El toromiro (Sophora toromiro) és una espècie d'arbre endèmic de l'illa de Pasqua, a 3.800 km a l'oest de la costa de Xile, de la subfamília Faboideae, abans abundant però que s'ha extingit en el seu medi natural. En el gènere Sophora es troben unes 40 espècies d'arbres, arbusts o plantes herbàcies de diversos anys de període vegetatiu, a les regions càlides del planeta (els tròpics i els subtròpics).[1]
A finals del segle XVIII, l'illa de Pasqua era una parada obligada per a les expedicions de l'hemisferi sud. Aviat, l'ésser humà va descobrir les utilitats d'aquest arbre tan abundant a l'illa. L'ús de la fusta i la introducció d'herbívors va fer que s'extingís.
L'any 1934, una expedició de vulcanòlegs va descobrir-ne el darrer exemplar en un cràter situat en una zona pràcticament inaccessible. L'any 1956, un explorador norueg, Thor Heyerdahl, va recollir esqueixos i llavors d'aquest únic exemplar i els va dipositar al Jardí Botànic de Göteborg, a Suècia. Va ser l'última persona a veure aquesta espècie al seu hàbitat natural. Sortosament, el material recollit va germinar amb èxit i les noves llavors es van distribuir per diversos Jardins Botànics del món. Actualment, molts jardins mostren aquesta espècie en les seves col·leccions. Aquest material recuperat, juntament amb la informació d'estudis de conservació, va permetre tornar a plantar aquesta espècie a l'illa de Pasqua. La reintroducció es va fer des del Ministeri d'Agricultura de Xile a partir de les llavors d'un únic individu conreat al Jardí Botànic de Christchurch, a Nova Zelanda.
El toromiro (Sophora toromiro) és una espècie d'arbre endèmic de l'illa de Pasqua, a 3.800 km a l'oest de la costa de Xile, de la subfamília Faboideae, abans abundant però que s'ha extingit en el seu medi natural. En el gènere Sophora es troben unes 40 espècies d'arbres, arbusts o plantes herbàcies de diversos anys de període vegetatiu, a les regions càlides del planeta (els tròpics i els subtròpics).
A finals del segle XVIII, l'illa de Pasqua era una parada obligada per a les expedicions de l'hemisferi sud. Aviat, l'ésser humà va descobrir les utilitats d'aquest arbre tan abundant a l'illa. L'ús de la fusta i la introducció d'herbívors va fer que s'extingís.
L'any 1934, una expedició de vulcanòlegs va descobrir-ne el darrer exemplar en un cràter situat en una zona pràcticament inaccessible. L'any 1956, un explorador norueg, Thor Heyerdahl, va recollir esqueixos i llavors d'aquest únic exemplar i els va dipositar al Jardí Botànic de Göteborg, a Suècia. Va ser l'última persona a veure aquesta espècie al seu hàbitat natural. Sortosament, el material recollit va germinar amb èxit i les noves llavors es van distribuir per diversos Jardins Botànics del món. Actualment, molts jardins mostren aquesta espècie en les seves col·leccions. Aquest material recuperat, juntament amb la informació d'estudis de conservació, va permetre tornar a plantar aquesta espècie a l'illa de Pasqua. La reintroducció es va fer des del Ministeri d'Agricultura de Xile a partir de les llavors d'un únic individu conreat al Jardí Botànic de Christchurch, a Nova Zelanda.
Jerlín toromiro (Sophora toromiro) je druh stromu z čeledi bobovité, který byl v minulosti běžně rozšířený na Velikonočním ostrově, avšak dnes je již v přírodě vyhynulý.
Jerlín toromiro je keř nebo strom dosahující výšky až 5 m. Hlavní kmen má průměr 10–20 cm. Kůra je načervenale hnědá, podélně rozpraskaná. Listy jsou 4,2 až 7,4 cm dlouhé, lichozpeřené, řapík 0,5 až 0,9 cm dlouhý. Květy jsou 1,5 až 3 cm dlouhé, žluté barvy.
Toromiro, který byl běžným stromem na Velikonočním ostrově, ale v důsledku odlesnění ostrova, které tam proběhlo do 18. století byl vykácen. Později ve volné přírodě zcela vyhynul. Dnes přežívá několik exemplářů pouze v botanických zahradách. Thor Heyerdahl v 60. letech 20. století sesbíral několik semen stromu, předtím, než byl údajný poslední exemplář na ostrově pokácen. Královské botanické zahrady v Kew spolu s Göteborskou botanickou zahradou zahájily společný vědecký projekt znovurozšíření tohoto druhu na Velikonočním ostrově.
Obrázky, zvuky či videa k tématu jerlín toromiro ve Wikimedia Commons
Jerlín toromiro (Sophora toromiro) je druh stromu z čeledi bobovité, který byl v minulosti běžně rozšířený na Velikonočním ostrově, avšak dnes je již v přírodě vyhynulý.
Der Toromiro (Sophora toromiro) ist eine Pflanzenart aus der Gattung der Schnurbäume (Sophora) in der Unterfamilie der Schmetterlingsblütler (Faboideae). Diese seltene Art, die zeitweise als ausgestorben galt, ist ein Endemit auf der Osterinsel.[1]
Der Toromiro ist ein langsam wachsender, kleiner Baum oder Strauch mit einer Wuchshöhe von vermutlich bis zu 3 Metern. „Es ist unklar, ob der Toromiro ein Strauch ist oder nach einiger Zeit zu einem Baum heranwächst (wie zum Beispiel die nah verwandten, bis 10 Meter Wuchshöhe erreichenden Arten Sophora microphylla und Sophora tetraptera).“[2] Wie aus den wenigen erhaltenen Schnitzereien in den Völkerkundemuseen zu schließen ist, kann der Hauptstamm einen Durchmesser von bis zu 30 Zentimetern erreichen, möglicherweise auch mehr. Die grau-braune Rinde ist glatt, aber dicht mit kleinen, hellgrau erscheinenden Rissen bedeckt. Die unpaarig gefiederten Laubblätter besitzen an der Unterseite und den Blattstielen eine feine, silbergraue Behaarung, die jedoch nur in der Vergrößerung erkennbar ist; sie lässt die Blattunterseite heller erscheinen. Die hellgrünen Einzelblättchen sind etwa 5 Millimeter lang und oval.
Die einzelstehenden, gelben Blüten sind etwa 2 Zentimeter lang und besitzen zehn Staubblätter. Die bis zu 10 Zentimeter langen Hülsenfrüchte enthalten jeweils vier bis fünf Samen.[3]
Archäobotanische Untersuchungen der University of Reading, Großbritannien, lassen den Schluss zu, dass Sophora toromiro ursprünglich im Unterholz in den Randbereichen der einst ausgedehnten Palmwälder auf der Osterinsel wuchs.[4]
Die erste schriftliche Erwähnung des Toromiro verdanken wir Georg Forster, der diese Pflanzenart als Teilnehmer der zweiten Südseereise von James Cook (1772 bis 1775) auf der Osterinsel entdeckte:[5]
„Obwohl wir einige Male gerastet hatten, konnten wir schließlich den Gipfel des Hügels erreichen, von dem wir die westliche See und das ankernde Schiff sahen. Der Hügel war mit buschiger Mimosa [Forster hielt den Toromiro für eine Mimose] bedeckt, die hier zu einer Höhe von acht oder neun Fuß wuchs, und einige der Stämme hatten etwa die Dicke eines männlichen Oberarmes.“
Forster sammelte Pflanzenteile für das Herbarium des British Museum of Natural History, die sich noch heute in dieser Sammlung befinden.
Der französische Entdecker Jean-François de La Pérouse, der 1786 die Osterinsel besuchte, schreibt:[6]
„Hie und da wächst zwar die Mimosa, aber nur in einzelnen dünnen Sträuchern, deren stärkste Zweige nie über drei Zoll im Diameter haben.“
Der Zahlmeister William Thomson, der 1886 an Bord des amerikanischen Schiffes Mohican die Osterinsel besuchte, berichtete von einer bereits weitgehend zerstörten Flora als Folge des Verbisses von Haustieren:[7]
„An verschiedenen Plätzen . . . fanden wir kleine Ansammlungen von Edwardsia [Thompson verwendet den veralteten Gattungsnamen „Edwardsia“ für den Toromiro], Broussonetia und Hibiscus, aber alle waren tot, all ihre Rinde war von den Schafherden abgebissen worden, die über die ganze Insel streunten. Keiner dieser Bäume war höher als 10 Fuß und der dickste Stamm, den wir fanden, hatte gerade mal 5 Zoll im Durchmesser.“
Der Archäologe Alfred Métraux fotografierte 1935 einen der letzten, zu diesem Zeitpunkt beinahe schon ausgestorbenen Toromiro im unteren Hangbereich des Kraters Rano Kao. Das Schwarz-Weiß-Foto befindet sich heute im Archiv des Musée de l’Homme in Paris. Es zeigt (mit einer hockenden Frau als Vergleichsmaßstab) eine buschig wachsende, noch dicht belaubte Pflanze von etwa zwei Metern Höhe mit mehreren Stämmchen, die eine maximale Dicke von schätzungsweise 20 cm haben.
Der Botaniker Efrain Volovsky sammelte 1953 für den Botanischen Garten der Universität Viña del Mar Herbarbelege und beschreibt die Pflanzenart im Rano Kao – vermutlich dieselbe, die Métraux gesehen hatte – als einen Baum von 3 m Höhe und 25 cm Stammdurchmesser.
Der Legende nach wurde der Toromiro-Baum von Hotu Matua auf die Osterinsel gebracht. Sophora toromiro wurde aber in archäobotanischen Pollenanalysen der Osterinsel bereits vor 35.000 Jahren nachgewiesen, sodass als gesichert gelten kann, dass sich die Pflanze ohne menschlichen Einfluss auf der Osterinsel angesiedelt hat.[8] Ein naher Verwandter des Toromiro, Sophora cassioides (Synonyme: Edwardsia cassioides Phil., Sophora microphylla Ait.), ist heute noch in Chile verbreitet. Die Samen vieler Sophora-Arten überstehen auch einen längeren Aufenthalt im Salzwasser, sodass die natürliche Verbreitung durch Meeresströmungen, ausgehend vom chilenischen Festland, anzunehmen ist.
Das harte und feinporige, mit zunehmender Alterung tiefrot nachdunkelnde Holz wurde in der Osterinsel-Kultur vielfältig genutzt, als Baumaterial, zur Herstellung von häuslichen Gebrauchsartikeln und Waffen, aber überwiegend als Grundmaterial für rituelle Schnitzereien (Moai-Holzfiguren, Rei-Miro, Ao und Rapa sowie Zeremonialstäbe und -keulen). Die intensive menschliche Nutzung trug vermutlich bereits vor der Ankunft der Europäer zum Niedergang der Art bei. Als im 19. und 20. Jahrhundert die Osterinsel für ein britisch-chilenisches Firmenkonsortium intensiv als Viehweide genutzt wurde, erlosch der Bestand vollends, da die von den Europäern eingebrachten Haustiere die Rinde der Bäume und Sträucher abweideten. Thor Heyerdahl brachte bei seiner Osterinsel-Expedition (1955/56) Samen des vermutlich letzten erhaltenen Toromiro-Baumes aus dem Krater des Rano Kau nach Europa (möglicherweise dasselbe Exemplar, das Métraux zwanzig Jahre zuvor fotografiert hatte).[9] Nach Heyerdahls Schilderung war die Pflanze stark geschädigt und fast aller Äste beraubt.
Thor Heyerdahl sandte die im Rano Kao gesammelten sechs oder sieben Samen nach Schweden, wo sie nach einigen Umwegen dem Botanischen Garten in Göteborg übergeben wurden. Erst drei Jahre nach der Ankunft versuchte man daraus Pflanzen zu ziehen. Fünf Samen konnten im folgenden Jahr zum Keimen gebracht werden.[10] Aus Stecklingen wurden weitere Pflanzenexemplare gewonnen, die an andere Botanische Gärten weitergegeben, dort aufgezogen und vermehrt wurden. Lange Zeit befand sich der einzige auf der Osterinsel wachsende Toromiro im Garten des Gouverneurs, welches ein aus dem Botanischen Garten in Viña del Mar importiertes kleines Exemplar war.
Im Botanischen Garten Bonn wurde 1988 ein Exemplar wiederentdeckt, das vermutlich aus dem Bestand von Göteborg aus den Jahren 1972–1975 stammte.[11][12] Die Pflanze ist inzwischen ca. 1,5 m hoch und wurde schon vielfach vermehrt. Im Winter werden die Bäumchen in einem kühlen Gewächshaus bei 10 bis 15 °C gehalten, in der frostfreien Zeit im Freien. Der Toromiro gedeiht am besten in einem kalkarmen, leicht sauren Boden.
1993 wurde die Toromiro Management Group gegründet, deren Ziel es war, Toromiros wieder auf der Osterinsel anzusiedeln. Ihr gehörten die Botanischen Gärten in Bonn, Göteborg und der Kew Garden bei London sowie die chilenische Forstbehörde (CONAF) und weitere Experten an. 1995 wurden 180 Jungpflanzen aus den Botanischen Gärten in Bonn und Göteborg zurückgebracht und der chilenischen Forstbehörde übergeben. Offenbar starben viele der Pflanzen in der Quarantäne an einer Pilzinfektion, doch überlebten mehrere Exemplare, die bislang gut gedeihen.[13] Ob die vollständige Wiederansiedlung jemals gelingen würde, galt wegen der schmalen genetischen Basis als unsicher.[14] Allerdings gibt es inzwischen aufgrund des fortgesetzten Wiederansiedlungsprogramms mehr als 1000 Exemplare des Toromiro auf der Osterinsel, wodurch sein Überleben sehr wahrscheinlich wird.[15]
1990 gelang es der französischen Botanikerin Catherine Orliac an Holzproben aus Göteborg die Zellstruktur des Toromiro mikroskopisch zu identifizieren, sodass nunmehr die Echtheit von Kunstobjekten der Osterinsel zweifelsfrei nachzuweisen ist.[16]
Der Toromiro (Sophora toromiro) ist eine Pflanzenart aus der Gattung der Schnurbäume (Sophora) in der Unterfamilie der Schmetterlingsblütler (Faboideae). Diese seltene Art, die zeitweise als ausgestorben galt, ist ein Endemit auf der Osterinsel.
Sophora toromiro, synoniem: Edwardsia toromiro, is e boomsôorte van de familie Fabaceae ofkomstig van Poaseyland. Deur 't vele kapp'n van de busschn ip 't eyland in de 17e êeuwe kwam de Toromiro zeldzoam en is de plante uutendelyk uutgestorvn in 't wild.
Sophora toromiro, synoniem: Edwardsia toromiro, is e boomsôorte van de familie Fabaceae ofkomstig van Poaseyland. Deur 't vele kapp'n van de busschn ip 't eyland in de 17e êeuwe kwam de Toromiro zeldzoam en is de plante uutendelyk uutgestorvn in 't wild.
Sophora toromiro, commonly known as toromiro, is a species of flowering tree in the legume family, Fabaceae, that is endemic to Easter Island.
Heavy deforestation had eliminated most of the island's forests by the first half of the 17th century, and the once common toromiro became rare and ultimately extinct in the wild in the 1960s.[2] Local tradition has it that the rongorongo tablets of Easter Island are made of toromiro. However, all tablets of native wood tested by modern methods have turned out to be Thespesia populnea, known as miro or milo in some Polynesian languages.[2] David Attenborough describes the timber from which a small wooden male sculpture in his possession is made, having been identified by Kew Gardens as Sophora toromiro.[3]
The tree is being reintroduced to the island in a scientific project partly led jointly by the Royal Botanic Gardens, Kew and the Gothenburg Botanical Garden, where the only remaining plants of this species with a documented origin were propagated in the 1960s from seeds collected from a single tree by Thor Heyerdahl. It is sometimes claimed that all toromiro trees are derived from this single individual, but research has determined that at least one other tree's descendants survive.[4]
The Jardin du Val Rahmeh, a botanical garden in Menton in the south of France, is dedicated to the acclimatization and conservation of rare species, including Sophora toromiro.
Sophora toromiro, commonly known as toromiro, is a species of flowering tree in the legume family, Fabaceae, that is endemic to Easter Island.
Sophora toromiro flower
Sophora toromiro[1] estas endemia arbo de Paskinsulo, nun formortinta en sia natura medio. La lignaj skulptaĵoj ne estis faritaj el ĉi tiu arbo. Pluraj specioj estas nomataj miro sur la Paskinsulo.[2]
Sophora toromiro estas endemia arbo de Paskinsulo, nun formortinta en sia natura medio. La lignaj skulptaĵoj ne estis faritaj el ĉi tiu arbo. Pluraj specioj estas nomataj miro sur la Paskinsulo.
El toromiro (Sophora toromiro (Phil.) Skottsb. ) es una especie arbórea endémica de la Isla de Pascua, ahora extinta en su medio natural.[2][3][4]
El toromiro es un arbusto, de unos tres metros de altura, en el que el tronco principal puede alcanzar un grosor de unos 50 cm.
Esta especie tiene hojas alternas de 4,5 a 10 cm de longitud, que poseen un peciolo corto, imparipinnadas con 8 a 12 pares de folíolos. El raquis y raquilla de las ramas jóvenes densamente piloso, pecíolo de 3 a 5 mm y los foliolos subsésiles, elípticos a ovados, más o menos pilosos por el envés, escasamente piloso por el haz, generalmente sobre el nervio central, pelos blanquecinos a parduzcos.
Las flores se agrupan en racimos pedicelados, con pocas flores, y con el cáliz en forma de cúpula, de 0,5 a 1 cm de largo con 5 lóbulos amplios triangulares y pilosos, la corola con 5 pétalos amarillos de 2 cm de longitud. Con 10 estambres, libres, con filamento de unos 2 cm de largo, anteras de 1,2 a 1,3 mm de largo. Ovario estipitado con un estilo levemente curvado.
El fruto en legumbre con 1 a 6 semillas, partes fértiles aladas. Las semillas con forma elipsoide u ovoide, son amarillentas de ombligo oscuro, de 4 a 5 mm de largo.
La primera mención escrita describiendo el toromiro fue de Georg Forster, la planta fue descubierta en la isla de Pascua, durante el segundo viaje por los mares del sur (1772 a 1775) de James Cook.
Forster describe esta planta como un arbusto de Mimosa que crece hasta una altura de 3 metros en grandes masas en la totalidad de la isla. Recolectó partes de la planta para el Herbario del Natural History Museum de Londres, que aún se encuentran en la colección.
La madera dura del toromiro tenía numerosas aplicaciones en la cultura de la isla de Pascua, como material de construcción y para la producción de los artículos domésticos de consumo, pero predominante como materia prima para sus rituales (Moai Kavakava, Rei-Miro). Sin embargo la investigación arqueológica moderna consigna una especie de Thespesia (en rapanui "mako‘i") como fuente de materia prima para los artefactos domésticos.[5] El uso humano intensivo contribuyó probablemente a su declive, aunque fue sobre todo en los siglos XVIII y XIX cuando fue utilizado de modo intensivo como alimento por los animales domésticos traídos por los europeos, que se alimentaban de las hojas y troncos del toromiro.
William Thomson, quien visitó la isla de Pascua en 1886 a bordo del barco Mohican con bandera estadounidense, informó ver rodales de toromiro y de que una gran extensión había sido destruida a consecuencia del ramoneo de los animales domésticos, ya que en este tiempo pastaban unas 20 000 ovejas en la isla.
Francisco Fuentes, Jefe de la Sección de Botánica del Museo Nacional de Historia Natural de Chile, encontró en 1911 un único ejemplar, del cual dio noticias a Carl Skottsberg sobre su ubicación. Este visitó en 1917 este único ejemplar, colectando muestras y semillas, con las cuales describió la especie.
El arqueólogo Alfred Métraux fotografió entre 1934-35 este último ejemplar, en el cráter Rano Kau, donde grandes peñascos lo protegían del ganado.
Este último espécimen de Sophora toromiro en la isla, murió en 1960, quedando solamente unos pocos ejemplares desperdigados en unos pocos jardines botánicos y en jardines privados.
Documentalmente, se habla de dos colectas de semillas, una realizada por Efraín Volosky y otra realizada por Thor Heyerdahl.
En 1953 Efraín Volosky colectó semillas que provenían del único ejemplar de la especie existente en la isla (el mismo espécimen que Métraux había fotografiado 20 años antes), y las envió al continente. Algunas de ellas se llevaron al Jardín Botánico Nacional de Chile, en Viña del Mar, donde su administrador, Patricio Montaldo, las hizo germinar en 1956. De allí se obtuvo una sola planta madre, crecida en malas condiciones. De las semillas producidas por ésta, en 1992 se hicieron germinar 100, lográndose 98 plantas. De ellas, 9 se llevaron a Isla de Pascua y el resto se repartieron entre Santiago (Maipú), la Universidad de Concepción (Concepción), el Arboretum de la Universidad Austral de Chile, y el vivero que hay en la isla de Pascua para cruzamientos con otras plantas que vayan llegando.
Las semillas del árbol de Toromiro recogidas en el cráter de Rano Kau por Thor Heyerdahl en su expedición a la isla de Pascua de (1955 a 1956), fueron llevadas a Europa, y corresponden a una única vaina; de la cual se extrajeron semillas, siendo germinadas y cultivadas por el Jardín Botánico de Gotemburgo. Allí se consiguieron dos plantas madre que produjeron semillas y de las que se obtuvieron plantas. De estas, 63 fueron trasladadas a Isla de Pascua en mayo de 1995, pero lamentablemente todas murieron.
En el Jardín Botánico de la Universidad de Bonn, se encuentra un ejemplar de unos 40 años de edad, el cual coincide por ADN con las muestras de Gotemburgo, por lo que se supone que es un "clon" de esa colección.
Existe además, un tercer grupo de toromiros, correspondientes al Jardín botánico de Melbourne, en Australia. Se señalan como recibidas sus semillas desde Inglaterra. En esta colección está el único toromiro que no desciende del último solitario ejemplar, del Volcán "Rano Kau".
En la actualidad en Chile, hay unos 33 ejemplares adultos de la especie, en el Jardín Botánico Nacional (32 en la colección de isla de pascua y uno en el invernadero Otto Zoellner) y 156 Toromiros injertados en Sophora cassioides, en la Reserva Nacional Lago Peñuelas. En un esfuerzo por producir semillas, que permitan investigar y en el futuro, poder reintroducir la especie.
Uno de los principales problemas que enfrenta la especie, es la presencia de los llamados "falsos toromiros", muy comunes de hallar en los viveros de Chile y que incluso se cultivan en Jardines botánicos, como el de Barcelona en España, el de Montreal en Canadá o el de Brest en Francia. Ello se debe al error cometido por Mike Maunder, al catalogar la "linea Titze" como toromiros verdaderos de los cuales no se sabe exactamente su origen; lo cual ha sido refutado por análisis genéticos posteriores los cuales afirman que se podría tratar de una especie injertada.
La reproducción del toromiro, se realiza en invierno, sumergiendo las semillas en agua caliente a 70 grados Celsius. Se dejan enfriar, se espera dos días para que aumenten de volumen, y se siembran en suelo de buen drenaje (de arena y tierra vegetal). Al resto de las semillas, se las vuelve a sumergir en agua caliente a 70 grados celsius.
.jpg)
.jpg)
uicn
El toromiro (Sophora toromiro (Phil.) Skottsb. ) es una especie arbórea endémica de la Isla de Pascua, ahora extinta en su medio natural.
Lihavõttesaare keepuu (Sophora toromiro) on keepuu perekonda, liblikõieliste sugukonda kuuluv liik puid.
See liik on Lihavõttesaare endeem.
Lihavõttesaare keepuust laudu kasutati rongorongos kirjutamiseks.
Toromirohelmipalko (Sophora toromiro) on hernekasveihin kuuluva puu, joka kasvoi endeemisenä Chileen kuuluvalla Tyynenmeren Pääsiäissaarella. Laji on hävinnyt luonnonvaraisena sukupuuttoon.
Toromirohelmipalko oli alun perin saaren pääpuulaji, mutta taantui polynesialaiskansan tuhottua Pääsiäissaaren metsät noin 1600-luvulla. Saaren viimeinen puu hävisi 1930-luvulla. Lajin harvat jäljellä olevat yksilöt kasvavat nyt kasvitieteellisissä puutarhoissa, muun muassa Lontoon Kew Gardensissa.
Toromirohelmipalko (Sophora toromiro) on hernekasveihin kuuluva puu, joka kasvoi endeemisenä Chileen kuuluvalla Tyynenmeren Pääsiäissaarella. Laji on hävinnyt luonnonvaraisena sukupuuttoon.
Toromirohelmipalko oli alun perin saaren pääpuulaji, mutta taantui polynesialaiskansan tuhottua Pääsiäissaaren metsät noin 1600-luvulla. Saaren viimeinen puu hävisi 1930-luvulla. Lajin harvat jäljellä olevat yksilöt kasvavat nyt kasvitieteellisissä puutarhoissa, muun muassa Lontoon Kew Gardensissa.
Sophora toromiro est une espèce d'arbre de la famille des Fabaceae originaire de l'île de Pâques. La première mention du toromiro a été faite par Foster en 1774. Auparavant, James Cook durant son second voyage signala que dans les monts de l'île de Pâques croissait un « mimosa » de 2,7 à 3 m de hauteur et que certains pieds avaient des troncs de 20 à 30 cm de diamètre.
Cette espèce d'arbre avait disparu de son biome d'origine dans la seconde moitié du XXe siècle. Le dernier arbre indigène aurait disparu en 1962, victime du surpâturage des élevages ovins de l'île, mais des spécimens ont survécu dans des jardins botaniques et certaines résidences privées. Une réintroduction dans le milieu d'origine est en cours sous l'égide du Toromiro Management Group (TMG), regroupant les jardins botaniques britanniques de Kew et le jardin botanique suédois de Göteborg. Le TMG a été créé en 1994.
Le toromiro est un arbuste, de trois mètres de haut, le tronc principal peut atteindre 50 cm de diamètre. Il possède des feuilles alternes de 4,5 à 10 cm de longueur, qui possèdent un pétiole court, imparipennées avec 8 à 12 paires de folioles. Le rachis des jeunes branches est densément tomenteux, les pétioles mesurent de 3 à 5 mm et les folioles sont sub-sessiles, elliptiques ou ovales, plus ou moins tomenteuses sur l'envers, faiblement pileuses à l'avers, généralement sur la nervure centrale, avec des poils blanchâtres à brunâtres.
Les fleurs forment des grappes, avec peu de fleurs. Calice en forme de cupule, de 0,5 à 1 cm de longueur avec 5 larges lobes triangulaires et tomenteux. Corole avec 5 pétales jaunes de 2 cm de longueur. Etamines libres, avec un filet de 2 cm de long. Anthères de 1,2 à 1,3 mm de long. Ovaire supère avec un style légèrement courbé.
Le fruit est une gousse contenant 1 à 6 graines fertiles ailées. Les graines sont de forme ellipsoïde ou ovoïde.
Actuellement le CONAF et le jardin botanique national du Chili se trouvent engagés dans un plan de réintroduction du toromiro dans son habitat naturel. À cet effet, dans le jardin botanique national, une ombrière a été construite avec des fonds en partie apportés par le jardin botanique royal de Kew, pour y placer des spécimens de toromiro qui permettront de réaliser des expériences scientifiques, comme des croisements afin d'augmenter la variabilité génétique, et maintenir des clones de chacun des individus existant des différents jardins du monde.
En 1953, Efraín Volosky collecta des graines provenant de l'unique exemplaire existant alors sur l'île (probablement le spécimen qu'avait photographié Métraux vingt ans auparavant) et les envoya sur le continent. Certaines d'entre elles furent envoyées au Jardin botanique national du Chili (Viña del Mar), où Patricio Montaldo (administrateur du jardin) les fit germer en 1956. Montaldo obtint ainsi une seule plante mère qui poussa dans de mauvaises conditions. Parmi les graines issues de ce pied, en 1992, on en a fait germer 100, ce qui a permis l'obtention de 98 plantes. Parmi elles, 9 ont été envoyées à l'île de Pâques et le reste a été réparti entre Santiago (Maipú), l'Université de Concepción (Concepción), l'Arboretum de l'Université australe du Chili, et la pépinière qui existe dans l'île de Pâques pour le croisement avec d'autres plants qui arrivaient peu à peu.
Les graines du toromiro qui avaient été identifiées dans le cratère Rano Kau par Thor Heyerdahl durant son expédition sur l'île de Pâques (1955 - 1956) ont été emmenées en Europe. Une fois germées et cultivées par le jardin botanique de Göteborg, ce dernier obtint deux pieds-mères qui produisirent des graines. De ces graines furent obtenues d'autres plantes. De celles-ci, 63 d'entre elles furent transférées à l'île de Pâques en mai 1995.
Sophora toromiro est une espèce d'arbre de la famille des Fabaceae originaire de l'île de Pâques. La première mention du toromiro a été faite par Foster en 1774. Auparavant, James Cook durant son second voyage signala que dans les monts de l'île de Pâques croissait un « mimosa » de 2,7 à 3 m de hauteur et que certains pieds avaient des troncs de 20 à 30 cm de diamètre.
Cette espèce d'arbre avait disparu de son biome d'origine dans la seconde moitié du XXe siècle. Le dernier arbre indigène aurait disparu en 1962, victime du surpâturage des élevages ovins de l'île, mais des spécimens ont survécu dans des jardins botaniques et certaines résidences privées. Une réintroduction dans le milieu d'origine est en cours sous l'égide du Toromiro Management Group (TMG), regroupant les jardins botaniques britanniques de Kew et le jardin botanique suédois de Göteborg. Le TMG a été créé en 1994.
Il toromiro (Sophora toromiro Skottsb.) è una pianta della famiglia delle Fabacee[2], originaria dell'Isola di Pasqua, in Cile.
La specie è considerata estinta in natura[1]. L'ultimo albero sopravvissuto in natura è stato registrato da Skottsberg nel 1917 all'interno del cratere Ranu Kau. Attualmente è in corso un programma di riproduzione e reintroduzione in natura a partire da pochi individui vivi ospitati da giardini botanici.
Il toromiro (Sophora toromiro Skottsb.) è una pianta della famiglia delle Fabacee, originaria dell'Isola di Pasqua, in Cile.
De toromiro (Sophora toromiro) is een kleine boom die endemisch was op Paaseiland. Op de Rode Lijst van de IUCN is de soort geclassificeerd als uitgestorven in het wild.
Het is een struik of tot 5 m hoge boom met een 10-50 cm dikke stam en een roodachtige, in de lengterichting gegroefde schors. De bladeren zijn 4,2-7,4 cm lang en zijn oneven geveerd in 1,0-1,5 × 0,3-0,5 cm grote, smal-ovale, gele tot heldergroene, wit be haarde deelblaadjes De bloemen groeien in bladokselstandige trossen en zijn 1,5-3 cm lang en hebben een gele, circa 2,7 × 1,8 cm grote bloemkroon. In het midden van de bloem bevinden zich tien meeldraden en een vruchtbeginsel. De peulvruchten (in cultuur nooit waargenomen) die na bestuiving worden gevormd, zijn tot 10 cm lang, bruin van kleur en bestaan uit tot 7 kamers met daarin per kamer een 4-5 × 3,5-4 mm groot, geel, bolvormig tot ellipsoïd zaad.
Naast de vernietiging van de habitat van de plant door directe menselijke activiteiten voor de aanleg van landbouwgronden en het gebruik van het hout van de plant heeft ook de introductie van exotische, invasieve plantensoorten en het uitzetten van schapen, konijnen, varkens, paarden en rundvee geleid tot het verdwijnen van de oorspronkelijke vegetatie en de ondergang van de toromiro.
De laatste overlevende plant werd in 1917 door Carl Skottsberg waargenomen in de krater van de vulkaan Rano Kau. Dit exemplaar overleefde tot 1960. Zaden van deze plant die in de periode 1955-1956 door Thor Heyerdahl werden verzameld, kwamen terecht bij Göteborgs botaniska trädgård.
Er is een organisatie opgericht, genaamd Toromiro Management Group (TMG), die zich bezighoudt met het behoud van deze soort. Bij dit samenwerkingsverband zijn diverse botanische tuinen en onderzoeksinstituten aangesloten, onder andere Royal Botanic Gardens, Kew en Göteborgs botaniska trädgård. Het uiteindelijke doel is om een levensvatbare populatie van de toromiro op Paaseiland uit te zetten in het wild. Hiervoor coördineert de organisatie onderzoek naar de genetische diversiteit van de planten in cultivatie in diverse tuinen, archeologische studies en experimentele herintroducties van de plant in het wild. De angst bestaat dat planten in cultivatie in werkelijkheid hybriden zijn van de toromiro en een andere soort uit hetzelfde geslacht.
Omdat de plant vorstgevoelig is, wordt hij in gematigde streken gekweekt in broeikassen.
Bronnen, noten en/of referentiesDe toromiro (Sophora toromiro) is een kleine boom die endemisch was op Paaseiland. Op de Rode Lijst van de IUCN is de soort geclassificeerd als uitgestorven in het wild.
Het is een struik of tot 5 m hoge boom met een 10-50 cm dikke stam en een roodachtige, in de lengterichting gegroefde schors. De bladeren zijn 4,2-7,4 cm lang en zijn oneven geveerd in 1,0-1,5 × 0,3-0,5 cm grote, smal-ovale, gele tot heldergroene, wit be haarde deelblaadjes De bloemen groeien in bladokselstandige trossen en zijn 1,5-3 cm lang en hebben een gele, circa 2,7 × 1,8 cm grote bloemkroon. In het midden van de bloem bevinden zich tien meeldraden en een vruchtbeginsel. De peulvruchten (in cultuur nooit waargenomen) die na bestuiving worden gevormd, zijn tot 10 cm lang, bruin van kleur en bestaan uit tot 7 kamers met daarin per kamer een 4-5 × 3,5-4 mm groot, geel, bolvormig tot ellipsoïd zaad.
Sophora toromiro, comummente conhecida como Toromiro, é uma espécie de árvore florida da família leguminosa Fabaceae, que é endémica da Ilha de Páscoa. Pesado desmatamento tinha eliminado a maior parte da floresta da ilha na primeira metade do século 17, e o uma vez comum toromiro tornou-se raro e, finalmente, extinto na natureza.[2]
Sophora toromiro, comummente conhecida como Toromiro, é uma espécie de árvore florida da família leguminosa Fabaceae, que é endémica da Ilha de Páscoa. Pesado desmatamento tinha eliminado a maior parte da floresta da ilha na primeira metade do século 17, e o uma vez comum toromiro tornou-se raro e, finalmente, extinto na natureza.
Vývojová vetva po slovensky=
Skupina Krytosemenné (Angiospermae) Oddelenie magnóliorasty (Magnoliophyta) Trieda (classis) magnólie (Magnoliopsida) Rad (ordo) bôbotvaré (Fabales) Čeľaď (familia) bôbovité (Fabaceae) Rod (genus) Styphnolobium Druh (species) Sophora toromiroSophora toromiro je ker z čeľade bôbovité (Fabaceae). Je ker ale môže nadobudnúť i podobu stromu. V Červenej knihe ohrozených druhov (IUCN) je zapísaný ako vo voľnej prírode zaniknutý druh. Okrem zničenia jeho prirodzeného habitatu (stanovišťa) na Veľkonočnom ostrove a priamymi zásahmi ľudskej činnosti (získavanie poľnohospodárskej pôdy, ťažba dreva) má svoj podiel aj zanesenie exotických inváznych druhov rastlín a rozšírený chov oviec, králikov, ošípaných, koní a dobytka, ktoré viedli k jeho zániku.
Prvá zmienka o strome Sophora toromiro pochádza z roku 1774. Bola zaznamenaná Georgeom Forsterom, ktorý ako člen druhej námornej výpravy Jamesa Cooka opísal prieskum Veľkonočného ostrova: "Po niekoľkých prestávkach na oddych sme konečne mohli vystúpať na vrchol kopca, odkiaľ sme smerom na západ videli more a naše kotviace lode. Vrch (Hanga Roa) bol pokrytý krovinami mimózy (Soophora toromiro), ktorá tu rástla do výšky osem alebo deväť metrov a niektoré z jej konárov mali hrúbku ako ľudské stehno."
V tom čase Toromiro na ostrove tvoril rozptýlené husté porasty. Jeho cenné drevo malo mnohoraký úžitok (využívalo sa ako stavebný materiál, na výrobu tovarov pre domácnosť, kanoí a rezbárske práce), no prírodné porasty sa v dôsledku ťažby neustále zmenšovali.[1]
Jedna z legiend domorodcov z ostrova tvrdí, že sadenice stromu Toromiro boli na Veľkonočný ostrov privezené domorodým kráľom Hotu Mutuom, ale archeologicko-botanická analýza peľu z ostrova dokazuje, že Toromiro tam rástol už pred tridsaťpäť tisíc rokmi, takže je takmer isté, že rastlina sa na ostrove rozšírila bez ľudského vplyvu.[2]
Blízkymi príbuznými Sophora toromiro, sú Sophora cassioide, Edwardsia cassioides alebo Sophora microphylla, ktoré sú v Čile veľmi rozšírené. Semená mnohých druhov rodu Sophora prežili dlhší pobyt v slanej morskej vode, pravdepodobne prirodzeným pôsobením oceánskych prúdov, ktoré smerujú od čilskej pevniny na západ.
Archeologicko-botanické štúdiá britskej univerzity v Readingu dosvedčujú, že rastlina na Veľkonočnom ostrove rástla pôvodne ako podrast, najmä v okrajových oblastiach niekdajších rozsiahlych palmových hájov.[3]
Francúzsky bádateľ Jean de La Pérouse v roku 1786 Veľkonočný ostrov navštívil a o strome toromiro napísal: "Tu a tam rastie Mimóza, ale iba v tvare malých kríkov; ich najsilnejšie konáre sme nikdy nevideli hrubšie ako sedem a pol centimetra v priemere".[4]
Američan William Thomson v roku 1886 na Veľkonočný ostrov priplával na americkej lodi Mohican. Vtedy informoval o takmer úplne zničenej ostrovnej flóre v dôsledku poškodenia porastov od domácich hospodárskych zvierat. Wiliam Thomson napísal: „Na rôznych miestach sme našli malé rozptýlené zhluky porastov Edwardsie, (Thompson používa pre Toromiro zastarané rodové meno "Edwardsia"), Broussonetie a ibišteku, ale tie boli všetky odumreté, ich kôra obhryzená od oviec, ktoré sa potulovali po celom ostrove. Žiadny z týchto stromov nebol vyšší ako tri metre a najhrubší kmeň aký sme našli, mal iba niečo málo cez pätnásť centimetrov v priemere." [5]
Archeológ Alfred Métraux sa v roku 1935 počas Lavacheryho expedície odfotografoval pred jedným z posledných (v tej dobe už takmer vyhynutých) stromov Toromiro v dolnej časti svahu krátera Rano Kau. Originálna čierno-biela fotografia sa nachádza v archíve múzea Musée de l'Homme v Paríži. Snímka zobrazuje košatý strom, asi dva metre vysoký, s viacerými konármi, ktoré majú maximálnu hrúbku asi dvadsať centimetrov.
Botanik Efrain Volosky, ktorý v roku 1953 zhromažďoval do univerzitnej botanickej záhrady vo Viña del Mar rôzne druhy flóry, popisuje strom Toromiro rastúci v kráteri Rano Kau obdobne ako bol ten, ktorý videl archeológ Métraux; čiže ako „tri metre vysoký strom s priemerom kmeňa dvadsaťpäť centimetrov“.
Nórsky archeológ a bádateľ Thor Heyerdahl v roku 1955 získal semená z tamojšieho ojedinelého stromu. Veril, že je posledným návštevníkom Veľkonočného ostrova, ktorý Toromiro ešte mohol vidieť rásť v jeho prirodzenom prostredí. Veľa stromov bolo vyrúbaných na stavebné materiály, kanoe a rezbárske práce. Jeho osud nakoniec spečatil chov oviec a dobytka rozšírený na ostrove, ktoré zničili jeho kôru. Posledný známy divorastúci Toromiro na Veľkonočnom ostrove mimo krátera, bol vyťažený na palivové drevo v roku 1960. Posledný živoriaci strom, rastúci v kráteri Rano Kau bol oficiálne zaznamenaný v roku 1917 v rámci výpravy Karla Scottsberga. Tento strom prežil až do roku 1962. Jediné rastliny, ktoré môžu byť označované ako „pravé Toromiro“ je potomstvo rozšírené zo semien z tohto jediného pôvodného stromu, ktoré prežilo v európskych a austrálskej botanickej záhrade, Národnej botanickej záhrade vo Viña del Mar v Čile a v čilských súkromných záhradách.
Toromiro je pomaly rastúci ker, asi meter vysoký. Vo svojej domovine dorastá až na asi 5 m vysoký malý strom. Umelým pestovaním nie je overené, či Toromiro narastá iba do veľkosti kra alebo po určitej dobe vyrastie až na strom, napríklad ako jeho príbuzné druhy Sophora microphylla a Sophora tetraptera, dosahujúce výšku až 10 metrov.[6]
Hlavné konáre sú 10 – 20 cm hrubé, môžu dorásť až do hrúbky 50 centimetrov. Kôra je červeno-hnedá. Má striedavé, úzko elipsovité, protistojné, pozdĺžne ryhované listy, dlhé 4,2 – 7,4 až 10 centimetrov, ktoré rastú v ôsmich až dvanástich pároch na krátkych 3,7 až 6,5 centimetrových stonkách.
Kvety rastú v malých strapcoch, tvoria kupolovité kalichy ktoré sú jeden a pol až tri centimetre dlhé, majú žltú, približne 2,7-krát 1,8 centimetra širokú korunu tvorenú piatimi trojuholníkovými lalokmi a piatimi žltými okvetnými lístkami. Uprostred kvetu býva desať tyčiniek a jeden vaječník. Po opelení sa vytvoria struky o rozmeroch 4 až 5-krát 3,5 až 4 milimetre, bývajú až desať centimetrov dlhé, hnedej farby. Mierne zakrivené struky majú šesť až sedem oddielov oddelených papierovitými prepážkami, pomerne tenké steny a obsahujú jedno až šesť žltých vajcovitých semien. Semená sú jedovaté. (Opis prevzatý od Skottsberga – 1922)
V roku 1955 Thor Heyerdahl získal z osamelého stromu rastúceho v kráteri Rano Kau šesť alebo sedem semien. Doviezol ich do botanických záhrad vo Švédsku. Najvyhovujúcejšie podmienky na pestovanie poskytovala botanická záhrada v Göteborgu. Bolo tam zaslaných päť semien, ktoré vyklíčili nasledujúci rok.[7] V pobočke tejto botanickej záhrady bolo sústredené aj väčšie množstvo odrezkov s cieľom ich vegetatívneho rozmnoženia. V botanickej záhrade v Bonne sa od roku 1972 nachádza identická kópia, ktorá pochádza pravdepodobne zo záhrady z Göteborgu. Bola dovezená v roku 1975.[8][9] Táto rastlina je asi jeden a pol metra vysoká a stále rastie. Stromy sú v chladnom skleníku udržiavanom na teplotnej úrovni desať až pätnásť stupňov Celzia. Počas nemrazivého počasia prebývajú rastliny aj vonku. Toromiru sa darí najlepšie vo vápnitej, mierne kyslej pôde.
V roku 1993 bola založená organizácia TGM (Toromiro Management Group), ktorej cieľom je presídlenie a rozšírenie Toromira pochádzajúceho z botanických záhrad v Bonne, Göteborgu a Kew na Veľkonočnom ostrove. K projektu sa pripojila aj čilská organizácia Forest Service (CONAF). V máji roku 1995 priviezli na ostrov stoosemdesiat sadeníc z botanických záhrad z Bonnu, Göteborgu a čilskej Forest Service. Projekt je v súčasnosti (2001) pozastavený, keďže väčšina rastlín vyhynula ešte v karanténe na následky hubových infekcií (zostalo šesťdesiattri sadeníc). Či bude ich presídlenie úspešné a či sa vôbec niekedy uskutoční je dosť otázne, vzhľadom na úzku genetickú základňu týchto rastlín.[10] Okrem pestovania rastlín v Národnej botanickej záhrade vo Viña del Mar existuje viacero stromov rastúcich v súkromných záhradách a škôlkach. Žiadna z týchto rastlín však nemá zdokumentovaný svoj pôvod. V jednom prípade bol jeden zo stromov zničený rozhnevaným susedom sklamaným z množstva zvedavých turistov. V roku 1994 boli semiačka jedného zo stromov zaslané zo Santiaga do botanickej záhrady do Missouri. Sadenice následne boli taktiež rozšírené v botanickej záhrade na Havaji v meste Waimea.
V roku 1996 bola zaznamenaná novo vypestovaná populácia Toromira nachádzajúca sa v botanických záhradách v austrálskom Melbourne. Pôvod tejto populácie nie je známy. Botanik Efraín Volosky daroval semiačka Patriciovi Montaldovi, ktorý bol riaditeľom botanickej záhrady v Santiagu v rokoch 1952 – 1959. Hoci neexistuje žiadna dokumentácia o prevzatí semien, Efraín Volosky zaznamenal ich získanie v roku 1953. V súčasnej dobe sa na Veľkonočnom ostrove nachádza jediný rastúci strom Toromiro; rastie v guvernérovej záhrade. Sadenica je dovezená z čilskej botanickej záhrady z Viña del Mar. V roku 1990 sa podarilo francúzskej botaničke Catherine Orliacovej z drevných vzoriek z Göteborgu identifikovať mikroskopické bunkové štruktúry dreva Toromiro, takže teraz je možné pravosť umeleckých predmetov pochádzajúcich z Veľkonočného ostrova nepochybne ľahšie overiť.[11]
V Európe je možné pestovanie Toromira iba v skleníkoch s minimálnou teplotou dvanásť a pol až dvadsaťdva a pol stupňa Celzia. Skúsenosti z britskej botanickej záhrady v Kew dokázali, že teploty vzduchu nižšie ako desať stupňov Celzia a permanentne kyslé pôdy sú pre jeho úspešné pestovanie nevhodné. Vlhkosť vzduchu by mala byť udržiavaná v rozmedzí päťdesiat až osemdesiat percent. Toromiro neznáša priame slnečné svetlo. Vyžaduje polovičné zatienenie. Za dobrých podmienok tvorí viac či menej vždyzelený rozvetvený ker. V Británii sadenice narástli do výšky sedemdesiat centimetrov. Vzorky v botanickej záhrade v Bonne dosiahli výšky až jeden meter. Nikde však rastliny nepreukázali náznaky kvitnutia.
Rastliny by sa mali pestovať v dobre odvodnenom hlinitom komposte s chudobnejším základným hnojivom a podľa potreby by sa malo uprednostniť tekuté prihnojovanie. Majú byť dobre zaliate a potom treba nechať kompost preschnúť. Nemenej dôležitým faktorom pre úspešné pestovanie je boj proti škodcom. Najväčším problémom sú skleníkové listové roztočce (Tetranychus) a malé zelené roztoče. Ich premnoženie spôsobí úplnú stratu listov. Skleníkové roztočce môžu byť účinne hubené aj biologickými predátormi ako sú napríklad Persimilis Phytoseiulus a Therodiplosis persicae, pri dodržaní starostlivosti, zachovaní vysokej vlhkosti a rosení listov. Chemické ničenie sa môže použiť iba v krajnom prípade, keďže sadenica Sophora toromiro je všeobecne citlivá na chemické látky, ktoré spôsobujú popálenia alebo aj stratu listov. Požerový škodca Pseudococcus môže spôsobovať problémy, ale dá sa ničiť aj biologickými predátormi, ako sú napríklad Cryptolaemus montrouzieri a Leptomastix dactylopii. Okrem toho je vhodné používanie pesticídov počas zimných mesiacov na ničenie jeho vývojových štádií.
Toromiro sa môže rozmnožovať generatívne semenom, získaným zo strukov. Použije sa teplá voda s nálevom teplým štyridsať až sedemdesiat stupňov Celzia po dobu dvadsaťštyri hodín na zmäkčenie tvrdého obalu, alebo sa môže rozmnožovať vegetatívne odrezkami. Osivo by malo byť zasiate v teplom, vlhkom komposte. Rastliny sa môžu presádzať do jednotlivých nádob, keď majú pár pravých listov. Vegetatívne rozmnožovanie sa môže robiť zberom odrezkov od polovice leta. Tie by mali byť odobraté za vlhka s najnižšou teplotou dvadsať jeden stupňov Celzia, s použitím zakoreňovacieho hormónu o koncentrácii 2500 ppm.[12]
Sophora toromiro je ker z čeľade bôbovité (Fabaceae). Je ker ale môže nadobudnúť i podobu stromu. V Červenej knihe ohrozených druhov (IUCN) je zapísaný ako vo voľnej prírode zaniknutý druh. Okrem zničenia jeho prirodzeného habitatu (stanovišťa) na Veľkonočnom ostrove a priamymi zásahmi ľudskej činnosti (získavanie poľnohospodárskej pôdy, ťažba dreva) má svoj podiel aj zanesenie exotických inváznych druhov rastlín a rozšírený chov oviec, králikov, ošípaných, koní a dobytka, ktoré viedli k jeho zániku.
Påsköträdet (Sophora toromiro) är en art i familjen ärtväxter. Det förekom tidigare vildväxande på Påskön, men är numera utdött i det vilda. Arten fortlever dock som odlad.
Det är ett litet träd som tidigare fanns i skogarna på Påskön. Påsköträdet föll offer för avskogningen som skedde på ön under 1600-talet och det blev senare utrotat där. Trädet håller nu på att återinföras på Påskön i ett vetenskapligt projekt som leds av Kew Gardens och Göteborgs botaniska trädgård. Det finns levande påsköträd i ett tiotal trädgårdar världen över, de flesta i Chile. Träden i Göteborg odlades fram på 1960-talet ur frön som insamlades av norrmannen Thor Heyerdahl under hans besök på ön 1955–56. Det svenska materialet anses unikt eftersom dess historia är känd.
Det har hävdats att alla dagens Påsköträd härstammar från en enda individ men forskning har visat att det är minst två. Det blommar med gula blommor, i Göteborg under perioden februari till mars.
Påsköträdet (Sophora toromiro) är en art i familjen ärtväxter. Det förekom tidigare vildväxande på Påskön, men är numera utdött i det vilda. Arten fortlever dock som odlad.
Det är ett litet träd som tidigare fanns i skogarna på Påskön. Påsköträdet föll offer för avskogningen som skedde på ön under 1600-talet och det blev senare utrotat där. Trädet håller nu på att återinföras på Påskön i ett vetenskapligt projekt som leds av Kew Gardens och Göteborgs botaniska trädgård. Det finns levande påsköträd i ett tiotal trädgårdar världen över, de flesta i Chile. Träden i Göteborg odlades fram på 1960-talet ur frön som insamlades av norrmannen Thor Heyerdahl under hans besök på ön 1955–56. Det svenska materialet anses unikt eftersom dess historia är känd.
Det har hävdats att alla dagens Påsköträd härstammar från en enda individ men forskning har visat att det är minst två. Det blommar med gula blommor, i Göteborg under perioden februari till mars.
Sophora toromiro là một loài thực vật có hoa trong họ Đậu. Loài này được Skottsb. miêu tả khoa học đầu tiên.[2]
.jpg)
Bài viết liên quan đến tông đậu Sophoreae này vẫn còn sơ khai. Bạn có thể giúp Wikipedia bằng cách mở rộng nội dung để bài được hoàn chỉnh hơn.
Sophora toromiro là một loài thực vật có hoa trong họ Đậu. Loài này được Skottsb. miêu tả khoa học đầu tiên.
