok (obmedzuje vlastný druh aj iné druhy).[21] Do suchozemského štádia sa žubrienky vyvinú za dva a pol až tri mesiace.
Dvojročné až trojročné (za nepriaznivých podmienok aj štvorročné) žaby sa stanú sexuálne aktívne, čím zvýšia svoju telesnú hmotnosť, a to najmä v prvom roku života po prechode. V priemere sú samce viac sexuálne aktívne ako samice rovnakého veku.
Mladé žaby sa živia bezstavovcami na súši aj vo vode, ale ich stravovacie návyky sa počas života výrazne menia a staršie žaby jedávajú iba na súši.[11] Dospelé žaby sa budú živiť akýmkoľvek bezstavovcom s vhodnou veľkosťou, svoju korisť chytajú do svojich dlhých lepkavých jazykov[11], ale počas krátkeho obdobia párenia sa vôbec nekŕmia.[11] Preferujú hmyz (najmä muchy),[12] slimáky, slizniaky a červy.[11]
Sú náchylné na množstvo chorôb, napr. na vírusy z rodu Ranavirus a parazitickú hubu Batrachochytrium dendrobatidis, ktoré sa podieľajú na úbytku obojživelníkov na celom svete.[24] Strata prirodzeného prostredia a účinok týchto chorôb v posledných rokoch spôsobil pokles populácie v celej Európe[24]. Na červenom zozname IUCN je kategorizovaný ako najmenej ohrozený druh (LC)[2].
Žubrienky sú lovené rybami, chrobákmi, larvami vážok a vtákmi. Dospelé žaby majú mnoho predátorov, vrátane bocianov, dravých vtákov, vrán, čajok, kačíc, rybárikov, volaviek, kún, lasíc, tchorov, jazvecov, vydier a hadov. Niektoré žaby ulovia (ale zriedkavo zjedia) domáce mačky. Veľké počty sú zabité na cestách motorovými vozidlami.[27]
Pred predátormi môže použiť obrannú reakciu zvanú imobilita, keď znehybnie.[28]
Najstaršie fosílne nálezy skokana hnedého v strednej Európe sa datujú od neskorého pliocénu asi pred dvoma miliónmi rokmi. Bol nájdený fosilizovaný jedinec v bahne blízko obce Kaltensundheim v Nemecku spolu s pozostatkami mamutov (Mammut borsoni). Pre pleistocén je skokan hnedý jedným z najbežnejších fosílnych nálezov žiab - nielen z teplého obdobia, ale aj z chladného obdobia a dokonca aj z vysokej fázy doby ľadovej (v oblasti bez ľadu).[29]
Archeologické nálezy v oblasti Kutnej Hory v Česku dokazujú, že už prehistorická ľudská populácia tohto regiónu jedla žabie stehienka. Dôkazom je približne 700 nájdených kostí týchto zvierat.[30]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Common frog na anglickej Wikipédii a Grasfrosch na nemeckej Wikipédii.
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Skokan hnedý
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Skokan hnedý
Skokan hnedý (Rana temporaria) je druh európskej žaby.
Je to obojživelník z čeľade skokanovité, nachádzajúci sa vo väčšine Európy na severe v Škandinávii a na východe v Urale, s výnimkou väčšiny Pyrenejského polostrova, južného Talianska a južného Balkánu. Najzápadnejšou hranicou výskytu je Írsko, kde sa dlho a nesprávne predpokladalo, že je to introdukovaný druh. Nachádza sa aj v Ázii a na východ do Japonska.
Má tri odlišné štádiá vývinu – žubrienka, suchozemské mláďa a dospelý jedinec. Majú korpulentné telá so zaobleným pyskom, nožičkami a krátkymi (vzhľadom na ostatné druhy skokanov) zadnými končatinami prispôsobenými na pohyb vo vode a vyskakovanie na pevninu. Často sú zamieňané s ropuchou bradavičnatou (Bufo bufo), ale skokany sa dajú ľahko rozoznať, pretože majú dlhšie nohy, skáču a majú vlhkú pokožku, zatiaľ čo ropuchy sa plazia a majú suchú, bradavicami posiatu pokožku. Vajíčka týchto dvoch druhov sa tiež líšia v tom, že skokany ich majú v zhlukoch, a ropuchy ich kladú v dlhých reťazcoch. Skokany hnedé vylučujú na koži temporin, dechtu podobnú zmes peptidov s antibakteriálnym účinkom. Pomenovaný je podľa tmavých škvŕn na boku hlavy z lat. tempora = spánky, sluchy.
Skokan hnedý a skokan zelený sa chovajú a lovia pre mäso, pretože napr. vo Francúzsku a v Ázii sú žabie stehienka delikatesou.
